Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Kopnime si do U2

.peter Bálik .časopis .hudba

Niektoré hlasy hovoria o novom albumu U2 ako najhoršom spame v histórii popmusic, iní mu dávajú päťhviezdičkové hodnotenia. Songs Of Innocence nie je jediným albumom írskej štvorice, ktorý priniesol rozporuplné reakcie.

U2 sú stále najväčšou a najúspešnejšou kapelou súčasnej popmusic, ktorá sa napriek svojmu hviezdnemu statusu snaží stále posúvať hranice hudby. V polovici septembra sa všetkým majiteľom iTunes objavil v prehrávači nový trinásty album Songs Of Innocence. Stačilo si ho stiahnuť a čakanie na nový album U2, ktoré trvalo dlhých päť rokov, sa rýchlo skončilo.
V letnom čísle sme písalo o tom, ako ťažko sa rodia albumy U2. Kapela sa na svojich nahrávkach vždy pokúšala rozširovať limity svojej hudby, vďaka čomu nahrala zopár zásadných albumov, no aj oni majú vo svojej diskografii albumy, na ktoré nie sú pyšní. Treba však podotknúť, že Bono, The Edge, Adam Clayton a Larry Mullen jr. sa vždy dokázali poučiť a vrátiť sa so silnou hudbou. Toto sú albumy, ktoré im nevyšli a ktoré medzi ich fanúšikmi a odporcami spôsobili rôzne kontroverzie. Bude medzi ne patriť aj posledný Songs Of Innocence?

.october (1981)
Prvú zaťažkávajúcu skúšku museli U2 prekonať hneď so svojím druhým albumom. October vyšiel v roku 1981, rok po debute Boy, no a bol to prepadák, ktorý kapelu takmer stál budúcnosť. U2 mali však veľké šťastie v tom, že spolupracovali so spoločnosťou Island, ktorá sa dobre správala k hudobníkom, patriacim pod jej krídla. Značku vlastnil Chris Blackwell, vďaka ktorému sa v 60. a 70. rokoch dostalo do Európy reggae a ktorý mal vždy čuch na talenty. Začiatkom osemdesiatych rokov doznieval punkrock a popmusic dominovala nová vlna, spoločnosť Island sa rozhodla, že podpíše zmluvu s U2, ktorí zapadali do tohto hudobného vzorca. Ich debut Boy (1980) bol prísľubom, ale kapela s ním veľkú dieru do sveta neurobila.
Keď sa vrátila do štúdia, aby nahrala druhý album, zistila, že nemá v rukách dostatok dobrých piesní a má málo drahého nahrávacieho času. Navyše Bono počas turné v Amerike stratil zošit so svojimi textami, a tak slová skladal priamo do mikrofónu. To všetko cítiť na výsledku albumu October dodnes, je tam len jedna zapamätateľná pieseň (Gloria), jeden pekný popevok (Tomorrow a zvyšok tvorí súbor nevýrazných piesní. Manažment Islandu chcel U2 vypovedať zmluvu, no vtedy sa mladých hudobníkov zastal práve Blackwell a dal im šancu nakrútiť ešte jeden album. Niečo na tom Bonovi a jeho troch kamarátoch videl. Dnes kapely nedostanú ďalšiu príležitosť, aby urobili reparát. Bono preto raz povedal, že keby U2 pôsobili v dnešných časoch, poslali by ich hneď zadnými dverami von. Vďaka trpezlivému prístupu Blackwella však mohla kapela rásť. Po albume October začali prichádzať prvé veľké piesne, ktoré kapelu katapultovali z klubov do športových hál a neskôr aj na štadióny.

.rattle and Hum (1988)
Po The Joshua Tree (1986) boli U2 na absolútnom vrchole. Vydali album, ktorý dominoval hitparádam po celom svete, pričom nešlo len o obyčajnú zbierku chytľavých pesničiek, ale o čin, ktorý posúval hranice vtedajšej popmusic. Po Duran Duran a Depeche Mode sa U2 stali ďalšou kapelou, ktorej sa v 80. rokoch podarilo presadiť v Severnej Amerike. U2 si tento kontinent tak zamilovali, že sa rozhodli na svojom ďalšom albume vzdať mu hold, a dokonca o svojich potulkách po posvätných amerických miestach, kde sa tvorila história americkej hudby, nakrútia aj celovečerný film.
Výsledkom ich snahy bol album Rattle and Hum (1988), ktorý napriek viacerým silným miestam fanúšikovia až tak neprijali. Sčasti preto, že išlo o akéhosi mačkopsa, zloženého z nových a starších pesničiek a rôznych coververzií, ktorý akosi odmietal držať pohromade. Najväčší kritici napísali, že v nahrávkach to smrdí samochválou, nabubrenosťou a sebastrednosťou. V skutočnosti za touto dvojplatňou nebol žiadny zlý úmysel. U2 sa iba chceli prihlásiť k svojim idolom – na albume je jedna spoločná pieseň s Bobom Dylanom (Love Rescue Me), duet s bluesmanom B. B. Kingom (When Love Comes to Town) coverzie The Beatles a Jimi Hendrixa, hold Billie Holiday (Angel Of Harlem), odkazy na gospel (I Still Haven't Found What I'm Looking For) a raný rokenrol (Desire), no podľa viacerých kritikov to vyznelo ako fakt, že sa kapela pasuje za rovnocenných nasledovníkov svojich vzorov. Napriek všetkému sa Rattle and Hum dobre predával a dodnes obsahuje niekoľko skvelých singlov. Tento album bol však predzvesťou veľkej zmeny, v rámci ktorej U2 dostali lekciu, že netreba oslavovať minulosť, ale treba sa pozrieť aj do budúcnosti. Výsledkom bol prelomový album Achtung Baby (1991).

.pop (1997)
V druhej polovici 90. rokov sa U2 ocitli opäť na vrchole a hľadali cestu, ako ďalej. Rozhodli sa pre ďalší experiment. Vďaka Achtung Baby, sympatickému minialbumu Zooropa (1993) a experimentálnemu projektu Passengers Original Soundtracks 1 (1995) sa kapela sa ešte viac ponorila do tanečnej hudby, s ktorou už koketovala na Achtung Baby. Vtedy  si zaumienili, že vytvoria akúsi syntézu medzi klasickým gitarovým zvukom a klubovou tanečnou hudbou, no výsledok tohto snaženia, album Pop (1997), je nejednoznačný. Fakt, že z tohto albumu nehrajú na svojich koncertoch takmer žiadnu pieseň, tiež hovorí o mnohom. Jedným z dôvodov nezdaru bolo to, že kapela si až príliš neskoro uvedomila, že tieto svety sa v podstate vylučujú. Po komerčnej stránke ťažil Pop z predchádzajúcich kapelových úspechov, no jedinou signifikantnou piesňou, ktorá túto nahrávku definuje, je pilotný singel Discotheque. Zvyšok pôsobí nedovarene, pričom ich bývalý manažér Paul McGuiness zas tvrdí, že jeho nedotiahnutosť je dôsledkom prílišného množstva kuchárov, ktorí sa podieľali na príprave. Napriek tomu má aj tento album, ktorý sa v rebríčkoch najlepších a najhorších albumov U2 objavuje na spodných priečkach, svojich veľkých zástancov. Neskôr sa kapela rozhodla vrátiť k svojim pesničkárskym rockovým koreňom a nahrala megaúspešný album All That You Can‘t Leave Behind (2000), ktorým vstúpila do svojej novej dekády.

.no Line On The Horizon (2009)
S členmi U2 je to už tak. Keď v štúdiu zistia, že veci sú až príliš ideálne,  zľaknú sa, že sa příliš nesnažia a všetky nahrávky stornujú a začnú úplne odznova. Tak to bolo aj v štúdiu s producentom Rickom Rubinom, kde v roku 2006 položili základy nového albumu (nakoniec z tohto sesssions vyšli len dva singly), ktorý odložili do trezoru, pretože sa im zdal príliš tuctový a pustili sa do nového dobrodružstva. Na palube opäť privítali producentov a hudobníkov Briana Ena a Daniela Lanoisa, ktorí im významne pomohli pri najslávnejších albumoch The Joshua Tree a Achtung Baby a vydali sa do Maroka, kde sa chceli inšpirovať tamojšou kultúrou.
V meste Fez si prenajali veľký dom, ktorý prerobili na nahrávacie štúdio a pustili sa do práce. Prvé týždne vyzerali veľmi sľubne. Spolu s Enom a Lanoisom nahrali kopu zaujímavého materiálu, no veci sa začali komplikovať, keď kapela zistila, že jej chýba klasický veľký singel, ktorý by predal celý album, a tak sa vydali úplne iným smerom. Preto sa medzi výbornými marockými nahrávkami na albume No Line On The Horizont objavili pesničky, ktoré sa snažia znieť ako klasické U2, no ich úroveň má skôr béčkový charakter. Na prekvapenie U2 sa pesničkám nedarilo ani v hitparádach, ani na koncertných pódiach. Tento neúspech kapelu natoľko znechutil, že trvalo ďalších päť rokov, než vydala nový album.

.songs Of Innocence (2014)
Bolo by veľmi nefér zaradiť medzi „padlé“ albumy U2 aj ich najnovší počin Songs Of Innoncence, ktorý iste nie je ich vrcholným dielom, ale zas to ani nie je žiadny prepadák – skôr svojím charakterom pripomína sympatickú Zooropu. Tentoraz však U2 nie sú kritizovaní za obsah nového albumu, ale za spôsob jeho vydania.
Prvá kritika sa dostavila hneď po prekvapivom vydaní. Začalo sa to blogom Čo robí U2 v mojom ajfóne?, kde ľudia písali nahnevané komentáre a pokračovalo to rôznymi invektívami od celebrít a známych hudobníkov. Vlna odporu bola taká silná, že firma Apple rýchlo vytvorila aplikáciu, ktorá umožňuje vymazať album z mobilu alebo počítača. Medzitým sa rozprúdila diskusia o tom, či dať zadarmo svoju hudbu toľkým ľuďom – údajne sa hovorí až o polmiliarde užívateľov produktov Apple, ktorí dostali nový album U2 – a či to skôr nepripomína praktiky pirátskeho zdierania na internete, ktoré zdevalvovalo hudbu a takmer zruinovalo nahrávací priemysel.
K obrane U2 treba dodať, že model, keď si ľudia chodili kupovať albumy do obchodov s hudbou, je dávno preč. Dnes je jedno, či album vydáte klasickou cestou, alebo ho zabalíte do novín a dáte ho svojim čitateľom zadarmo. Keď Radiohead sprístupnili svoj album In Rainbows (2007) na svojej stránke pred oficiálnym vydaním a ponúkli svojim priaznivcom, nech zaň zaplatia, koľko chcú, hovorilo sa o konci hudby. Nič také sa nestalo a tento stav sa nezmení ani po tom, čo sa U2 rozhodli Songs Of Innocence  predať svoj album firme Apple.
Medzi tou polmiliardou držiteľov albumu U2 sú tri typy ľudí. Najväčšiu skupinou tvoria tí, ktorým je to jedno. Potom sú tu fanúšikovia, ktorí sa tomuto kroku potešili. Poslednú a najhlasnejšiu skupinu tvoria tí, ktorí U2 vôbec nemusia. Pre nich je album bezcenný leták, ktorý vám niekto strčí na ulici do ruky a vy sa ho nemôžete zbaviť. Magazín Wired napísal, že spôsob dodania nahrávky nepripomína nič iné ako obyčajný spam. U2 a iné kapely by si v najbližšej budúcnosti mali dať pozor na to, že tento spôsob distribúcie novej hudby sa v istých kruhoch môže považovať za urážku. Veď načo dávať hudbu niekomu, kto ju nechce?
A čo sa deje v tábore U2? Po pesničkovom Songs of Innocence by mal podľa Bona nasledovať ďalší album Songs Of Experience, ktorý by mal mať experimentálny charakter. Dátum jeho vydania nie je známy, hovorí sa, že by mal vyjsť skôr ako neskôr, no v prípade U2 človek nikdy nevie. Ešte pred časom Bono vyhlasoval, že U2 stoja pred rozhodujúcou skúškou, či majú ešte čo ľuďom povedať, no zdá sa, že kapela dokáže prekonať aj poslednú búrku. „Vždy existuje cesta, ktorou sa vydať. Tak to bolo aj pri našom prvom albume. To je  dôvod, prečo sme založili skupinu, aby sme vyhrotili postoje a naštvali ľudí. Na tomto princípe je postavený celý punk. Najhoršia vec, ktorá sa vám môže stať, je to, že vás budú ignorovať,“ povedal Bono nedávno pre BBC.  

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite