Čerkasy sú trochu fádne tristotisícové mesto na Dnepri, asi dvesto kilometrov na juh od Kyjeva. Vďaka polohe, ale aj miestnej mentalite sa zvyknú nazývať srdcom Ukrajiny. Veľkému námestiu v centre kedysi dominoval pravoslávny chrám, ktorý komunisti zbúrali. Na jeho mieste neskôr vyrástol park s impozantnými jedľami, tie však pred necelým rokom nechal spíliť a odviezť miestny gubernátor, Janukovyčov kamarát z Donecka.
.tabuľa hrdinov
Dnes sa život na námestí točí okolo veľkej tabule s portrétmi vojakov – rodákov, ktorí padli na východe krajiny. Celý deň prichádzajú ľudia s kvetmi a zapaľujú sviečky. Dvadsaťsedem fotografií obetí však nie sú jedinou pripomienkou toho, že krajina je vo vojne. V meste vyrástli centrá na podporu armády, centrá pre utečencov, v obchodoch je možné nakúpiť hygienické potreby a venovať ich bojujúcim vojakom či finančne prispieť rôznym dobrovoľníckym jednotkám. Neprehliadnuteľné sú aj ekonomické dôsledky. Ukrajinská hrivna je zo dňa na deň slabšia, ceny rastú a plynom sa šetrí. Aj v najlepšom hoteli v meste sa kúri tak slabo, že hostia musia večerať v kabátoch. V hotelovom bare sa dá každý večer naraziť na Roberta, trochu tajomného Američana, veterána z vojen v Iraku a v Afganistane, ktorý tvrdí, že na Ukrajine pomáha cvičiť dobrovoľníkov. Aj on sa chodí každý deň na námestie pozerať, či sa na tabuli neobjaví fotografia niektorého z jeho zverencov.
Na námestie chodí minimálne raz do týždňa aj dôchodca Sergej Kuzmin. Ako hovorí, ticho sa pomodliť za duše hrdinov. Aj jeho zať sa hlásil ako dobrovoľník do armády, ale pre zdravotný hendikep ho nevzali. Vraj, keby on sám bol mladší, určite by teraz tiež bojoval v Donbase. Popri zlej ekonomickej situácii rozčuľujú Sergeja, ktorý musí vyžiť zo stopäťdesiatich dolárov mesačne, aj utečenci z východu, ktorí prichádzajú do mesta. „Ženy a deti nech tu sú, ale je tu aj veľa mužov, ktorí len sedia a čakajú, ako to dopadne. Mali by byť tam a bojovať v prvej línii, veď ide o ich zem,“ rozčuľuje sa Sergej.
Vo voľbách hlasoval za Blok Petra Porošenka, najmä preto, že Ukrajina potrebuje v týchto dňoch silného lídra. Ale aj preto, že úradujúci prezident dokáže osloviť ľudí nielen na západe, ale aj na východe krajiny. Tomu nakoniec nasvedčujú aj volebné výsledky. Porošenkov blok dokázal zvíťaziť na juhovýchode krajiny v Odeskej, Chersonskej a Mikolajevskej oblasti a aj na severe, v Sumskej a Černigovskej oblasti, ktoré sú na rozhraní západu a východu.
Hoci podľa predvolebných prieskumov bol Blok Petra Porošenka (prezident je len akýmsi čestným predsedom strany, reálne ju vedie jeho poradca a bývalý minister vnútra Jurij Lucenko) jasným favoritom, nakoniec vybojoval veľmi tesný súboj so stranou Ľudový front premiéra Arsenija Jaceňuka. Táto strana vznikla na jar tohto roku a stala sa útočiskom pre mnohých odídencov z Tymošenkovej strany Vlasť. Stavila na silný proeurópsky program a bodovala najmä na západnej Ukrajine medzi Ľvovom a Kyjevom. Na západe dokázal Porošenko Jaceňuka poraziť len vo Vynickej oblasti a na špecifickom, národnostne zmiešanom Zakarpatsku.
.víťaz z Ľvova
Ak sa v súvislosti s ukrajinskými voľbami hovorí o prekvapení, tak je ním úspech strany Svojpomoc, ktorá získala viac ako jedenásť percent hlasov. Jej lídrom je charizmatický primátor Ľvova Andrij Sadovyj. Stavil najmä na reformnú rétoriku, v ukrajinských pomeroch nevídanú, a nové neopozerané tváre. „Buď budú reformy, alebo prídeme o štát, prinajmenšom v tej podobe, ako ho dnes poznáme. Byť, alebo nebyť. Neviem, koľko výstrah ešte potrebujeme dostať. Krym, Luhansk, Doneck, zlá ekonomická situácia. Veľa politikov sa panicky bojí reforiem, že pre ne stratia rating. Lenže keď nič nerobia, rating takisto strácajú. Takže nie je na čo čakať,“ vyhlásil Sadovyj v jednom z predvolebných vystúpení. Jeho strana presadzuje lustrácie štátnych úradníkov a popredné miesta na kandidátke ponúkla známym ekonómom a občianskym aktivistom. Husárskym kúskom Svojpomoci bolo aj to, že sa jej na kandidátku podarilo získať vojnového hrdinu a populárneho veliteľa dobrovoľníckeho práporu Donbas Semena Semenčenka.
Za Svojpomoc hlasovala aj tridsiatnička Natália Nikitenko. Na univerzite v Čerkasoch vyštudovala anglickú a nemeckú literatúru a istý čas žila v Clevelande, v USA. Živila sa ako pomocníčka v domácnosti, sekretárka či učiteľka ruštiny. Keď začiatkom roku videla, čo sa deje na kyjevskom Majdane, rozhodla sa okamžite vrátiť domov. „Vždy som bola hrdá ukrajinská národovkyňa, keď sa niekde začala hrať hymna, okamžite som si dávala ruku na srdce. Pri tom, čo sa tu dialo, som nemohla chýbať, a aj tak som nechcela, aby moje deti vyrastali v Amerike,“ hovorí Nikitenko. Momentálne nemá stabilné zamestnanie, krátkodobo pracuje ako tlmočníčka pre zahraničných volebných pozorovateľov.
Pre Svojpomoc sa Natália rozhodla najmä kvôli novým tváram. „Neverím tomu, že v Ukrajine urobia poriadok ľudia, ktorí dvadsať rokov ekonomicky profitovali z neporiadku, čo tu bol. Sú to stále tie isté spôsoby, len v nových politických kabátoch,“ tvrdí Natália. Ako príklad uvádza aj kandidáta vo svojom volebnom obvode (Ukrajina má zmiešaný volebný systém a časť poslancov sa volí podľa väčšinového systému). Ten sa síce tvári ako veľký bojovník za záujmy Ukrajiny, ale veselo pritom kupoval hlasy voličov. Cena sa pohybovala od dvesto až tristo hrivien za jeden hlas.
Ak sa vlna ukrajinského nacionalizmu, ktorú uvoľnili tohtoročné udalosti, nevyužije na skutočné zmeny, tak to podľa Natálie bude najväčšia premárnená šanca v dejinách jej národa. Spomínanú novú národnú vlnu ilustruje aj na príklade svojho mesta. Kým ešte pred desiatimi rokmi sa po ukrajinsky hovorilo výlučne len na okolitom vidieku a v Čerkasoch dominovala ruština, teraz sa situácia zmenila. Ukrajinčina je zrazu „in“ aj medzi mestskou mládežou a čerkaskou elitou.
.pád červeného oligarchu
Druhým zaujímavým výsledkom volieb je, že do parlamentu sa prvýkrát v moderných ukrajinských dejinách nedostala komunistická strana. Niet sa veľmi čomu diviť, keďže líder strany Petro Symonenko sa za roky v politike prepracoval do pozície jedného z najväčších oligarchov. Jednoducho, symbolika kosáka a kladiva nemohla pri pohľade na jeho obrovský majetok fungovať donekonečna. Len okolo desať percent hlasov získal „antimajdanský“ Opozičný blok, ktorý sa profiloval ako opora prorusky cítiacich voličov. Zvíťaziť dokázal iba na východe, v Doneckej, Luhanskej, Charkovskej, Dnepropetrovskej a Záporožskej oblasti.
Sily Majdanu tak po víťazstve v prezidentských voľbách získali aj v týchto parlamentných veľkú dôveru voličov. Zároveň pred nimi stojí výzva nepremárniť ju tak, ako sa to stalo po Oranžovej revolúcii.
Bežní ľudia na Ukrajine však žijú oveľa krátkodobejšími cieľmi. Leonid, robotník z chemickej továrne, ktorý ráno nahadzuje udicu do Dnepra, to formuluje jednoznačne. „Už som sa toľkokrát sklamal, že si žiadne nádeje nerobím. Pre mňa je najdôležitejšie prežiť zimu.“
Slovám „prežiť zimu“ sa totiž na Ukrajine opäť vrátil ich niekdajší existenčný rozmer.
.tabuľa hrdinov
Dnes sa život na námestí točí okolo veľkej tabule s portrétmi vojakov – rodákov, ktorí padli na východe krajiny. Celý deň prichádzajú ľudia s kvetmi a zapaľujú sviečky. Dvadsaťsedem fotografií obetí však nie sú jedinou pripomienkou toho, že krajina je vo vojne. V meste vyrástli centrá na podporu armády, centrá pre utečencov, v obchodoch je možné nakúpiť hygienické potreby a venovať ich bojujúcim vojakom či finančne prispieť rôznym dobrovoľníckym jednotkám. Neprehliadnuteľné sú aj ekonomické dôsledky. Ukrajinská hrivna je zo dňa na deň slabšia, ceny rastú a plynom sa šetrí. Aj v najlepšom hoteli v meste sa kúri tak slabo, že hostia musia večerať v kabátoch. V hotelovom bare sa dá každý večer naraziť na Roberta, trochu tajomného Američana, veterána z vojen v Iraku a v Afganistane, ktorý tvrdí, že na Ukrajine pomáha cvičiť dobrovoľníkov. Aj on sa chodí každý deň na námestie pozerať, či sa na tabuli neobjaví fotografia niektorého z jeho zverencov.
Na námestie chodí minimálne raz do týždňa aj dôchodca Sergej Kuzmin. Ako hovorí, ticho sa pomodliť za duše hrdinov. Aj jeho zať sa hlásil ako dobrovoľník do armády, ale pre zdravotný hendikep ho nevzali. Vraj, keby on sám bol mladší, určite by teraz tiež bojoval v Donbase. Popri zlej ekonomickej situácii rozčuľujú Sergeja, ktorý musí vyžiť zo stopäťdesiatich dolárov mesačne, aj utečenci z východu, ktorí prichádzajú do mesta. „Ženy a deti nech tu sú, ale je tu aj veľa mužov, ktorí len sedia a čakajú, ako to dopadne. Mali by byť tam a bojovať v prvej línii, veď ide o ich zem,“ rozčuľuje sa Sergej.
Vo voľbách hlasoval za Blok Petra Porošenka, najmä preto, že Ukrajina potrebuje v týchto dňoch silného lídra. Ale aj preto, že úradujúci prezident dokáže osloviť ľudí nielen na západe, ale aj na východe krajiny. Tomu nakoniec nasvedčujú aj volebné výsledky. Porošenkov blok dokázal zvíťaziť na juhovýchode krajiny v Odeskej, Chersonskej a Mikolajevskej oblasti a aj na severe, v Sumskej a Černigovskej oblasti, ktoré sú na rozhraní západu a východu.
Hoci podľa predvolebných prieskumov bol Blok Petra Porošenka (prezident je len akýmsi čestným predsedom strany, reálne ju vedie jeho poradca a bývalý minister vnútra Jurij Lucenko) jasným favoritom, nakoniec vybojoval veľmi tesný súboj so stranou Ľudový front premiéra Arsenija Jaceňuka. Táto strana vznikla na jar tohto roku a stala sa útočiskom pre mnohých odídencov z Tymošenkovej strany Vlasť. Stavila na silný proeurópsky program a bodovala najmä na západnej Ukrajine medzi Ľvovom a Kyjevom. Na západe dokázal Porošenko Jaceňuka poraziť len vo Vynickej oblasti a na špecifickom, národnostne zmiešanom Zakarpatsku.
.víťaz z Ľvova
Ak sa v súvislosti s ukrajinskými voľbami hovorí o prekvapení, tak je ním úspech strany Svojpomoc, ktorá získala viac ako jedenásť percent hlasov. Jej lídrom je charizmatický primátor Ľvova Andrij Sadovyj. Stavil najmä na reformnú rétoriku, v ukrajinských pomeroch nevídanú, a nové neopozerané tváre. „Buď budú reformy, alebo prídeme o štát, prinajmenšom v tej podobe, ako ho dnes poznáme. Byť, alebo nebyť. Neviem, koľko výstrah ešte potrebujeme dostať. Krym, Luhansk, Doneck, zlá ekonomická situácia. Veľa politikov sa panicky bojí reforiem, že pre ne stratia rating. Lenže keď nič nerobia, rating takisto strácajú. Takže nie je na čo čakať,“ vyhlásil Sadovyj v jednom z predvolebných vystúpení. Jeho strana presadzuje lustrácie štátnych úradníkov a popredné miesta na kandidátke ponúkla známym ekonómom a občianskym aktivistom. Husárskym kúskom Svojpomoci bolo aj to, že sa jej na kandidátku podarilo získať vojnového hrdinu a populárneho veliteľa dobrovoľníckeho práporu Donbas Semena Semenčenka.
Za Svojpomoc hlasovala aj tridsiatnička Natália Nikitenko. Na univerzite v Čerkasoch vyštudovala anglickú a nemeckú literatúru a istý čas žila v Clevelande, v USA. Živila sa ako pomocníčka v domácnosti, sekretárka či učiteľka ruštiny. Keď začiatkom roku videla, čo sa deje na kyjevskom Majdane, rozhodla sa okamžite vrátiť domov. „Vždy som bola hrdá ukrajinská národovkyňa, keď sa niekde začala hrať hymna, okamžite som si dávala ruku na srdce. Pri tom, čo sa tu dialo, som nemohla chýbať, a aj tak som nechcela, aby moje deti vyrastali v Amerike,“ hovorí Nikitenko. Momentálne nemá stabilné zamestnanie, krátkodobo pracuje ako tlmočníčka pre zahraničných volebných pozorovateľov.
Pre Svojpomoc sa Natália rozhodla najmä kvôli novým tváram. „Neverím tomu, že v Ukrajine urobia poriadok ľudia, ktorí dvadsať rokov ekonomicky profitovali z neporiadku, čo tu bol. Sú to stále tie isté spôsoby, len v nových politických kabátoch,“ tvrdí Natália. Ako príklad uvádza aj kandidáta vo svojom volebnom obvode (Ukrajina má zmiešaný volebný systém a časť poslancov sa volí podľa väčšinového systému). Ten sa síce tvári ako veľký bojovník za záujmy Ukrajiny, ale veselo pritom kupoval hlasy voličov. Cena sa pohybovala od dvesto až tristo hrivien za jeden hlas.
Ak sa vlna ukrajinského nacionalizmu, ktorú uvoľnili tohtoročné udalosti, nevyužije na skutočné zmeny, tak to podľa Natálie bude najväčšia premárnená šanca v dejinách jej národa. Spomínanú novú národnú vlnu ilustruje aj na príklade svojho mesta. Kým ešte pred desiatimi rokmi sa po ukrajinsky hovorilo výlučne len na okolitom vidieku a v Čerkasoch dominovala ruština, teraz sa situácia zmenila. Ukrajinčina je zrazu „in“ aj medzi mestskou mládežou a čerkaskou elitou.
.pád červeného oligarchu
Druhým zaujímavým výsledkom volieb je, že do parlamentu sa prvýkrát v moderných ukrajinských dejinách nedostala komunistická strana. Niet sa veľmi čomu diviť, keďže líder strany Petro Symonenko sa za roky v politike prepracoval do pozície jedného z najväčších oligarchov. Jednoducho, symbolika kosáka a kladiva nemohla pri pohľade na jeho obrovský majetok fungovať donekonečna. Len okolo desať percent hlasov získal „antimajdanský“ Opozičný blok, ktorý sa profiloval ako opora prorusky cítiacich voličov. Zvíťaziť dokázal iba na východe, v Doneckej, Luhanskej, Charkovskej, Dnepropetrovskej a Záporožskej oblasti.
Sily Majdanu tak po víťazstve v prezidentských voľbách získali aj v týchto parlamentných veľkú dôveru voličov. Zároveň pred nimi stojí výzva nepremárniť ju tak, ako sa to stalo po Oranžovej revolúcii.
Bežní ľudia na Ukrajine však žijú oveľa krátkodobejšími cieľmi. Leonid, robotník z chemickej továrne, ktorý ráno nahadzuje udicu do Dnepra, to formuluje jednoznačne. „Už som sa toľkokrát sklamal, že si žiadne nádeje nerobím. Pre mňa je najdôležitejšie prežiť zimu.“
Slovám „prežiť zimu“ sa totiž na Ukrajine opäť vrátil ich niekdajší existenčný rozmer.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.