Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Tiché rozjímanie Luisa Buñuela

.jozef Koleják .časopis .lifestyle

Kto by si nepamätal slávnu hlášku z Jamesa Bonda – pretrepať, nemiešať – keď si objednáva svoj obľúbený drink? Pri tejto vete však idú pomaly do mdlôb všetci profesionálni barmani a skutoční vyznávači pravého martini. V podstate by sa mali striasť opovrhnutím už pri tom, keď si dotyčný pestovaný agent v dokonalom obleku zo Savile Row sadne na pol zadku k baru, pokukujúc po najbližšej ruskej agentke KGB, a začne niečo šemotiť o vodkovom martini. Vtedy sa jednoducho musí prestať točiť svet a rotujú v hroboch len všetci filmoví vyznávači skutočného suchého martini počnúc Alfrédom Hitchcockom cez Mae Westovú až po Luisa Buñuela.

Ešteže si agent Jej Veličenstva v poslednom čase objednáva namiesto tohto hriešne zmutovaného miešaného nápoja slabé pivo istej nemenovanej značky. Ináč by títo velikáni svetového filmu a s nimi horda samozvaných, ale aj profesionálnych mixológov nemali pokoja.
Martini ako miešaný nápoj vznikol niekedy na konci devätnásteho storočia v Amerike. O jeho pôvode a názve sa vedú siahodlhé dišputy zasvätencov. Jedni stavajú na prostú a pragmatickú príčinu. Nápoj sa vraj začal volať podľa najrozšírenejšieho vermutu, ktorý bol v Amerike na prelome storočí dostať – od firmy Martini&Rossi. Iní protestujú a tvrdia, že drink sa pôvodne volal Martinez a vznikol v San Franciscu v hoteli Occidental, odkiaľ plávala kompa do neďalekého mesta rovnakého mena. Tu sa však hneď s veľkým krikom ozývajú Martinezčania, že nápoj vymysleli oni, a preto sa tak volá. No a v tieni neostáva ani New York, mekka miešaných nápojov. Vraj martini sa volá podľa jedného z barmanov, ktorý prvýkrát namiešal tento číry opojný nápoj, ako ho poznáme dnes, v roku 1911. Oficiálne príručky pre barmanov vraj odporúčajú práve jeho postup a mierky. Totiž martini – ako magické spojenie vermutu a ginu v delikátnom pomere – sa dobou výrazne menilo. Na prelome storočí bol pomer vermutu a ginu jedna k jednej. No časom sa začala mierka prelievať na stranu ginu. Oficiálne príručky odporúčajú jedna ku šiestim, no puristi sa zaprisahávajú, že pravé suché martini sa začína pri jedna k desiatim, jedna k päťdesiatim, niektorí dokonca hovoria o jednej ku stom. To nehovoríme o tom, že martini sa, samozrejme, vždy mieša, nie pretrepáva.
Okolo prípravy suchého martini existuje neskutočne veľa bonmotov a legiend. Mnohí prisahajú na to, že stačí do vermutu len namočiť prst a obkrúžiť ním okraj pohára, v ktorom je gin. Ďalší vtipkujú, že pri miešaní martini sa má len zamávať ginom smerom k Taliansku, odkiaľ vermut pochádza. Medzi totálnych puristov patria aj naši filmári. Afred Hitchcock hovorí o tom, že na jeho veľmi suché martini postačuje, aby pri popíjaní ginu letmo očami zavadil o vermut. No a Luis Buñuel dokonca po sebe zanechal svoj dlho cibrený a do dokonalosti dovedený recept na nápoj svojho života, ktorý mu pravidelne prinášal v tichom rozjímaní tie najlepšie surreálne nápady na jeho filmy. Receptúru zanechal na troch miestach. Najprv ho mohli nájsť diváci v jeho oskarovom filme Skrytý pôvab buržoázie, kde ho jedna z hlavných postáv priamo v deji namieša a prítomných aj naučí piť. Na svojom vodičovi demonštruje, že martini sa nepije ako panák, ale ako šampanské – čiže sa len spôsobne pochlipkáva, najviac po dva hlty, a podáva sa zásadne v pohároch v tvare ypsilon. Druhýkrát recept zanechal vo svojej autobiografii s názvom Do posledného dychu, ktorú spísal so svojím dvorným scenáristom Jeanom Claudom Carrièrom (neskôr scénarista Miloša Formana). No, a napokon sa nechal pri jeho príprave aj pokútne natočiť pred svojou haciendou. Jeho elegantný tanec a výklad okolo perfektne vychladených fliaš a šejkrov sa dá nájsť na internete. Martini tohto provokatéra a škandalistu treba rozhodne vyskúšať. Také divoké sny, ako sa snívajú po ňom, som ešte nikdy nemal.
.autor je scenárista.

Zasnívajme si s Buñuelom/
Základný recept na martini je veľmi jednoduchý. Do šejkra nasypeme ľad a naň nalejeme jeden diel vermutu a šesť dielov ginu. Obsah premiešame a potom zmes scedíme do ypsilonových pohárov. Dozdobíme olivou alebo plátkom citróna. Kto má rád špinavé martini, pridá trochu vody z olív. Jednoduché a omamné. Kto však túži zažiť niečo naozaj výnimočné, mal by siahnuť po Buñuelovom recepte. Slovák pri ňom bude trochu trpieť, lebo vyjde navnivoč kopa dobrého alkoholu, no výsledok je fascinujúci. Najmä čo sa týka účinku. Nie nadarmo sa o martini hovorí ako o elixíre pohody. Z piva sa reční, z vína sa spieva a z martini ‒ sa sníva. Takže: deň vopred si necháme v mrazničke vychladiť všetky náčinia, ktoré budeme potrebovať (šejker, lyžicu na miešanie, poháre) a vyberáme ich až pred samotnou prípravou. Ľad musí mať mínus dvadsať. Nasypeme ho do šejkra a šprcneme naň poldeci vermutu Noilly Prat (nie iného) a dve kvapky horkého likéru Angostura. Zamiešame a ľad precedíme. Na dne šejkra nám ostane len parfumovaný ľad. Potom doň nalejeme výhradne anglický, čo najkvalitnejší gin a zamiešame. Precedíme do pohárov a podávame.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite