.vytúžené dieťa
Universitas Catholica v Ružomberku vznikla v roku 2000 ako zavŕšený sen slovenskej katolíckej inteligencie. Jej zriaďovateľom je Konferencia biskupov Slovenska, hoci má univerzita podľa Štatútu verejný charakter s konfesijným zameraním. Pri jej zrode stáli viaceré osobnosti verejného života, napríklad František Mikloško a ďalší politici KDH, viacerí biskupi (Baláž, Tondra), predstavitelia odbornej obce a vôbec: mala to byť výkladná skriňa a zároveň liaheň moderného slovenského katolicizmu. Po vzniku školy sa začína príjemné akademické hemženie vo vedných odboroch humanitných disciplín ako teológia, filozofia, hudba či žurnalistika. Vyvrcholí príchodom nového rektora z Poľska, profesora Tadeusza Zasepu. Svetom ošľahaný rektor a jeho manažérska dvojička prorektor Peter Olekšák chcú mladej škole vdýchnuť ducha moderného campusu na spôsob univerzít západného strihu. „Chceli sme univerzitu veľkú najmä duchom,“ vyznáva sa odvolaný Zasepa, s ktorým rekapitulujeme pubertálne roky mladej univerzity v krásnom prostredí ružomberských vrchov...
Celkovo je na KU zaujímavé, že počas svojej štrnástročnej histórie permanentne zažívala konflikt medzi jej akademickým Senátom a rektorom – hlavou Univerzity. Univerzita sa hneď po svojom vzniku štiepi na vyprofilované tábory, ktoré chcú hrať podľa vlastných pravidiel. Kľúčom k problému sa javia konfliktné vzťahy medzi rektorom a troma dekanmi fakúlt. Táto nenávisť je slepá aj voči dobru univerzity ako celku. Klasik by povedal, že na KU sa viac bojuje, ako pracuje. „Dá sa povedať, že hlava každého z rektorov KU bola položená ‚na klát´ približne do dvoch rokov od jeho zvolenia,“ analyzuje Zasepa. Do takto nastaveného prostredia vstupuje Poliak v roku 2008. Na samom počiatku si získava popularitu celej akademickej obce aj podporu slovenských biskupov. No po počiatočnej sláve sa on a jeho tím dostávajú do čelnej zrážky so silami zvnútra aj zvonka univerzity.
.cár Amantius
Jedným z najvýraznejších názorových aj ľudských oponentov nového vedenia sa stáva charizmatický kňaz Amantius Akimjak, ktorý sa povahou a pracovným prístupom úplne odlišuje od sporiadaného a štruktúrovaného tandemu Zasepa – Olekšák. Akimjak má dodnes povesť univerzitného „cára“, absolutistického vládcu Pedagogickej fakulty KU, ktorému po nástupe Zasepovho tímu ostávajú v rukách iba druhé husle. Je typom žoviálneho človeka, ktorý vraj všetko vybaví, a ktorému sú preto mnohí ľudia v Ružomberku zaviazaní. Cez svojich ľudí, činných v akademickom Senáte, torpéduje Zasepovo riadenie. Kritici mu vyčítajú odčerpávanie univerzitných financií mimo jej územia.
„Nič také sa nestalo, je to výmysel,“ reaguje pokojne Akimjak na obvinenia a všetky podivné akademické aktivity sumarizuje slovami: „Každému som chcel iba pomáhať.“ To, že svojou nadprácou vyrába vrásky rektorátu čoby štatutárovi Univerzity, si zrejme neuvedomuje. „Nič zlé sme nespravili,“ odpovedá Akimjak pokojne na otázky. Po prepuknutí škandálu sa Zasepa radí s biskupom, volá si dekana na koberec a končí s ním a jeho tímom pracovný pomer na hodinu.
Antickým príslovím „Senátori sú dobrí muži, ale senát je zlá beštia“ hodnotí Zasepa následné dianie v univerzitnom Senáte. Silnú pozíciu voči vedeniu Univerzity si Akimjak – a dekani všeobecne – udržiavajú vďaka platnému Zákonu o vysokých školách, ktorý dáva akademickým Senátom pomerne veľké právomoci. Napríklad môžu rektorove návrhy v Senáte vetovať alebo mu blokovať rozpočet univerzity. Situácia sa tak podobá stavu, keď má primátor mesta oproti sebe opozične naladené zastupiteľstvo. Druhou, ešte silnejšou zbraňou, ktorú vysokoškolský Zákon umožňuje, je dvojkoľajnosť právomocí v personálnych a pracovnoprávnych otázkach. Pracovné zmluvy môže uzatvárať jednak rektor (ako zákonný štatutár Univerzity) a súčasne aj dekani fakúlt, ak to umožňuje štatút univerzity. Pri kompetencii dekanov podpisovať a obnovovať pracovné zmluvy sa tak radoví zamestnanci fakulty stávajú lojálni skôr voči dekanovi fakulty, ktorý rozhoduje o ich budúcom pracovnom pomere. Ak zastupujú v celoškolskom Senáte svoju fakultu, realizujú tam záujmy svojho dekana. Ďalej môžu dekani rozhodovať o prideľovaní odmien a na KU túto právomoc aj hojne využívali: napríklad dekan Filozofickej fakulty (FFKU) Kuna udelil v roku 2013 mimoriadne odmeny pracovníkom vo výške 243 000 eur, čo je dvojnásobná suma v porovnaní s inými fakultami. Polovica tejto sumy bola vyplatená len pre šesť(!) pracovníkov, v priemere vo výške 19 000 eur na hlavu, jeden z nich dostal odmeny až vo výške 30 617 eur. A že sú slovenská veda a školstvo chudobné...
.prichádza Generál
Do napätej atmosféry vnútorných konfliktov a vojny mocenských pozícií padá posledná bomba. V apríli 2013 navštívi Univerzitu jeden z biskupov v sprievode doteraz neznámej osoby, ktorú rektorovi Zasepovi predstavili ako „Generála“. Má ísť o človeka zvnútra polície alebo tajnej služby, ktorý sa chce zhovárať medzi štyrmi očami. Rektora Zasepu chce varovať, že na pôde PFKU sa uskutočňujú podivné ekonomické transakcie a podáva mu písomné dôkazy. Tie majú ilustrovať paralelnú štruktúru financovania PFKU. Ide najmä o „čiernu kasu“ fakulty a Fond Ladislava Pyrkera, n. f., ktoré v mene Univerzity vyberajú rôzne poplatky od študentov, ako je zápisné, poplatky za kopírovacie služby, poplatky za habilitácie, ubytovanie a podobne. Nejde pritom o vreckové sumy. V krajine každodenných korupčných káuz to neprekvapuje, ale predsa len: na Katolíckej univerzite?
Sumarizujúcim prvkom podivných praktík sú Listy rektora Zasepu čiže zoznam pochybení, v ktorých rektor vyčíta dekanom závery, ktoré zistila vnútorná kontrola na jednotlivých fakultách. V prípade PFKU ide o zoznam tridsiatich bodov, z ktorých viaceré vyvolávajú až úsmev. Za všetky spomeňme iba používanie falošnej pečiatky KU, alebo „stratu“ peňazí z univerzitného plesu. Veda na „slovenský spôsob“ sa má realizovať aj prostredníctvom schránkového vydavateľstva SECT, ktoré je síce registrované vo Švajčiarsku, ale pri osobnej návšteve Zasepovho tímu vo Fribourgu ho nie je možné nájsť (zverejnený je iba PO BOX). Napriek tomu, že v ňom publikuje takmer celá Pedagogická fakulta KU. Závery vykonanej vnútornej kontroly sú podkladom trestného oznámenia, ktoré rektorát odovzdáva v apríli 2013 na Okresnej prokuratúre v Ružomberku. Apropo, vnútorná kontrola: ide o dve dlhoročné profesionálky z oblasti účtovníctva, ktorých závery dvakrát potvrdil nezávislý externý audítor. Po zmene vedenia KU sú obe dámy vo výpovednom konaní a týmto vám predstavujem dve nové kandidátky na Biele vrany...
.mystérium zla
Začatím trestného stíhania sa začína záverečné dejstvo vnútorného konfliktu medzi tábormi „akimjakovcov“ a „zasepovcov“. Verejná mienka sa po zverejnení škandálu, paradoxne, otáča v neprospech Zasepu. Informácie sa roja spolu s dezinformáciami, vo veľkom sa politikárči a smerom na KBS je v tých dňoch horúca linka. Akademický senát KU sa mení na bojovú arénu, kde sa blokuje výkon funkcie rektora a riadenia Univerzity, ako len môže. Bývalý prorektor Olekšák hovorí: „Viacerí členovia Senátu už ani neskrývali verejný dešpekt voči sedemdesiatnikovi Zasepovi, a prestali tým spĺňať už aj základné pravidlá slušného správania a prirodzenej ľudskej úcty.“ Plné ruky práce má aj veľký kancelár Univerzity – košický arcibiskup Bober. V spore Zasepovi viackrát kryje chrbát a viaceré rozhodnutia Senátu anuluje pre prekročenie kompetencií. Senátorov dokonca napomína pre nekresťanskosť ich konania. (...) Senát sa na oplátku Boberovi vyhráža „rekurzom“ čiže jeho obídením cez vyššie miesta vo Vatikáne. Noc dlhých nožov sa v Ružomberku udeje 18. decembra 2013, teda v posledný pracovný deň pred Vianocami, keď je akademická obec už vo vlaku na ceste domov na sviatky. Profesor Zasepa je nenápadne odvolaný, čo následne odmietne veľký kancelár Bober akceptovať a opätovne potvrdzuje Zasepu v úrade rektora. Patovú situáciu a vzťahy hlboko pod bodom mrazu vydrží chorľavejúci Zasepa ešte do konca mája 2014, keď sa rozhodne nadobro rezignovať. Na otázku „prečo“ k tomu celému muselo dôjsť, len bezradne pokrčí plecami: „Mystérium zla!“
.vyšetrovanie sa zastavuje
Prvé vyšetrovanie, ktoré vedie Okresná prokuratúra v Ružomberku vo veci sprenevery, sa zastavuje povestným „skutok sa nestal“. Krajská prokuratúra v Žiline nariadila vyšetrovanie znova obnoviť a popri prečinoch sprenevery sa prehodnocujú aj ďalšie paragrafy Trestného zákona: porušovanie povinností pri správe cudzieho majetku či zneužívanie právomocí verejného činiteľa. Z Ružomberka odchádzam s pocitom, že sa KU čoskoro zaradí do siahodlhého zoznamu nudných vzdelávacích inštitúcií, ktoré nemajú osobnosti a ničím nevynikajú nad iné verejné vysoké školy. Ide tu o zrážku dvoch vzájomne nekompatibilných svetov. Je to zrážka otvoreného sveta s jasnými kritériami a pravidlami; a sveta klanového, v ktorom sa dá niečo obísť či prispôsobiť na mieru.
Nový rektor Univerzity Jarab síce vystupuje ako príjemný spoločník, no skôr ako vizionára prestavuje typ čističa, ktorý veci zametá pod koberec a odpratáva pracovníkov blízkych odvolanému Zasepovi. „Treba hľadieť dopredu, vec je vyriešená spravodlivo,“ tvrdí Jarab po tom, čo odvolal výlučne iba Zasepových ľudí. Ako prvých prepúšťa členov Vedeckej rady vrátane zahraničných profesorov a osobností vedy a vzdelávania. Na margo prepúšťania Zasepových prívržencov a „bielych vrán“ z oddelenia kontroly rektor Jarab tvrdí: „V žiadnom prípade nejde o nejaký osobný revanš. Prepúšťanie sa dotýka aj iných osôb. Je to preto, lebo nás Akademický senát zaviazal, aby sme prijali racionalizačné opatrenia z dôvodu získania finančných prostriedkov na veľký dlh univerzitnej knižnice. Rovnaké zoštíhlenia sa budú diať aj na jednotlivých fakultách."
Pred niekoľkými dňami však Mons. Jarab zamestnal na rektoráte Stanislava K., ktorý je podozrivý, že falšoval účtovné doklady na PF KU. Naspäť na školu majú mieriť aj štatutári Pyrkerovho fondu a súčasní žalobcovia Univerzity. K ďalším vzťahom na Univerzite Jarab dodáva: „Treba budovať spoločenstvo, obnoviť naštrbenú vzájomnú dôveru a pestovať otvorenú komunikáciu. S bývalým vedením všetci ostávame v korektnom vzťahu," tvrdí nový rektor. Naozaj? Zasepova dvojička a generálny manažér výstavby univerzitnej knižnice Peter Olekšák má písomný zákaz vstupu do budovy fakulty. Radoví pedagógovia – otcovia a matky rodín – prichádzajú denne do práce s malou dušičkou a otázkou na perách: „Nebudem ďalší na rane?“ Najnovšie je na odstrel aj riaditeľka Knižnice KU, ktora verejne podporovala Zasepu. Celé stínanie hláv pritom prebieha nenápadne, v rukavičkách. Zelenú, naopak, dostáva „cár Akimjak“, ktorý na PFUK bude pôsobiť znova, napriek nevôli diecézneho biskupa. Nový rektor Jarab údajne chystá aj tretí audit, ktorého zadaním je dopadnúť „lepšie“ ako dva predchádzajúce.
.quo Vadis, Univerzita?
Túto otázku si kladie nielen František Mikloško a ďalší duchovní otcovia KU. Mikloško tu cituje klasika, ktorý hovorí, že: „Vy Slováci nie ste o nič horší ľudia, ako iné národy. Vy sa len neviete správať.“ Podľa neho sa Univerzita jasne odklonila od svojho pôvodného poslania a iniciátori jej vnútorných zápasov si neuvedomujú, že svojím počínaním neohrozujú iba seba, ale aj povesť celej inštitúcie či dokonca Katolíckej cirkvi. A to pred zrakom študentov a verejnosti. Arcibiskup Bober sa čoby zriaďovateľ školy (KBS) lúči so Zasepom slovami: „Dali ste univerzite srdce a ono bude biť ďalej napriek infarktom, ktoré jej spôsobuje ľudská chamtivosť v jej vlastných radoch. S veľkou odvahou ste hľadali pravdu napriek pohŕdaniu či dokonca strate úradu rektora. Vy ste bojovali o zachovanie katolíckeho ducha na samotnej Katolíckej univerzite, hoci neraz osamotený...“ Z Ružomberka sa vraciam s pocitom horkosti a smútku. Zdá sa, že Univerzitu čaká po období európskeho rozletu klasická slovenská normalizácia. My sa, skrátka, naozaj nevieme správať.
.autor je spolupracovník redakcie.
Universitas Catholica v Ružomberku vznikla v roku 2000 ako zavŕšený sen slovenskej katolíckej inteligencie. Jej zriaďovateľom je Konferencia biskupov Slovenska, hoci má univerzita podľa Štatútu verejný charakter s konfesijným zameraním. Pri jej zrode stáli viaceré osobnosti verejného života, napríklad František Mikloško a ďalší politici KDH, viacerí biskupi (Baláž, Tondra), predstavitelia odbornej obce a vôbec: mala to byť výkladná skriňa a zároveň liaheň moderného slovenského katolicizmu. Po vzniku školy sa začína príjemné akademické hemženie vo vedných odboroch humanitných disciplín ako teológia, filozofia, hudba či žurnalistika. Vyvrcholí príchodom nového rektora z Poľska, profesora Tadeusza Zasepu. Svetom ošľahaný rektor a jeho manažérska dvojička prorektor Peter Olekšák chcú mladej škole vdýchnuť ducha moderného campusu na spôsob univerzít západného strihu. „Chceli sme univerzitu veľkú najmä duchom,“ vyznáva sa odvolaný Zasepa, s ktorým rekapitulujeme pubertálne roky mladej univerzity v krásnom prostredí ružomberských vrchov...
Celkovo je na KU zaujímavé, že počas svojej štrnástročnej histórie permanentne zažívala konflikt medzi jej akademickým Senátom a rektorom – hlavou Univerzity. Univerzita sa hneď po svojom vzniku štiepi na vyprofilované tábory, ktoré chcú hrať podľa vlastných pravidiel. Kľúčom k problému sa javia konfliktné vzťahy medzi rektorom a troma dekanmi fakúlt. Táto nenávisť je slepá aj voči dobru univerzity ako celku. Klasik by povedal, že na KU sa viac bojuje, ako pracuje. „Dá sa povedať, že hlava každého z rektorov KU bola položená ‚na klát´ približne do dvoch rokov od jeho zvolenia,“ analyzuje Zasepa. Do takto nastaveného prostredia vstupuje Poliak v roku 2008. Na samom počiatku si získava popularitu celej akademickej obce aj podporu slovenských biskupov. No po počiatočnej sláve sa on a jeho tím dostávajú do čelnej zrážky so silami zvnútra aj zvonka univerzity.
.cár Amantius
Jedným z najvýraznejších názorových aj ľudských oponentov nového vedenia sa stáva charizmatický kňaz Amantius Akimjak, ktorý sa povahou a pracovným prístupom úplne odlišuje od sporiadaného a štruktúrovaného tandemu Zasepa – Olekšák. Akimjak má dodnes povesť univerzitného „cára“, absolutistického vládcu Pedagogickej fakulty KU, ktorému po nástupe Zasepovho tímu ostávajú v rukách iba druhé husle. Je typom žoviálneho človeka, ktorý vraj všetko vybaví, a ktorému sú preto mnohí ľudia v Ružomberku zaviazaní. Cez svojich ľudí, činných v akademickom Senáte, torpéduje Zasepovo riadenie. Kritici mu vyčítajú odčerpávanie univerzitných financií mimo jej územia.
„Nič také sa nestalo, je to výmysel,“ reaguje pokojne Akimjak na obvinenia a všetky podivné akademické aktivity sumarizuje slovami: „Každému som chcel iba pomáhať.“ To, že svojou nadprácou vyrába vrásky rektorátu čoby štatutárovi Univerzity, si zrejme neuvedomuje. „Nič zlé sme nespravili,“ odpovedá Akimjak pokojne na otázky. Po prepuknutí škandálu sa Zasepa radí s biskupom, volá si dekana na koberec a končí s ním a jeho tímom pracovný pomer na hodinu.
Antickým príslovím „Senátori sú dobrí muži, ale senát je zlá beštia“ hodnotí Zasepa následné dianie v univerzitnom Senáte. Silnú pozíciu voči vedeniu Univerzity si Akimjak – a dekani všeobecne – udržiavajú vďaka platnému Zákonu o vysokých školách, ktorý dáva akademickým Senátom pomerne veľké právomoci. Napríklad môžu rektorove návrhy v Senáte vetovať alebo mu blokovať rozpočet univerzity. Situácia sa tak podobá stavu, keď má primátor mesta oproti sebe opozične naladené zastupiteľstvo. Druhou, ešte silnejšou zbraňou, ktorú vysokoškolský Zákon umožňuje, je dvojkoľajnosť právomocí v personálnych a pracovnoprávnych otázkach. Pracovné zmluvy môže uzatvárať jednak rektor (ako zákonný štatutár Univerzity) a súčasne aj dekani fakúlt, ak to umožňuje štatút univerzity. Pri kompetencii dekanov podpisovať a obnovovať pracovné zmluvy sa tak radoví zamestnanci fakulty stávajú lojálni skôr voči dekanovi fakulty, ktorý rozhoduje o ich budúcom pracovnom pomere. Ak zastupujú v celoškolskom Senáte svoju fakultu, realizujú tam záujmy svojho dekana. Ďalej môžu dekani rozhodovať o prideľovaní odmien a na KU túto právomoc aj hojne využívali: napríklad dekan Filozofickej fakulty (FFKU) Kuna udelil v roku 2013 mimoriadne odmeny pracovníkom vo výške 243 000 eur, čo je dvojnásobná suma v porovnaní s inými fakultami. Polovica tejto sumy bola vyplatená len pre šesť(!) pracovníkov, v priemere vo výške 19 000 eur na hlavu, jeden z nich dostal odmeny až vo výške 30 617 eur. A že sú slovenská veda a školstvo chudobné...
.prichádza Generál
Do napätej atmosféry vnútorných konfliktov a vojny mocenských pozícií padá posledná bomba. V apríli 2013 navštívi Univerzitu jeden z biskupov v sprievode doteraz neznámej osoby, ktorú rektorovi Zasepovi predstavili ako „Generála“. Má ísť o človeka zvnútra polície alebo tajnej služby, ktorý sa chce zhovárať medzi štyrmi očami. Rektora Zasepu chce varovať, že na pôde PFKU sa uskutočňujú podivné ekonomické transakcie a podáva mu písomné dôkazy. Tie majú ilustrovať paralelnú štruktúru financovania PFKU. Ide najmä o „čiernu kasu“ fakulty a Fond Ladislava Pyrkera, n. f., ktoré v mene Univerzity vyberajú rôzne poplatky od študentov, ako je zápisné, poplatky za kopírovacie služby, poplatky za habilitácie, ubytovanie a podobne. Nejde pritom o vreckové sumy. V krajine každodenných korupčných káuz to neprekvapuje, ale predsa len: na Katolíckej univerzite?
Sumarizujúcim prvkom podivných praktík sú Listy rektora Zasepu čiže zoznam pochybení, v ktorých rektor vyčíta dekanom závery, ktoré zistila vnútorná kontrola na jednotlivých fakultách. V prípade PFKU ide o zoznam tridsiatich bodov, z ktorých viaceré vyvolávajú až úsmev. Za všetky spomeňme iba používanie falošnej pečiatky KU, alebo „stratu“ peňazí z univerzitného plesu. Veda na „slovenský spôsob“ sa má realizovať aj prostredníctvom schránkového vydavateľstva SECT, ktoré je síce registrované vo Švajčiarsku, ale pri osobnej návšteve Zasepovho tímu vo Fribourgu ho nie je možné nájsť (zverejnený je iba PO BOX). Napriek tomu, že v ňom publikuje takmer celá Pedagogická fakulta KU. Závery vykonanej vnútornej kontroly sú podkladom trestného oznámenia, ktoré rektorát odovzdáva v apríli 2013 na Okresnej prokuratúre v Ružomberku. Apropo, vnútorná kontrola: ide o dve dlhoročné profesionálky z oblasti účtovníctva, ktorých závery dvakrát potvrdil nezávislý externý audítor. Po zmene vedenia KU sú obe dámy vo výpovednom konaní a týmto vám predstavujem dve nové kandidátky na Biele vrany...
.mystérium zla
Začatím trestného stíhania sa začína záverečné dejstvo vnútorného konfliktu medzi tábormi „akimjakovcov“ a „zasepovcov“. Verejná mienka sa po zverejnení škandálu, paradoxne, otáča v neprospech Zasepu. Informácie sa roja spolu s dezinformáciami, vo veľkom sa politikárči a smerom na KBS je v tých dňoch horúca linka. Akademický senát KU sa mení na bojovú arénu, kde sa blokuje výkon funkcie rektora a riadenia Univerzity, ako len môže. Bývalý prorektor Olekšák hovorí: „Viacerí členovia Senátu už ani neskrývali verejný dešpekt voči sedemdesiatnikovi Zasepovi, a prestali tým spĺňať už aj základné pravidlá slušného správania a prirodzenej ľudskej úcty.“ Plné ruky práce má aj veľký kancelár Univerzity – košický arcibiskup Bober. V spore Zasepovi viackrát kryje chrbát a viaceré rozhodnutia Senátu anuluje pre prekročenie kompetencií. Senátorov dokonca napomína pre nekresťanskosť ich konania. (...) Senát sa na oplátku Boberovi vyhráža „rekurzom“ čiže jeho obídením cez vyššie miesta vo Vatikáne. Noc dlhých nožov sa v Ružomberku udeje 18. decembra 2013, teda v posledný pracovný deň pred Vianocami, keď je akademická obec už vo vlaku na ceste domov na sviatky. Profesor Zasepa je nenápadne odvolaný, čo následne odmietne veľký kancelár Bober akceptovať a opätovne potvrdzuje Zasepu v úrade rektora. Patovú situáciu a vzťahy hlboko pod bodom mrazu vydrží chorľavejúci Zasepa ešte do konca mája 2014, keď sa rozhodne nadobro rezignovať. Na otázku „prečo“ k tomu celému muselo dôjsť, len bezradne pokrčí plecami: „Mystérium zla!“
.vyšetrovanie sa zastavuje
Prvé vyšetrovanie, ktoré vedie Okresná prokuratúra v Ružomberku vo veci sprenevery, sa zastavuje povestným „skutok sa nestal“. Krajská prokuratúra v Žiline nariadila vyšetrovanie znova obnoviť a popri prečinoch sprenevery sa prehodnocujú aj ďalšie paragrafy Trestného zákona: porušovanie povinností pri správe cudzieho majetku či zneužívanie právomocí verejného činiteľa. Z Ružomberka odchádzam s pocitom, že sa KU čoskoro zaradí do siahodlhého zoznamu nudných vzdelávacích inštitúcií, ktoré nemajú osobnosti a ničím nevynikajú nad iné verejné vysoké školy. Ide tu o zrážku dvoch vzájomne nekompatibilných svetov. Je to zrážka otvoreného sveta s jasnými kritériami a pravidlami; a sveta klanového, v ktorom sa dá niečo obísť či prispôsobiť na mieru.
Nový rektor Univerzity Jarab síce vystupuje ako príjemný spoločník, no skôr ako vizionára prestavuje typ čističa, ktorý veci zametá pod koberec a odpratáva pracovníkov blízkych odvolanému Zasepovi. „Treba hľadieť dopredu, vec je vyriešená spravodlivo,“ tvrdí Jarab po tom, čo odvolal výlučne iba Zasepových ľudí. Ako prvých prepúšťa členov Vedeckej rady vrátane zahraničných profesorov a osobností vedy a vzdelávania. Na margo prepúšťania Zasepových prívržencov a „bielych vrán“ z oddelenia kontroly rektor Jarab tvrdí: „V žiadnom prípade nejde o nejaký osobný revanš. Prepúšťanie sa dotýka aj iných osôb. Je to preto, lebo nás Akademický senát zaviazal, aby sme prijali racionalizačné opatrenia z dôvodu získania finančných prostriedkov na veľký dlh univerzitnej knižnice. Rovnaké zoštíhlenia sa budú diať aj na jednotlivých fakultách."
Pred niekoľkými dňami však Mons. Jarab zamestnal na rektoráte Stanislava K., ktorý je podozrivý, že falšoval účtovné doklady na PF KU. Naspäť na školu majú mieriť aj štatutári Pyrkerovho fondu a súčasní žalobcovia Univerzity. K ďalším vzťahom na Univerzite Jarab dodáva: „Treba budovať spoločenstvo, obnoviť naštrbenú vzájomnú dôveru a pestovať otvorenú komunikáciu. S bývalým vedením všetci ostávame v korektnom vzťahu," tvrdí nový rektor. Naozaj? Zasepova dvojička a generálny manažér výstavby univerzitnej knižnice Peter Olekšák má písomný zákaz vstupu do budovy fakulty. Radoví pedagógovia – otcovia a matky rodín – prichádzajú denne do práce s malou dušičkou a otázkou na perách: „Nebudem ďalší na rane?“ Najnovšie je na odstrel aj riaditeľka Knižnice KU, ktora verejne podporovala Zasepu. Celé stínanie hláv pritom prebieha nenápadne, v rukavičkách. Zelenú, naopak, dostáva „cár Akimjak“, ktorý na PFUK bude pôsobiť znova, napriek nevôli diecézneho biskupa. Nový rektor Jarab údajne chystá aj tretí audit, ktorého zadaním je dopadnúť „lepšie“ ako dva predchádzajúce.
.quo Vadis, Univerzita?
Túto otázku si kladie nielen František Mikloško a ďalší duchovní otcovia KU. Mikloško tu cituje klasika, ktorý hovorí, že: „Vy Slováci nie ste o nič horší ľudia, ako iné národy. Vy sa len neviete správať.“ Podľa neho sa Univerzita jasne odklonila od svojho pôvodného poslania a iniciátori jej vnútorných zápasov si neuvedomujú, že svojím počínaním neohrozujú iba seba, ale aj povesť celej inštitúcie či dokonca Katolíckej cirkvi. A to pred zrakom študentov a verejnosti. Arcibiskup Bober sa čoby zriaďovateľ školy (KBS) lúči so Zasepom slovami: „Dali ste univerzite srdce a ono bude biť ďalej napriek infarktom, ktoré jej spôsobuje ľudská chamtivosť v jej vlastných radoch. S veľkou odvahou ste hľadali pravdu napriek pohŕdaniu či dokonca strate úradu rektora. Vy ste bojovali o zachovanie katolíckeho ducha na samotnej Katolíckej univerzite, hoci neraz osamotený...“ Z Ružomberka sa vraciam s pocitom horkosti a smútku. Zdá sa, že Univerzitu čaká po období európskeho rozletu klasická slovenská normalizácia. My sa, skrátka, naozaj nevieme správať.
.autor je spolupracovník redakcie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.