Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Priama reč lucie piussi

.lucia Piussi .časopis .osobnosti

Náš pradedo bol piatym, najmladším synom talianskej rodiny kamenárov, ktorí prišli na východné Slovensko stavať železničnú trať a už neodišli. Keď mal pradedo deväť rokov, paličkou pichal kdesi na lúke do osieho hniezda práve v momente, keď šla okolo v koči na krstiny čerstvo narodená prababička. Zúrivé osy vyleteli z hniezda a dopichali ju. Rozzúrená prababičkina rodina chlapca chytila, doviedla ho domov k jeho kamenárskym rodičom a tí museli miestoprísažne sľúbiť, že ak bude z dievčaťa kalika, keď vyrastie, bude si ju musieť náš pradedo zobrať za ženu.

O tom, že nebola vôbec žiadna kalika, je mnoho dôkazov, ale za najzásadnejší považujem ten, že si pradedo našu prababičku chcel zobrať hneď pri prvej príležitosti, keď sa stretli vo Viedni, ešte keď mala len sedemnásť rokov. Babička súhlasila. Stalo sa. Ale aby mladá rodina mohla samostatne žiť, musel pradedo do Ameriky – ako sa vtedy chodilo, cez pol zemegule – do Odesy „po svojich“, zarábajúc si po ceste, ako sa len dalo, a potom loďou. V Amerike pracoval v bani na striebro osem rokov, každý rok sa raz vrátil, splodil nejaké dieťa a išiel zas späť. Nadobro sa vrátil, až keď si mohol dovoliť kúpiť mlyn. To už bol najbohatší v dedine. Moja teta, Katarína Fabini, ktorá mi toto všetko porozprávala krátko pred smrťou, si ešte pamätala, ako k nim  všetci chodili na múku, kým ten mlyn komunisti nezhabali. Teraz je na jeho mieste sídlisko. To, čo o prababke a pradedovi viem, sú len útržky. Viem ešte, že práca v strieborných baniach bola dobre platená, lebo bola nebezpečná a robotníkov okrem iného prepadávali tlupy „negrov“ a ožobračovali ich. Raz bola za pradedom v Amerike aj prababička, ale už sa tam nikdy nevypravila. Cestou späť jej umreli na lodi prvorodené dvojičky.  Po nich mala ešte veľa detí, ale o dvojičkách nikdy nehovorila. Vypátrala ich až naša mama, keď sa aj jej narodili dvojičky – teda ja so sestrou. Tento príbeh nemá pointu. Aspoň zatiaľ. Iba poučenie, že aj pichanie do osieho hniezda má svoj zmysel, milé deti.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite