Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Novinár nesmie byť spasiteľ

.marek Vagovič .časopis .rozhovor

Je postrachom skorumpovaných politikov. So skrytou kamerou často odhaľuje aj špinavé praktiky mafie. Viackrát ho chceli zabiť, takže sa musel skrývať alebo chodiť s ochrankou. Nedávno nachytal známeho obchodníka so zbraňami. Český novinár Janek Kroupa.

.vyrastal si v rodine disidenta, tvoj otec Daniel Kroupa bol signatárom Charty 77. Ako to ovplyvnilo tvoj život?
Mám štyroch súrodencov. Rodičia nás vychovali tak, aby sme neboli poserovia, respektíve aby sme boli pripravení bojovať. Keďže otec nemohol učiť, odmalička som chodil na jeho domáce filozofické semináre. Snažil sa nám vštepiť základy humanitného vzdelania, čítal a vykladal nám bibliu, staré grécke báje, grécko-perzské vojny, Hobita a podobne.

.neskôr si študoval antropológiu aj filozofiu, ani jednu zo štyroch škôl si však nedokončil. Prečo?
Bol som mladý, rozmýšľal som úplne inak ako dnes. Keďže som ešte nemal rodinu, išiel som tam, kde zúrili vojnové konflikty. To znamená do Čečenska alebo Afganistanu.

.túžba po dobrodružstve?
Ťažko povedať, ja som si nikdy nelepil na stenu akčných hrdinov. Nikdy som nemal rád ani adrenalínové športy: považujem totiž za zbytočné riskovať život, keď o nič nejde. Skúsenosti z vojnových konfliktov ma však naučili rozlišovať, čo je v živote naozaj dôležité. Aj preto sa mi nikdy nechcelo vracať domov, pretože tu sme zahltení množstvom nezmyselných rozhodnutí typu či pôjdem do práce autom, alebo električkou, kam sa pôjdem najesť a podobne. Okrem toho si myslím, že človek by mal v určitom veku odísť do zahraničia a niečo tam urobiť. Aj naši predkovia chodili s batôžkom do sveta.

.dnes tam chodia mladí ľudia hlavne študovať, ty si však chodil do vojny. Koľko ich máš za sebou?
Prvá bola Bosna v roku 1994. Potom nasledovalo Macedónsko, Kosovo, Čečensko, Afganistan, Irak a Izrael. V niektorých misiách – napríklad vo Východnom Timore – som bol viackrát.

.ako si sa tam dostal?
Ako študent filozofie som bol niekoľko mesiacov v Amerike, takže som mal na tú dobu veľmi slušnú angličtinu. Prihlásil som sa teda na konkurz do jednej civilnej misie, kam však v skutočnosti brali najmä vojakov. Ten konkurz som vyhral, pričom až na mieste zistili, že som študent, ktorý nemá za sebou žiadny výcvik, nebol som ani na vojne. Keďže som hral vrcholovo ragby, mal som dobrú kondíciu, no napriek tomu som tam bol najslabší. Dali ma teda do tímu s človekom, ktorý bol, naopak, najlepší. Volal sa George Čermák a bol to napoly Čech a napoly Indián Cherokee. Vyzeral ako Rambo, mal strašne zjazvenú tvár a skúsenosti z viacerých konfliktov. Dosť ho to aj poznačilo: svoju dcéru, ktorá mala vtedy 27 rokov, videl naposledy ako dvojročnú, pretože sa nebol schopný vrátiť domov. Tento človek ma naučil základné techniky prežitia.

.aká bola tvoja úloha v misii? Aj si bojoval alebo len písal reportáže?
Nebojoval, aj reportérom som bol len niekoľkokrát. Väčšinou som tam bol ako pozorovateľ OSN, ktorý sa zaoberá ľudskými právami. To znamená, že som chodil po bojiskách, sledoval, kto je agresor a koľko je tam mŕtvych civilistov. Potom som o tom napísal správu. Ale spolupracoval som napríklad aj na príprave volieb vo Východnom Timore. Chodili sme do buše a vysvetľovali ľuďom, ktorí nevedeli písať, čo sú to slobodné voľby.

.zanechali na tebe vojnové konflikty nejaké stopy?
Našťastie som nemal žiadne traumy. Nikdy som nemusel vyhľadať ani pomoc psychológa, ako to robili niektorí vojaci z našej misie vo Východnom Timore, kde sa ľudia sekali mačetami. Bola to však vynikajúca skúsenosť, vďaka ktorej som si ujasnil rebríček hodnôt.

.potom si začal pracovať ako reportér v televízii Nova, prvé veľké kauzy si zverejnil v relácii Na vlastní oči. Tvojím šéfom bol dlho aj Radek John. Ako sa ti s ním spolupracovalo?
Ten program mal v tom čase veľký vplyv. Radek bol veľmi slobodomyseľný človek, ktorý nám nikdy do ničoho veľmi nehovoril. Navyše dokázal riešiť aj pomerne zložité situácie. Raz sme napríklad točili reportáž o ľuďoch, ktorí prepadávali podnikateľov, zabíjali ich, a potom im zobrali majetok. Keď sme zistili, kto je za tým, objednali si nájomného vraha, takže sme sa museli schovať. Radek na to reagoval veľmi promptne: do hodiny som mal ochranku aj byt, respektíve apartmán v nejakom hoteli. Ako šéf bol naozaj dobrý, na začiatku to bol aj veľmi talentovaný novinár. Jeho problém je, že postupne zlenivel.

.čím to je, že ako politik neskôr úplne zlyhal? Navyše sa ukázalo, že strana Veci verejné, za ktorú kandidoval, je prelezená korupciou.
Pokúsim sa to vysvetliť na príklade. Predstav si, že oproti sebe stoja dvaja pištoľníci. Keď spadne šatka na zem, obom ide ruka rýchlo k pásu. Aj Radek vie rýchlo zareagovať, ale nikdy netasí. To znamená, že keď príde na lámanie chleba, nie je taký strelec, aby dokázal riadiť rezort, ako je ministerstvo vnútra. Navyše nemal žiadne skúsenosti s riadením veľkého celku, ani s politikou ako takou. Je to remeslo ako každé iné, ktorému sa musí človek naučiť a mať pred ním pokoru.

.neskúsenosť sa dá odpustiť. Problém je, s akými ľuďmi sa dal dokopy. Ako je možné, že ako zorientovaný investigatívny novinár nedokázal odhadnúť, s kým má tú česť?
Ja si myslím, že to vedel, respektíve musel vedieť.

.tak potom je to ešte horšie, keď išiel vedome do takéto projektu.
Áno, je. Na druhej strane, pre investigatívneho novinára je veľmi ťažké, aby si udržal odstup od ľudí, o ktorých píše, aj od svojich vlastných zdrojov. Obávam sa, že Radek sa s nimi až príliš zblížil, zrejme ho tiež prestalo baviť byť chudobným. Novinár totiž nikdy nebude veľmi bohatý.

.aj tvoj otec bol aktívnym politikom, istý čas bol aj predsedom českého parlamentu za ODA. Ako si riešil potenciálny konflikt záujmov?
Pokým bol otec v politike, tak som politiku ako novinár takmer vôbec neriešil. Aj preto som sa začal venovať hlavne organizovanému zločinu.

.známa je najmä kauza Berdychov gang, kde skončilo vo väzení aj vďaka dôkazom, ktoré si zverejnil, približne 70 ľudí. Už niekoho z nich prepustili na slobodu?
Všetkých s výnimkou Davida Berdycha, ktorý to celé vyzradil.

.spávaš pokojne?
V tejto kauze figuroval aj človek s prezývkou Tony. Keď ho odsúdili, otočil sa smerom ku mne a prešiel si prstom po krku, akože ma podreže. Neskôr som mal schôdzku s jedným mafiánom, ktorý prišiel aj s ochrankou. Periférne som zaregistroval, že v reštaurácii sa objavil aj Tony. Keď ma zbadal, začal strašne kričať a rozbehol sa smerom ku mne. Tak som sa postavil a vyzval ho na férovku. Vedel som, že nemôžem vyhrať, no nemohol som dať najavo, že mám strach. Mafiánovi, s ktorým som sa stretol, to však nebolo veľmi príjemné, tak povedal svojim bodyguardom, že pokým som v reštaurácii, nemôže sa mi nič stať. Tony si teda sadol k dverám a ja som zatiaľ rozmýšľal, ako sa odtiaľ dostať, aby sa mi nič nestalo. Keď som odchádzal, zamával a mrkol som na Tonyho, čím som ho ešte viac vyprovokoval. Okamžite po mne skočil, čím však porušil spomínanú dohodu. Bodyguard ho následne vytiahol von a zlomil mu nos. Dnes už mám od Tonyho pokoj. (Smiech.)

.a čo tí ostatní?
S niektorými som sa už stretol. Dnes majú okolo 45, možno 50 rokov. Sedeli dosť dlho, nemajú nič, takže väčšina z nich sa už nechce vrátiť do väzenia.

.čas hrá v tvoj prospech?
Veľmi.

.ani ti nič nevyčítali?
Hovoril som im, že som len opísal to, čo urobili. Myslím, že sme si to vydiskutovali. Oni dnes rozmýšľajú trochu inak: cítia skôr drobné krivdy, ktoré sú pritom úplne nepodstatné. Jeden z nich sa mi napríklad priznal, že uniesli istého chlapa. Tvrdil však, že to nebol on, kto mu mieril na hlavu, ako sa to uvádzalo v rozsudku, on ho vraj len pripútal k stĺpu. (Úsmev.)

.o českom podsvetí si sa vyjadril, že je oveľa mäkšie ako slovenské, označil si ho výrazom „vanilka”. Prečo si to myslíš?
Na Slovensku sa stávajú aj také veci, že žena príde k autu a na kapote je odrezaná hlava človeka. Toto v Česku nie je, tam ste skôr terčom ohovárania. Aj u nás síce bolo dosť veľa mafiánskych skupín, navzájom sa však držali. Raz som sa jedného rozumného policajta pýtal, prečo zlo nikdy neporazí dobro. Povedal mi, že vo chvíli, keď začnú mať zločinecké skupiny navrch, pustia sa samy do seba. Toto je aj prípad  Slovenska, ktoré je v tomto smere mentálne bližšie k Východu, takže aj podsvetie je tu brutálnejšie.  

.napriek tomu si sa musel viackrát skrývať, raz to bolo až tri týždne. Minimálne trikrát si mal aj ochranku. Navonok však pôsobíš pomerne suverénne. Mal si niekedy naozaj strach?
Vo vojenských konfliktoch často. Občas som mal nepríjemný pocit aj pri kauzách, na ktorých som pracoval. Bohužiaľ, väčšinou si potenciálne riziko uvedomím až dodatočne. Nedávno som napríklad točil reportáž o poľskom obchodníkovi zo zbraňami Andrejovi Izdebskom. Keď som sa s ním stretol, nevedel som, či nie je ozbrojený.

.dostal si niekedy aj priamy odkaz, že budeš fyzicky zlikvidovaný?
Áno.

.koľkokrát?
Dosť na to, aby som to nebral veľmi vážne. Keď ťa chce niekto naozaj zabiť, tak ti nebude posielať odkazy. Mimochodom, raz som pracoval na zbrojárskej kauze, do ktorej boli zapletení aj ľudia z vysokej politiky. Jedného dňa za mnou poslali človeka z toho najhrubšieho podsvetia, aby mi odkázal, že s tým mám prestať.

.ako si zareagoval?
Keďže som povahou cholerik, vybuchol som a povedal mu, nech im odkáže, že keď budú mať ešte niekedy tú drzosť, aby mi posielali takéto odkazy, tak sa budú diať také veci, že si to ani nedokážu predstaviť. Zrejme to zabralo, pretože mi dali pokoj.

.zverejnil si aj kauzy, ktoré boli vnímané dosť kontroverzne. Napríklad si založil fiktívnu detektívnu kanceláriu, ktorá ponúkala politikom účelovo vyrobené kompromitujúce materiály na ich konkurentov. Je v poriadku, keď novinár vytvára nejakú situáciu?
Vo všeobecnosti by novinár nemal do takejto situácie vmanévrovať človeka, ktorý by sa inak zločinu nedopustil, alebo je v núdzi. To znamená, že primárne by mal overovať veci, ktoré majú nejaký základ, alebo sa už v minulosti stali. Ako to, že policajt si od niekoho vypýtal úplatok. Kolegyňa mala napríklad informácie o dopravnej hliadke, ktorá je skorumpovaná. Niekoľkokrát teda okolo nej prešla len s jedným zapnutým svetlom, až kým ju nezastavili a nevypýtali si ten úplatok znova. Aj toto je provokácia, ktorá však rekonštruovala realitu.

.pracoval si aj na kauze policajtov, ktorí vytvárali fingované dopravné nehody. Tí ľudia napokon skončili vo väzení. Ako reagujú policajti, keď ťa spoznajú napríklad pri dopravnej kontrole?
Ako kedy. Ale pokuty platím dôsledne, takže väčšinou reagujú dobre. (Smiech.)

.nikdy sa ťa nesnažili zlákať do svojich služieb?
Snažili. Kontaktovali ma aj spravodajské služby, ponúkali mi všetko možné. Raz som chcel ísť do Afganistanu, pričom som vedel, že bude veľmi obtiažne sa tam dostať. Jeden tajný mi povedal, že mi to vybaví, ak so sebou zoberiem aj nejaký kufrík. Odmietol som.

.na Slovensku si známy najmä vďaka zbrojárskym kauzám ako Pandur, do ktorých je zapletený aj priateľ Roberta Fica – podnikateľ Miroslav Výboh. Na podobných prípadoch pracuješ aj pol roka. Čo všetko to obnáša, keď chceš odhaliť obchodníka zo zbraňami?
Predovšetkým musíš počítať s tým, že tí ľudia sú najlepší v brandži, takže si ťa môžu kedykoľvek preklepnúť. Preto musíš založiť zbrojársku firmu a vytvoriť dôveryhodnú legendu, aby mali vôbec dôvod sa s tebou baviť. Musíš skrátka vyzerať aj vystupovať ako obchodník so zbraňami.

.to znamená?
Väčšina z nich má dobrý oblek, manikúru, hodinky Rolex alebo Omega a dobré auto. Ja som napríklad používal Mercedes typu G, ktorý sa dá aj opancierovať. Stretnutia mi dohadovala asistentka, pričom som vždy trochu meškal, aby to vyzeralo, že mi na tom obchode až tak nezáleží. Predtým, než začneš pracovať na takejto reportáži, musíš zároveň vedieť, ako sa správajú a kam chodia títo ľudia, aby si sa s nimi mohol náhodne zoznámiť. A samozrejme, musíš ovládať aj technické parametre zbraní.

.zdá sa, že Poliak Izdebský, ktorému sa roky darilo tajiť nelegálne obchody so zbraňami, ťa trochu podcenil. Snažil sa vôbec nejako overiť, či ho neťaháš za nos?
Samozrejme, ale na prvý pohľad by aj tak nič nezistil. Firmy, ktoré takto zakladáme, majú nejaký obrat aj históriu. Keby išiel do hĺbky, tak príde na to, že je to blud, na to však nebol čas. Pri rokovaniach s Izdebským som sa zároveň odvolal na iného obchodníka so zbraňami, ktorého tiež poznal, no nemohol si to overiť, pretože ten človek by mu nezdvihol telefón. V tom čase bol totiž v zahraničí a nedostupný. Pomohla mi aj náhoda, keďže v čase, keď sme točili túto reportáž, sa naozaj pripravoval podobný obchod so zbraňami. Pôvodne sme pritom uvažovali, že prepravíme na Ukrajinu debny rovnakej hmotnosti, akoby v nich boli skutočné zbrane.

.to už by bolo dosť riskantné, nie?
Aj preto sme do toho napokon nešli, pretože sme sa báli o život prípadného pilota, ktorý by to tam viezol. Cestou by ho totiž mohli zostreliť, problém by nastal, aj keby mu po pristátí našli v lietadle prázdne škatule. Navyše hrozilo, že ak by sme chceli ten obchod dotiahnuť do konca, museli by sme podplatiť dôstojníkov ruskej tajnej služby. Ani do toho sa mi veľmi nechcelo.

.stalo sa ti, že ťa druhá strana v priebehu reportáže odhalila?
Áno. Raz mi počas toho, ako som točil na skrytú kameru, zazvonil telefón. A ja som ho zdvihol a povedal, že točím. (Smiech.)

.mimochodom, koľko stojí výroba veľkej investigatívnej reportáže, na ktorej robíš, povedzme, pol roka?
Ako ktorá, ale nie je to najlacnejšie. Raz som dostal na jednu televíznu reportáž viac ako milión korún. Je skvelé, že keď poviem, že zajtra potrebujem letieť do Švédska, tak tam idem, a nikto sa ma na nič nepýta. Rovnaké je to aj s autami alebo figurantmi, ktorých musím zaplatiť – dostanem ich toľko, koľko potrebujem. Veľmi dobre si uvedomujem, že v rámci českej žurnalistiky mám výnimočné podmienky. Pri veľkých kauzách je však viac ako peniaze dôležitejší čas: keď ho nemáš, neurobíš to poriadne.

.novinári občas tvrdia, že nemôžu robiť alebo dotiahnuť veľké kauzy aj preto, že majú horšie možnosti ako polícia. Čo si o tom myslíš?
Je síce pravda, že nemôžeme nasadzovať napríklad odposluchy, no v skutočnosti máme oveľa voľnejšie ruky. Policajt má totiž nad sebou nadriadeného, ten ďalšieho, potom je tu štátny zástupca aj sudca. Všetko musia dať na papier, niekto to musí podpísať a odsúhlasiť. Okrem toho, zmyslom práce policajta je dostať niekoho do väzenia. To znamená, že sa bavia s ľuďmi z pozície sily: aj preto viac dôverujú nám novinárom, ktorí ich nijako neohrozujú. Ak navyše svojim zdrojom niečo sľúbim, tak to na rozdiel od policajtov vždy dodržím. Raz som napríklad nasadil svojho človeka do prostredia firiem, ktoré podvádzali na DPH. Točili sme to na skrytú kameru, mali sme asi 30 hodín materiálu. V jednom momente sa však začali títo podvodníci baviť o tom, že musia za 10 miliónov korún odstrániť nejakého bieleho koňa. Išiel som teda za vedením protikorupčnej polície a požiadal ich, aby s tým niečo spravili, pretože som sa nemohol nečinne prizerať, ako niekto zavraždí nejakého chudáka. Zároveň som ich požiadal, aby ten prípad neposunuli do Zlína, pretože tí páchatelia tam mali svojho policajta. O dva týždne to porušili. Policajti navyše začali chodiť za tým mojím človekom, že bude mať tiež problém, pretože všetko je na kamere. Mimochodom, pred mesiacom bol odsúdený policajt, ktorý ten spis za sedem miliónov korún predal zločincom.

.teba polícia pre zmenu odpočúvala, pretože chcela zistiť, ako si sa dostal k výpovedi kľúčového svedka v kauze Pandur. Ako chrániš svoje informačné zdroje, aby si ich neohrozil?
Najlepší spôsob ochrany je, keď kauza nestojí len na jednom človeku. To znamená, že získaš dokumenty, zmluvy, alebo si niekoho tajne nahráš. Cez telefón komunikujem minimálne, niektoré apatáty mám len na jedno použitie. Maily neposielam, so svojimi zdrojmi si píšeme odkazy cez spoločnú adresu len do rozpísaných správ, ktoré ukladáme ako koncepty. Elektronická komunikácia však vždy zanechá nejakú stopu, preto sa s ľuďmi radšej stretávam osobne. Vtedy odovzdám telefón partnerke, alebo ho nechám doma.

.ako sa chrániš pred prípadným sledovaním?
Kľúčové je robiť nepredvídateľné veci. Po diaľnici ideš napríklad pol hodinu len šesťdesiatkou, pričom sleduješ, ako sa správajú autá za tebou. Alebo prídeš na pumpu, no nenatankuješ, len tadiaľ prejdeš.

.zažil si ako novinár niekedy politické či ekonomické tlaky?
Jasné, dokonca viackrát. Keď totiž robí novinár svoju prácu poriadne, tak to má aj reálny dopad. Raz sme napríklad točili reportáž o starostovi jedného mesta, ktorý si vypýtal úplatok. Mal som to natočené aj na skrytú kameru. Keď som ho s tým neskôr konfrontoval, zavolal šéfovi svojej politickej strany a povedal mu, že za ním prišli nejakí blbí novinári. Spomínaný politik sa ho následne spýtal, kto sú tí novinári. Keď mu starosta povedal, že sme to my, politik mu odkázal, nech sa okamžite zbalí a rezignuje. Vedel totiž, že keď robíme na takejto kauze, tak máme v rukách dosť dôkazov, takže sa z toho môže len ťažko vymotať. Mimochodom, ten starosta bol neskôr aj odsúdený.

.ako sa prejavili tie tlaky?
Napríklad tak, že mi vedenie televízie, pre ktorú som pracoval, oznámilo, že nemám istý čas robiť politiku. V inej televízii mi zase povedali, že človek, o ktorom točím reportáž, je ich kamarát.

.vždy si to riešil odchodom?
Nie. Najskôr som odvysielal tú reportáž, odišiel som až potom. Ako radový reportér som mal veľký konflikt aj s bývalým riaditeľom Novy Vladimírom Železným. Skúsil to však len raz, a potom sa už k tomu ako noblesný človek nikdy nevrátil. Ten tlak je často len taký veľký, ako si ho pripustíš.

.niekoľko rokov si bol reportérom Mladej Fronty Dnes, ktorú pred rokom kúpil Andrej Babiš. Oligarchovia teraz vo veľkom skupujú médiá aj na Slovensku, rozpína sa hlavne finančná skupina Penta. Prečo je nebezpečné, keď ovládne médiá tento typ investorov?
Sloboda novinára sa odvíja len od neho samotného. Som presvedčený, že ľudia sa môžu správať slobodne aj v neslobodnom prostredí. Na vstupe oligarchov do českých aj slovenských médií je však nebezpečné, že vytvárajú ilúziu slobodného prostredia. Od novinárov, ktorí tam zostanú, sa bude teraz vyžadovať oveľa väčšia odvaha.

.pracovať s nálepkou oligarchu je však zložité už z princípu: čokoľvek novinár napíše, každý za tým bude hľadať záujmy jeho majiteľa.
Aj toho sa dá časom zbaviť, ak novinár preukáže, že to tak nie je. V krízovej situácii potrebuješ tri vlastnosti, aby si ju zvládol: vieru v Boha, respektíve nejaký pevný hodnotový bod, ktorého sa môžeš chytiť. Bonusom je aj dobré humanitné vzdelanie, ktoré ti pomôže udržať si nadhľad. A tretia vec sú skúsenosti, ktoré človek časom získal.

.keď ťa človek počúva, tak má pocit, že investigatíva je úžasné dobrodružstvo. Táto práca však so sebou prináša aj množstvo súdnych sporov a stres, nezriedka sa dostaví aj vyhorenie. Ako zvládaš to napätie?
Mojou výhodou je, že nie som pod tlakom redakčných uzávierok. Ja som navyše novinárčinu nikdy nevnímal ako prácu, ale ako povolanie.

.čo ťa na tejto práci najviac baví?
Mám rád Frederika Forsytha. Pri investigatíve zažívam triler na vlastnej koži. Nikdy dopredu neviem, čo sa stane na ďalšej schôdzke. Je strašne napínavé, keď zisťujem, ako funguje napríklad obchod so zbraňami. Rokovanie s Izdebským o dodávke zbraní pre proruských separatistov na Ukrajine trvalo aj so zdvorilosťami len okolo trinásť minút. Toto by mi nikdy nenapadlo.

.novinári sú často frustrovaní, keď nemá kauza politickú alebo trestnoprávnu koncovku. Nakoľko je to dôležité?
Novinár by nemal trpieť spasiteľským syndrómom. Ak to robí len preto, aby niekto odstúpil z funkcie, tak by to mal nechať. Pre mňa je kľúčové, aby som zistil, ako to je, a získal o tom aj dôkaz. Čo je pekné na tom, keď vyriešiš hádanku? To, že na to prídeš. Všetko okolo – strihanie reportáže alebo písanie článku – je len nutné zlo. Keď viem, ako to je, nastupuje rutina.

.nehovor, že si sa nikdy necítil dôležitý.
Jasné. Každé ráno pred zrkadlom. (Smiech.)

.ako s tým bojuješ?
Neustále pochybujem, či idem správnym smerom. Keď prestaneš pochybovať, musíš si zobrať voľno.

.nikdy sa ti nestalo, že si niekomu možno aj nechtiac ublížil?
Raz sa mi stalo, že človek, ktorého som označil za darebáka, mal celkom rozumný dôvod, prečo sa tak správal. Keď sme sa neskôr stretli, tvrdil, že mi to nemohol povedať skôr. Napriek tomu ma to mrzí, pretože som vtedy nenapísal celú pravdu.  

.raz si mi povedal, že keď sa ráno zobudíš, prvé, na čo myslíš, sú kauzy, o ktorých píšeš. Nelezie to občas na mozog?
Keď čítaš večer napínavú knihu, nezačneš ráno po zobudení rozmýšľať nad tým, ako to dopadne?

.ako si čistíš hlavu?
Mám rodinu, celý život športujem, baví ma jazdiť na koňoch.  

.ako bude vyzerať dôchodok Janeka Kroupu?
To naozaj netuším. Dnes viem povedať len to, že mám skvelú prácu.

.na čom momentálne pracuješ?
Robím jednu kauzu so švédskymi novinármi, o detailoch však nechcem hovoriť. Kľúč k českým kauzám je totiž často inde ako doma. V súčasnom globalizujúcom sa svete by preto mali novinári z rôznych krajín viac spolupracovať.  
 
Janek Kroupa (1974)
Narodil sa v Prahe. V roku 1996 začal pracovať ako investigatívny novinár v televízii Nova, kde sa podieľal na príprave relácií ako Občanské judo či Na vlastní oči. Jeho reportáže vysielala aj Česká televízia, niekoľko rokov písal aj pre denník Mladá Fronta Dnes. Ako novinár sa zaoberá hlavne korupciou a organizovaným zločinom. Známym sa stal vďaka kauzám ako Berdychov gang, Päť na stole v českých alebo Pandur. Napísal knihu Zločin jako profese, je tiež spoluautorom televízneho kriminálneho seriálu Expozitura. Za svoje vojnové reportáže získal cenu vysokého komisára OSN pre utečencov. Momentálne vedie investigatívne oddelenie v Českom rozhlase.  

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite