Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Svetový neporiadok

.jaroslav Daniška .časopis .klub

Henry Kissinger oslávil v máji tohto roku 91 rokov a v septembri vydal knihu World Order (Svetový poriadok), ktorá je jedným z najdôležitejších príspevkov k diskusii o neporiadku v našom svete.

Karel Čapek v jednej svojej poviedke rozpráva príbeh, ako rímsky vojak Lucius zabil po dobytí Syrakúz gréckeho fyzika a matematika Archimeda. Bolo to inak, než ako sa traduje, píše Čapek. Vojak Lucius nebol žiadny hlupák a viedol s Archimedom dlhý rozhovor, v ktorom ho chcel získať na svoju stranu, aby svojimi vynálezmi pomáhal dobýjať svet pre Rimanov. Archimedes mu s pokojom odpovedal, že tak neurobí a Rímska ríša sa raz aj tak rozpadne. Čím bude totiž väčšia, tým ťažšie ju bude udržať.  
Kissinger našiel podobný kľúč k dejinám a s nadľadom sebe vlastným ho už celé desaťročia aplikuje. Robil tak ako poradca piatich prezidentov a najmä minister zahraničných vecí, ktorý stál za politikou détente a nadviazaním vzťahov medzi USA a komunistickou Čínou, ktoré mocensky oslabili Sovietsky zväz. Kissingerov kľúč k dejinám je známy z jeho predošlých kníh, najmä slávnych Dejín diplomacie, ale autor považoval za potrebné opäť ho pripomenúť a updatovať. Týmto kľúčom je koncept westfálskeho mieru, založený na rovnováhe moci.

.jedna európska ríša nikdy nevznikne
„Človek je nesmrteľný, k jeho spáse príde na druhom svete. Štát nemá žiadnu nesmrteľnosť, preto jeho spása príde teraz alebo nikdy,“ povedal kardinál Richelieu a všetko, čo platilo v stredovekej Európe, tým stratilo význam. Najväčším záujmom kardinála Richelieua nebola viac obrana cirkvi, ale obrana záujmov francúzskej koruny. A keď tie záujmy ohrozovala moc (katolíckej) habsburskej ríše, bolo treba sa jej postaviť, hoc aj za cenu spojenectva s nekatolíkmi, protestantmi či Turkami. Hoci francúzsky kráľ sa od štrnásteho storočia tešil označeniu Rex Catholicissimus, najkatolíckejší kráľ, s príchodom kardinála do jeho služieb to už nebola podstatná charakteristika francúzskeho trónu. Moderný svet za zrodil v sérii vojen, ktoré neskôr dostali označenie tridsaťročná vojna (1618 – 1648). Európa na počiatku sedemnásteho storočia bola dramaticky iná ako stredoveká Európa. Hoci viera a politika, cirkev a štát nikdy v západnej a centrálnej Európe nesplynuli a vždy medzi nimi existovalo napätie, predsa len prevládalo povedomie o duchovnej jednote Európy. Po páde Rímskej ríše ho najviac dokázal zosobniť Karol Veľký, ktorý sa nechal v roku 800 korunovať za cisára a neskôr, v prvej polovici šestnásteho storočia, jeho nástupca Karol V. (v Španielsku známy ako Karol I.), cisár Rímskej ríše, posledný, ktorého podľa stredovekých pravidiel (aj keď nie v Ríme, ale v Bologni) korunoval rímsky pápež. Nikto nekontroloval väčšiu časť Európy a sveta, ako Karol. Ako princ zdedil holandskú a španielsku korunu, ku ktprým patrili obrovské dŕžavy v Amerike a Ázii. Keď bol na vrchole moci, vládol dnešným územiam Rakúska, Nemecka,  severného Talianska, východného Francúzska, Belgicka, Holandska, Španielska, Maďarska, Česka a Slovenska. K tomu patrili rozsiahle kolónie po svete. Nad jeho ríšou, ako sám vravel, slnko nezapadalo.
Karol V. si navyše rozumel s pápežom, ktorý do neho vkladal svoje nádeje, aby nanovo zjednotil Európu a vytvoril univerzálnu ríšu, túto víziu však cisár napokon sám odmietol. Keď po bitke pri Pavii (1525) zajal francúzskeho kráľa Františka I., donútil ho síce podpísať madridskú dohodu, kde sa Francúzi vzdali svojich nárokov v Taliansku, ale prepustil ho a vytvoril si nepriateľa na život a na smrť.  Francúzska koruna začala formovať koalíciu s Turkami, a to napriek ponižujúcemu správaniu osmanského sultána k francúzskemu kráľovi (Sulejman Nádherný napríklad nikdy nekomunikoval s francúzskym kráľom ako rovný s rovným, cítil sa kráľom kráľov, preto na úroveň francúzskeho kráľa postavil svojho ministra). Európska jednota tak dostala v krátkom čase dve rany: Európu rozdeľoval jednak spor medzi katolíkmi a protestantmi a jednak záujmy mocností, kde aj Turci mohli byť bližším spojencom ako Viedeň. Cisár Karol, ktorý krátko predtým zažil svoj mocenský vrchol, rezignoval. Jeho hegemónia bola tak ohromná, že vyvolávala obavy v jeho rodine aj medzi jeho spojencami. Prvýkrát sa ukázalo niečo, čo sa neskôr ešte viackrát zopakovalo: že jednotná ríša v Európe nemôže vzniknúť, pretože európska rovnováha sa tvorí inak. Cisár sa utiahol sa do kláštora, kde neskôr zomrel.
Hlboký historický exkurz nerobí Kissinger v svojej novej knihe samoúčelne. Keby bol Európu v polovici šestnásteho storočia navštívil čínsky alebo turecký návštevník, „mohol mať dojem, že tu funguje politický systém, ktorý je mu familiárne známy: kontinet vedie jedna dynastia, ktorá má božský mandát“. Lenže práve to bolo niečo, k čomu nikdy nedošlo. A zdroj svetového neporiadku, ako Kissinger čoskoro ukáže, je práve v tom, že k niečomu podobnému nedošlo ani inde na svete.

.príliš silné Nemecko
Westfálsky mier, na rozdiel od Viedenského kongresu  v rokoch 1814 až 1815 alebo Versailleskej zmluvy z roku 1919 nebol výsledkom jednej konferencie. Naopak, bol to nesmierne komplikovaný proces, kde chýbali vodcovia a autorita. Bol založený na „vyčerpaní a cynizme“ jednotlivých aktérov, píše Kissinger. Zástupcovia štátov a štátikov sa nestretli ani v jednom meste, katolíci sa stretali v katolíckom Münsteri a protestanti asi v 50 kilometrov vzdialenom, katolícko-luteránskom Osnabrücku. Spolu sa tu stretlo až 235 delegátov zastupujúcich jednotlivé štáty, len zástupcov štátov Svätej rímskej ríše bolo spolu 178. Napriek tomu táto konferencia vyprodukovala princíp, ktorý je dodnes určujúci pre Európu a (minimálne) západný svet. Každý kráľ bol oslovovaný ako „jeho veličenstvo“, každý štát bol považovaný za rovnocenného aktéra, všetci ambasádori boli svojím statusom navzájom rovnocenné excelencie. Teda nie dynastie, náboženské doktríny alebo ríše, ale štáty sa stali základným prvkom európskeho usporiadania. Keďže univerzálna (iným slovom katolícka) cirkev stratila postavenie na to, byť zdrojom legitimity, a keďže cisár Svätej rímskej ríše nebol schopný diktovať zásady platné pre všetkých, v Európe nevyhnutne vznikol systém, kde bol mier zaručený rovnováhou moci. A ten „z definície vyžadoval ideologickú neutralitu a prispôsobovanie sa meniacim sa podmienkam,“ dodáva Kissinger. Dá sa to povedať aj naopak, slovami britského štátnika a premiéra lorda Palmerstona, ktorý približne o dvesto rokov neskôr povedal: „Nemáme žiadnych večných spojencov, rovnako ako nemáme večných nepriateľov. Večné a trvalé sú len naše záujmy a naša povinnosť ich presadzovať.“
Už z tohto výroku je jasné, že princíp westfálskeho mieru nevylučuje vojny. Iba ich reguluje a minimalizuje.
Systém westfálskeho mieru narazil na niekoľko problémov. Najväčšími z nich boli Napoleon a Bismarck.  Napoleon preto, že do medzinárodného spoločenstva priniesol nový faktor: ideológiu, ktorá dokáže rozvrátiť európsky poriadok zvnútra.  Napoleon vyvolal entuziazmus nielen vo Francúzsku, ale aj vo veľkej väčšine Európy, keďže si s jeho príchodom mnohí spájali naplnenie svojich cieľov. Od nemeckého filozofa Hegela cez Beethovena až po poľských dobrovoľníkov, ktorí pod Napoleonovým vedením ochotne pochodovali na Moskvu. Na ideologický faktor v medzinárodných vzťahoch reagovala relatívne úspešne Svätá aliancia (dohoda Ruska, Pruska a Rakúska), ktorú v Európe po porážke Napoleona presadil ruský cár Alexander I. a knieža Metternich. Rozhodujúcim prvkom, ktorý westfálsky systém v pôvodnej podobe predefinoval, bol mocenský vzostup Nemecka. Kým bola stredná Európa rozdelená, rovnováhu moci zaručovali tri, respektíve päť mocností. Keď však v strednej Európe vzniklo silné Nemecko, rovnováha bola narušená. „Nemecko bolo po väčšinu dejín pre mier v Európe alebo príliš slabé, alebo príliš silné,“ píše nemecký rodák Kissinger. Britský premiér Benjamin Disraeli považoval zjednotenie Nemecka v roku 1871 za väčšiu politickú udalosť, ako bola Francúzska revolúcia. „Rovnováha moci bola načisto zničená,“ napísal Disraeli. Samotný Bismarck si bol toho vedomý. Zjednotenie Nemecka nazval cauchemar des coalitions, nočnou morou všetkých koalícií. A od momentu, keď prišiel Bismarck o svoju stoličku platí, že pre vývoj Európy je rozhodujúce, kto – aká osoba s akým zmýšľaním – riadi Nemecko.

.kolektívna samovražda
Ďalší vývoj Európy vidí Kissinger ako príbeh kolektívnej samovraždy. Mier z Versailles po prvej svetovej vojne nebol schopný získať ani legitimitu, ani nastoliť rovnováhu. Francúzi vyškrtli z nového usporiadania Nemecko a zobrali si na svoje plecia úlohy, ktoré neboli schopné plniť. Osobitne v prípade východnej Európy. Kvôli ideologickému nadšeniu a víťaznej zaslepenosti opustili Európania princípy westfálskeho modelu, čo zakrátko privolalo katastrofu. Kissinger je však kritický aj k ďalšiemu vývoju Európy. Model európskej integrácie, napriek mnohým kladom, považuje za príliš byrokratický, narážajúci na záujmy verejnosti, neochotnej prinášať obete „európskemu projektu“ a pohltený riešením samých seba. Akoby si Európa neuvedomila, že svet sa zmenil, že rovnováha vo svete nie je funkciou rovnováhy medzi európskymi mocnosťami, ale rovnováhou medzi kontinentálnymi blokmi štátov, na čo však EÚ nedokáže a nechce reagovať.
Kritický je aj voči rozširovaniu NATO po páde studenej vojny. „Rozšírenie NATO až k hraniciam Ruska – alebo dokonca ich pohltenie – sa stalo vážnym návrhom. Presúvanie vojenskej aliancie do historicky sporných území niekoľko stoviek míľ od Moskvy nebolo primárne navrhované z bezpečnostných dôvodov, ale zjavne ako metóda, ktorou sa zabezpečuje demokratický pokrok (democratic gains),“ píše s citeľným dištancom Kissinger. Súčasná Európska únia podľa Kissingera tak de facto opäť rieši starú otázku: „Poznajúc európske dejiny, koľko diverzity má Európa chrániť, aby bola schopná dosiahnuť zmysluplnú jednotu?“ Otázka je  o to vážnejšia, že európske dejiny ukazujú, že zjednocovanie nikdy nebolo jednoduchým procesom, ale „vyžadovalo si zjednotiteľa – Prusko v Nemecku a Piemont v Taliansku – bez ktorého vodcovstva (a schopnosti nastoľovať fait accomplis) by zjednotenie ostávalo od počiatku neúspešné.“
Európa má preto podľa Kissingera tri možnosti ďalšieho globálneho pôsobenia: alebo podporí atlantický projekt, alebo zaujme ešte viac neutránu pozíciu, alebo napokon uzavrie tichú dohodu s mimoeurópskou mocnosťou alebo skupinou štátov. Tak či onak, Európa je podľa Kissingera v nebezpečenstve, že sa odtrhne od hľadania nového svetového poriadku a „bude sa zaujímať iba o hľadanie svojej vnútornej rekonštrukcie, ako svojho konečného geopolitického cieľa.“

.harmónia podľa Číny
A to by bol podľa amerického realistu s európskym židovským pôvodom hazard. Vo svete totiž neexistuje principiálna zhoda na tom, čo znamená svetový poriadok. „Žiadny skutočne globálny svetový poriadok nikdy neexistoval.“ Svoju vlastnú, v zásade „westfálsku“ predstavu má Západ, svoju vlastnú predstavu má Čína a svoju svet islamu.
Historicky najstarší model svetového poriadku existuje po miléniá v Číne. Existoval už počas Rímskej ríše a existuje svojím spôsobom podnes. Čínsky koncept v starovekej podobe  nikdy nepredpokladal existenciu nejakej suverenity štátu, pretože cisár „vládol nad všetkými pod nebom“. Bol vrcholom pyramídy v politickom aj kultúrnom zmysle slova a jeho nárok bol univerzálny. Z centra až po hranice ríše. Zvyšok sveta bol starovekými Číňanmi považovaný za svet barbarov, hierarchicky členený podľa toho, ako veľmi si dokázali osvojiť čínsku kultúru, predovšetkým písmo. Čína má v tomto systéme rolu hegemóna a poriadok je nastoľovaný presadením jej vôle, ktorá môže mať občas podobu vzťahov, ktoré môžu viesť k nastoleniu „harmónie“.
Čínske dynastické zriadenie definitívne skončilo  v roku 1911. Odvtedy prešla Čína turbulentným vývojom, poznačeným chaosom, japonskou intervenciou a komunistickou diktatúrou. A hoci základnou mocenskou poučkou Mao Ce-tunga bola veta „chaos sa zväčšuje, situácia je výborná“, aj Mao v svojom poňatí politiky hovoril o nastoľovaní rovnováhy: „Cyklus je nekonečný a každý sa vyvíja od nerovnováhy k rovnováhe, a potom k ďalšej nerovnováhe. Každý cyklus nás vedie k vyššej úrovni rozvoja. Nerovnováha je normálna a absolútna, zatiaľ čo rovnováha je dočasná a relatívna,“ napísal Mao.  Čína sa však postupne stala vypočítateľným hráčom a tým, ako sa stáva najväčšou ekonomikou sveta, píše Kissinger, jej názory a prítomnosť sú cítiť v každom medzinárodnom fóre na svete. Čína prijala západné štandardy a usilovala sa o prestíž tak, ako to predtým robili západné štáty, od stáleho miesta v Bezpečnostnej rade OSN po organizovanie Olympijských hier. Nové napätie, ktoré Peking v regióne vyvoláva, je typické pre situáciu, keď je nejaká mocnosť na vzostupe. Otázkou je, ako ich západný svet, reprezentovaný najmä USA a americkými spojencami v regióne, a Čína dokážu zvládnuť. Oveľa väčší problém však pre svet vidí Kissinger v islame.

.islam ako zdroj nekonečného násilia
Islam má vlastné poňatie svetového poriadku. Zo všetkých hlavných predstáv je to najviac ideologický (či, ak chcete, náboženský) koncept. Ako povedal sultán Mehmed zástupcom talianskych mestských štátov: „Vy ste dvadsať štátov ... a neviete sa medzi sebou dohodnúť. Preto musí byť iba jedna ríša, jedna viera a jedna suverenita nad celým svetom.“ Islam delí svet na dom mieru (alebo islamu) a dom vojny a svetový poriadok spája s nastolením islamu na globálnej úrovni. Islamský svet prechádza v súčasnosti podľa Kissingera svojou vlastnou tridsaťročnou vojnou. Problém je, že krajiny a obyvatelia Blízkeho východu sú odsúdení na experiment, kde všetky typy konfliktov prebiehajú súčasne: prebieha tu imperiálny konflikt, svätá vojna, zahraničná okupácia aj sektárska vojna všetkých proti všetkým. Islam navyše svetový poriadok nevidí ako hľadanie stability, ale ako hľadanie čistoty, čo je princíp, ktorý môže podnecovať násilie donekonečna.  
Neúspech Arabskej jari vidí Kissinger ako dôsledok dvoch javov. Po prvé, ako prejav vnútorných faktorov: slabosti nových stredných tried, ktoré sa domáhali liberálnejšieho režimu voči lepšie organizovaným štruktúram, osobitne armáde. Po druhé, povstania v Tunisku, Egypte, Líbyi či Sýrii považovali regionálne mocnosti za ohrozenie regionálnej stability aj svojej legimity. Preto viedli k priamej či nepriamej intervencii.  Napriek všetkým problémom však Kissinger ukazuje riešenie, ako treba čeliť medzinárodnému chaosu, občianskym či náboženským vojnám a terorizmu. Príkladom toho, ako môžu národné záujmy zohrať väčšiu rolu ako ideológia, je – ironicky – spojenectvo so Saudskou Arábiou. Žiadny režim na Blízkom východe nebol viac islamský ako Saudské kráľovstvo. Napriek tomu a napriek zahraničnej podpore islamizmu v minulosti je práve dohoda so Saudmi základom akej-takej stability na Blízkom východe. Saudi sú pre Ameriku a Západ dôležití v Iráne aj v širšom kontexte. Tým najnovším je práve vzostup Islamského štátu, snaha vybudovať nový kalifát na Blízkom východe. Kissingerova rada znie: aby sme predišli katastrofe, potrebujeme aplikovať westfálske princípy bez ohľadu na ideológiu alebo režim.  A dodať možno len jedno: Od porážky Arabskej jari neprišiel nikto s inou realizovateľnou predstavou.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite