Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Borisa Kollára neodvolali z čela parlamentu, za hlasovalo iba päť poslancov. Čítajte viac TU.

Zasaď strom!

.tomáš Gális .časopis

Rovno sa k tomu priznám. Keď v sobotu (samozrejme, až po zotmení) otvorím víkendovú prílohu novín, omnoho radšej ako esej parížskeho filozofa si prečítam článok o menej známych chorobách viniča. Sčasti za to môže ten filozof, ale väčšou mierou k tomu prispieva môj záujem o všetko, čo možno do vidieckej záhrady umiestniť.

Rovno sa k tomu priznám. Keď v sobotu (samozrejme, až po zotmení) otvorím víkendovú prílohu novín, omnoho radšej ako esej parížskeho filozofa si prečítam článok o menej známych chorobách viniča. Sčasti za to môže ten filozof, ale väčšou mierou k tomu prispieva môj záujem o všetko, čo možno do vidieckej záhrady umiestniť.


Zmestí sa tam toho naozaj veľa. Ale len v tom prípade, ak sa nedáte ovplyvniť módnymi trendmi a neumiestnite si do záhrady nejaký obrovský symbol svojho postavenia ako napríklad bazén či kurt, nenecháte si ju zarásť alebo ju celú neprenecháte psovi, autu či prúdeniu energie čchi.
Čím viac takýchto vecí vo svojom okolí vidím (alebo o nich aspoň čítam), tým naliehavejšie sa vo mne ozýva potreba verejne pomenovať rozširujúce sa skupinky, škodiace tradičnej vidieckej záhrade.

.betón a čchi
Najmenej nebezpečná, ale veľmi nudná je skupinka trávnikárov. Títo ľudia nadobudli (zrejme pri čítaní lifestylových magazínov) presvedčenie, že ich život sa po presťahovaní z paneláka do nejakej satelitnej radovej zástavby radikálne zmení. Keď práve neupchávajú cesty do mesta, z ktorého si na vidiek previezli len spálňu, používajú slová ako „relax“, „pohoda“ či „krása“. Ich záhrada nadväzuje na tie najlepšie tradície slovenských developerov: v priebehu jedného dňa s pomocou architekta zatarasia štvrtinu záhrady vresmi, v rohu zasadia desaťmetrovú exotickú drevinu, v druhom osadia prefabrikovaný domček z Baumaxu, vykopú samočistiace jazierko a ako vrchol svojej činnosti roztiahnu po zvyšku záhrady zrolované trávové koberce. Často sa potom na tú nádheru pozerajú z altánku či zo sedadla svojho záhradného traktora, ktorý im tú sterilitu pomáha udržať.

V porovnaní s nimi je druhá skupinka aspoň úprimná. Títo ľudia život v záhrade nezabíjajú rovno pristrihnutou trávou, ale dôsledne ju dláždia a betónujú. Viac ako vôňu čerstvo pokosenej trávy obľubujú výpary z výfukov a dym tlejúceho dreveného uhlia. Ich predstava ideálnej záhrady sa začína príjazdovou cestou do garáže, ktorá v priebehu rokov nadobúda skôr charakter vkusnejšieho parkoviska pred hypermarketom. Rovnako sa rozširuje aj miesto na posedenie: najprv vydláždia obdĺžnik pre stôl a stoličky („aby sme sa nepotkli“), potom pribudne niekoľko dlaždíc pod gril („aby sme ochránili ten zvyšok zelene“) a nakoniec to celé zastrešia sklolaminátom („aby sme nezmokli – veď z toho viniča, čo tam bol predtým, aj tak padali na jeseň listy“).
Ešte trochu inak na to idú vyznávači čoraz módnejšieho feng šuej. „Harmónia“ neprestupuje len celé ich bytosti, ale všetko, čoho sa dotknú. Celý ich dom i záhrada sú uspôsobené prúdeniu (samozrejme) pozitívnej energie. Všetko – od postele cez záhradnú bránku až po čarovný mostík nad jazierkom so zlatými rybkami – má preto svoje nanajvýš racionálne vybraté miesto. Tieto záhrady sú také prešpekulované, že mám niekedy strach, aby tá rýchloprúdiaca čchi nenarazila na nejakú prekážku práve u mňa. (V ostatných rokoch sa vraj veľmi dobre zakoreňuje.)
Posledná nepriateľská skupinka vyznáva permakultúru. Tu však treba rozlišovať. Kým druhu permakulturistov pasívnych ide len o trvalé udržanie svojej lenivosti, permakulturista aktívny pracuje rovno na trvalo udržateľnom živote a jeho ideológiou je multiagrikulturalita. Výsledkom tohto relativizujúceho prístupu je, že v jeho záhrade má pýr rovnakú cenu ako jabloň. (Hovorí sa dokonca o tom, že mnohí z permakulturistov dávajú prednosť boľševníku pred tulipánom, pretože niektoré kultivary tulipánov majú za sebou kolonialistickú minulosť, kým boľševníku ide o spoločné dobro). Aktívni permakulturisti sa síce rozširujú len pomaly, ale keď sa už raz uchytia, zapustia korene hlbšie ako ktorákoľvek burina z ich, prepytujem, záhrad.

.agrikultúrna vojna
Skupinky, našťastie, zatiaľ navzájom veľmi nespolupracujú, takže ich devastujúcemu účinku sa ešte možno brániť. Skeptici síce hovoria, že nič také ako tradičná vidiecka záhrada nikdy neexistovalo, ale to mi nebráni vyhlásiť aspoň na vlastnom bojovom políčku priam agrikultúrnu vojnu. Niekoľko dôvodov:
Jabloň je užitočnejšia ako pýr, aj keď dá o niečo viac práce ju vypestovať.
Tulipán je krajší ako boľševník. Napriek jeho minulosti.
Z boľševníka tulipán nebude. Napriek učeniu akademika Lysenka.
V záhrade je obyčajný kalendár užitočnejší ako ten lunárny. (Je však pravda, že je aj menej zábavný: „Najkrajšia vňať bylín vyrastie po výseve v dňoch listu v znamení Škorpióna.“)
Pravý uhol, krtko ani náletový agát nie sú najväčšími nepriateľmi záhrady. 
Napriek tomu, že niektorí tvrdia, že „železné náradie odoberá pôde magnetickú silu podporujúcu dobrý rast, vysušuje v nej obsiahnutú vodu, čím sa preruší informačný tok,“ ešte nikto nevymyslel do záhrady nič lepšie ako motyku. 
Čchi je len citoslovce.
Betón sa dá rozbiť.
Trávnik nie je jediná možnosť.
Rajčina môže aj chutiť.
Sliepka nie je len nadávka.

.nezáujem
Nemyslím si, že samozásobiteľstvo je jediným spôsobom, ako si zaobstarať kvalitné potraviny. Veď ako by k tomu prišli francúzski poľnohospodári, dorábajúci v pote tváre a v daždi dotácií ryžu? Rovnako nepovažujem záhradu za živý organizmus, ktorému treba načúvať, či sa s ním nebodaj rozprávať. To radšej prenechám spomínaným pobláznencom. A neholdujem ani názoru, že všetko má byť v záhrade racionálne či esteticky usporiadané a prispôsobené nejakému nezmyslu. Chcem len povedať, že je krásne, keď si človek niečo zasadí, vypiple a často aj vyvzdoruje sám. Bez pomoci záhradných architektov či kozmickej energie.
Otázka, čo so záhradou, patrí pritom podľa mnohých ľudí vôbec k najdôležitejším problémom v živote. Je preto zarážajúce, že s výnimkou premiérovej vinice a niekoľkých pozemkov, ktoré padli či ešte len padnú za obeť verejnému záujmu, aj seriózne médiá odsúvajú články o záhrade až k eseji francúzskeho mysliteľa.
Záhrada tu pritom s nami (dúfajme) bude omnoho dlhšie ako ten najpopulárnejší premiér, jej vytváranie ďaleko presahuje horizont volebného obdobia a úžitok z nej je neporovnateľne väčší ako z pätnástich rokov svojstojnosti.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite