Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

V správny čas na správnom mieste

.eva Planková .časopis .kultúra

Patrí k najvyhľadávanejším zjavom na súčasnej medzinárodnej opernej i koncertnej scéne. Rád sa však vracia domov na Slovensko, kde v závere uplynulej sezóny nahral a na prezentácii spojenej s koncertom uviedol svoje prvé profilové CD s piesňami Mikuláša Schneidra Trnavského. Tenorista Pavol Bršlík.

.koncom minulej sezóny ste často účinkovali na Slovensku. Išlo o šťastnú zhodu termínov?
V podstate áno. Keďže som mal voľno, rád som ho využil na vystúpenia na Slovensku. Zahŕňali postavy Dona Ottavia v Mozartovom Donovi Giovannim v SND a Lenského v Čajkovského Eugenovi Oneginovi v Štátnej opere v Banskej Bystrici, ešte predtým som účinkoval na podujatí k 10. výročiu vstupu Slovenska do Európskej únie.

.okrem zmienených predstavení ste v Trnave prezentovali aj svoje profilové CD venované výberu piesní Mikuláša Schneidra Trnavského. Ako vznikla táto myšlienka?
V podstate náhodou. Na zahraničných vystúpeniach publiku vždy rád priblížim aj slovenské skladby, zvyknem ich uvádzať ako prídavok. Schneider Trnavský je náš „slovenský Schubert“, vyrastal som s ním prakticky od ZUŠ. Pri jednom z rozhovorov s klaviristom Robertom Pechancom sme uvažovali, prečo dodnes nie sú jeho piesne nahraté, takže to bol prvý impulz, ktorý sa napokon podarilo zrealizovať vďaka Viva Musica Agency. Mali sme záujem, aby CD bolo zaujímavé na Slovensku, ale aby sa ujalo aj v zahraničí. Pôvodne som uvažoval aj o repertoári so slovenskými opernými áriami, napokon som sa však rozhodol pre piesňovú tvorbu, pretože predstavuje akýsi základ speváckeho repertoára. Napokon, nedávno som nahral aj nosič s opernými áriami, ktorý vyjde zasa na budúci rok. Na tomto CD sa nachádza výber zo zbierok Slzy a úsmevy, Drobné kvety a Zo srdca, všetko sú to moje obľúbené skladby. Zároveň sa tešíme, že sme vyplnili istú medzeru v diskografii slovenskej hudby.

.s Robertom Pechancom ste CD napokon aj nahrali, pod hudobnú réžiu sa podpísal Peter Zagar. Ako sa vám spolupracovalo?
Nahrávka vznikala vo Dvorane na VŠMU v Bratislave v príjemnej a priateľskej atmosfére. Na CD sa vždy odráža momentálna dispozícia umelca, jeho vnímanie hudby v danej chvíli. Každý deň je iný, takže je veľmi pravdepodobné, že dnes by sme už niektoré piesne interpretovali celkom inak, ale to je proces vývoja repertoáru.

.predpokladám, že ten sa týka aj operných postáv...
Samozrejme, prebieha od prvého predstavenia ku každému ďalšiemu – napríklad Dona Ottavia som spieval už mnohokrát, čoskoro ma čaká sté predstavenie Čarovnej flauty. Keď počúvam vlastné nahrávky spred pár rokov a nejakú nedávnu, uvedomujem si rozdiely. Interpretácia je však často podriadená tomu, s kým aktuálne pracujete, s akými orchestrami, dirigentmi. Všetky tieto skúsenosti sa potom ukladajú a pomáhajú formovať ďalší umelecký vývoj.

.ktorí dirigenti vás umelecky ovplyvnili najviac?
Každý umelcovi niečo odovzdá. Keď som mal 23 rokov, predspevoval som v Paríži Kurtovi Masurovi na menšie sóla do oratória Eliáš od Felixa Mendelssohna Bartholdyho. Naša spolupráca odvtedy trvá, každý rok máme spoločné koncerty, naposledy sme vlani v Mníchove uvádzali Beethovenovu 9. symfóniu. Ovplyvnil ma nielen po umeleckej, ale hlavne po ľudskej stránke. Keď sme so Sirom Colinom Davisom pripravovali Missu solemnis v Londýne, videl som pred orchestrom stáť vynikajúceho človeka i umelca, ktorý vytváral nielen hudbu, ale aj atmosféru v celej sále. Väčšmi na mňa zapôsobí celková osobnosť, nie dirigent, ktorý si presadzuje výlučne vlastnú predstavu aj na úkor speváka, pretože to potom srší aj z hudby. Dirigent totiž môže speváka „zabiť“, alebo urobiť hviezdou. Na takých treba mať šťastie. Myslím, že ja som ho mal.

.a ako vnímate spoluprácu s režisérmi?
To je zložitejšie, najmä ak hovoríme o režijnom divadle prevládajúcom v nemecky hovoriacich krajinách. Nemám nič proti moderným réžiám, musia však mať zmysel, cieľ, a samozrejme, musia súvisieť aj s dejom. Neraz sa režiséri snažia vynájsť všetko po novom, ale to sa im nepodarí. Tak ako módny priemysel neprinesie a nevymyslí červenú farbu, keď ju používali už Egypťania. Problém je skôr v tom, že nedokážu narábať s tým, čo už existuje, a snažia sa šokovať, napríklad nahotou na scéne... Ale publikum už na to nejako zvlášť nereaguje a nenadchýna sa. S režisérmi nemám problém, pokiaľ ovládajú svoje remeslo. Ťažko sa mi však berú pokyny od niekoho, kto nevie, o čom je umenie.

.v ostatnom čase už s určitou pravidelnosťou účinkujete s Editou Gruberovou. Nie často sa na popredných zahraničných scénach stretnú dvaja slovenskí umelci...
Počas produkcie Únosu zo serailu v Bruseli ma režisér Christof Loy oslovil na inscenáciu Lucrezie Borgie s Editou Gruberovou v Mníchove, že by som sa mu hodil do konceptu vzťahu syna a matky. Vypočul som si nahrávku, pozrel noty a veľmi rád som súhasil. Mimochodom, išlo o modernú, ale kvalitnú produkciu. Nasledovala Traviata, nedávno Roberto Devereux v Zürichu a robili sme spolu aj mnoho koncertov. Edita Gruberová vzhľadom na to, čo dosiahla, patrí ku generácii veľkých speváčok, akých je dnes málo, a spolupráca s ňou mi dala veľa po ľudskej i profesionálnej stránke. Hrdý som bol tým viac, že ako dvaja Slováci sme sa mohli stretnúť na tých najlepších scénach.

.čo vnímate ako kľúčový moment kariéry?
Nikdy som si to nejako neuvedomoval, všetko však do seba akosi zapadalo. Na VŠMU som nemal takú možnosť napredovania, ako by som si predstavoval, preto som odišiel do Francúzska, odtiaľ na angažmán do Unter den Linden v Berlíne, potom som zasa bol na voľnej nohe. Ťažko povedať, čo z toho bolo zásadnejšie. Keď sa ma niekto opýta, čo potrebuje mladý spevák pre dobrú kariéru, hovorím, že šťastie: byť v správnom okamihu na správnom mieste, nájsť správneho pedagóga, korepetítora na naštudovanie nových postáv, agenta, ktorý mu pomôže a nezničí ho za tri sezóny tak, že už nebude mať na to, aby spieval ten správny repertoár...

.pri voľ be repertoáru treba byť opatrný.
Vývin speváckej techniky a štýlu sa odlišuje od minulosti. Napríklad belcantové opery vznikali v iných pomeroch, ladenie bolo nižšie, obsadenie orchestra menšie, teda aj vokálna technika bola iná. Dnes na trhu prevládajú skôr väčšie, mohutnejšie hlasy. Jediná cesta, ako sa dostať v speváckom vývoji ďalej, je nenechať sa strhnúť. V súčasnosti viac ponúk dokonca odmietam ako prijímam. Istému režisérovi som sa napríklad typologicky hodil na úlohu Princa v Rusalke, iste by som si ho rád zaspieval, ale možno po štyridsiatke. A priam krútim hlavou, ak ma oslovia na postavy ako Max z Čarostrelca či dokonca na Lohengrina. Čo je smutnejšie, neraz sú to dirigenti, ktorí akoby strácali predstavu o spievaní. Škoda, že už nemáme dirigentské osobnosti, ktoré si spevákov aj vychovávajú. Keď som mal koncert s Riccardom Mutim, sadol si za klavír a jednotlivé árie sme spoločne prechádzali takt po takte, to sa už prakticky nestáva.

.máte vysnívané roly?
Každý deň by som mohol menovať nejakú inú a medzi nimi aj také, ktoré nikdy nebudem spievať. Chcel by som pokračovať vo francúzskom repertoári, zatiaľ mám v repertoári Fausta, Nadira z Lovcov perál, po stránke štýlu a techniky by mal nasledovať Romeo. Časom iste pribudne Werther, ktorého z počúvania i nôt to už natoľko poznám, že sa ho azda ani nebudem musieť toľko učiť. Uvidím, ako pôjde vývoj ďalej, ale rád by som raz naštudoval Verdiho Dona Carlosa.

.často vystupujete aj na recitáloch...
Piesňové recitály však nerád uvádzam na veľkých scénach, lebo vtedy prichádzajú o intimitu, s ktorou sú odjakživa spájané – napríklad Schubert svoje piesne komponoval pre menšie hudobné kruhy. V súčasnosti, najmä v Nemecku, sa z interpretácie piesní vytráca prirodzenosť. Notový zápis sa síce musí dodržať, ale do prednesu treba dodať ešte čosi zo seba. Skladateľ kedysi predsa vnímal hudbu a text ako jednotu, vychádzalo to z jeho srdca, a to je pri interpretácii piesní najhlavnejšie. Je to ťažšie ako opera, kde je viacero zložiek a predstavenie vidíte ako celok, kým na recitáli sa pozornosť sústredí len na speváka. Mám rád aj koncerty so sakrálnymi dielami, akými sú Mozartovo Rekviem alebo moja obľúbená Beethovenova Missa solemnis. Rád by som si zaspieval aj vo Verdiho Rekviem, uvidíme...

.veľa ste účinkovali ešte v priebehu leta, čo vás čaká najbližšie na jeseň?
Za sebou mám predstavenia Roberta Devereux v Zürichu, Lucrezie Borgie v Mníchove na Münchener Festspiele, obe produkcie sEditou Gruberovou, Brucknerovo Te DeumvSalzburgu, vystúpenie na Schubertiade Schwarzenberg. V septembri budem nahrávať Krásnu mlynárku a potom už nastane začiatok sezóny v Zürichu s Brittenovým Turn of the Screw. Teším sa, pôjde o zápornú postavu, takže budem môcť stvárniť iný, negatívny charakter, čo bude zároveň výzvou. Som zvedavý, ako inscenáciu pojme režisér Willy Decker.

.kedy vás uvidíme opäť na Slovensku?
So SND sme v kontakte, podobne aj so Štátnou operou v Banskej Bystrici, kde som mal pôvodne pozvanie na tohtoročné Zámocké hry zvolenské do Lovcov perál. Dátumy však kolidovali s termínom premiéry Roberta Devereux v Opernhaus Zürich. Rokujeme preto o spolupráci v tejto inscenácii v budúcom období. Nuž a 5. novembra bude v Malej sále SF v Bratislave nasledovať koncert s uvedením Schubertovej Krásnej mlynárky.
.autorka je hudobná teoretička.


Pavol Bršlík/

Je tenorista, patrí k najvýraznejším predstaviteľom mladej speváckej generácie na medzinárodnej opernej scéne. V roku 2005 bol prestížnym časopisom Opernwelt ocenený ako „Spevácky talent roka“. Laureát Medzinárodných súťaží M. Schneidra-Trnavského i Antonína Dvořáka absolvoval po štúdiách na VŠMU v Bratislave, v opernom štúdiu CNIPAL vMarseille kurzy pod vedením popredných speváckych osobností. Od sezóny 2003/2004 ho angažovali ako sólistu v Štátnej opere v Berlíne. Od roku 2006 už ako umelec v slobodnom povolaní pravidelne účinkuje na významných scénach a festivaloch. Pavol Bršlík je zároveň vyhľadávaným komorným i koncertným umelcom.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite