.je skôr výnimkou ako pravidlom, že ekonomické sankcie vedú k ukončeniu nepriateľského konania. Embargá málokedy stačia na to, aby bola protistrana donútená okamžite zmeniť správanie, niekedy dokonca pôsobia presne opačne. Zvyšujú odhodlanie a vnútornú lojalitu u protivníka.
Matematická vedná disciplína, nazývaná teória hier, však v sankciách vidí iný zmysel. Sankcie môžu jasne ukázať, že za akciou príde protireakcia, a sťažia tak súperovi rozhodovanie o ďalších krokoch. No teória hier vidí aj viac dopredu. Pri väčšine konfliktov napokon dôjde k vyjednávaniam. Tie môžu trvať dlho a záleží na každom geste. Vtedy je dobré mať v ruke niečo, z čoho sa dá ustupovať.
V prípade Európy boli sankcie aj testom toho, či krajiny dokážu v takejto veci postupovať spoločne. Dlhodobá taktika Ruska voči EÚ sa totiž opiera o to, že sa vždy nájde niekto, kto razantnejší postup proti nemu zablokuje alebo oslabí.
Zoznam sankcií Západu proti Rusku je dlhý. Viac ako o dopade opatrení však ten zoznam hovorí o snahe byť chirurgicky presný a nerobiť kobercový nálet. Zoznam obsahuje desiatky vplyvných osôb a firiem, ktorým boli zmrazené majetky a s ktorými Západ obmedzuje obchodný a bankový kontakt. Postupne, ako sankcie pribúdajú, v nich však možno vidieť čoraz viac logiky.
Prvým cieľom sankcií je vystrašiť Rusko, že sa nedostane k novým a bohatým, ale veľmi ťažko prístupným zásobám ropy. Rusko nemá potrebné technológie a Západ sa v tom sankciami zaviazal s ním nespolupracovať.
Druhým cieľom je vytvoriť manažovateľnú nestabilitu v ruskom bankovom sektore. Aby jej riešenie dostatočne zamestnalo ruskú vládu časovo aj finančne, no zároveň aby neohrozilo globálny finančný systém. Tretím zámerom sankcií je obchodný boj proti ruským zbraniam. Hoci sankcie najčastejšie zakazujú dovoz zbraní do trestanej krajiny, aby to obmedzilo jej bojaschopnosť, pri Rusku to bude práve naopak. Krajiny odmietajú ich dovoz z Ruska, keďže Rusko je druhý najväčší exportér zbraní. Hneď za USA.
To sú priame efekty sankcií. Sankcie však so sebou nesú aj ďalší efekt, ktorý je dnes pre Rusko oveľa významnejší, ako všetko spomínané. A s ktorým ráta aj Západ. Ide o pocit nestability, konfliktného stavu a neistoty, kam až zájdu ďalšie sankcie. To odrádza kapitál aj investície, vytvára tlak na menu, burzu a celý finančný sektor. Zvyšuje aj náklady na poistenie rizík a zvyšuje úroky za dlh a nároky na štátny rozpočet. Tento sprievodný efekt neistoty už začína byť pre krajinu makroekonomickým problémom. A ďalej sa zväčšuje v súkromnom sektore. Ak sa firmy obávajú, že bude zle, začnú viac šetriť, objednajú si teda menej zásob a prestanú najímať nových pracovníkov. Krajina si sama zablokuje vlastný hospodársky rast.
Rusko na tlak Západu zareagovalo protisankciami. Najväčší rozruch vzbudil zákaz dovozu na európske potraviny. Symbolom sa stalo poľské jablko a talianska mozzarela.
.sankcie a Slovensko
No zatiaľ ide skôr o symbolický krok. Európsky potravinový biznis s Ruskom je pre európske hospodárstvo zanedbateľný. Hoci sa najčastejšie hovorilo o Poľsku, jeho potravinový export do Ruska sa ráta na desatiny HDP. A už vôbec sa nedá hovoriť o tom, že by to bol dôležitý záujem Slovenska.
Ten, komu skutočne o niečo ide, sú pobaltské republiky. Dôsledné dodržiavanie zákazu dovozu poľnohospodárskych produktov do Ruska by pre ne reálne znamenal hospodársky problém. No zatiaľ sa nedá odhadnúť, aký účinný bol zákaz dovozu potravín. Objavili sa totiž spôsoby, ako sa takémuto zákazu vyhnúť. Hlavne cez reexport, teda dovoz cez tretie krajiny, s ktorými majú obe strany dohodnutý voľný obchod.
Problém by pre Slovensko znamenalo, ak by Rusko zakázalo dovoz automobilovej produkcie z Európy. Nejde iba o nepodloženú špekuláciu, z ďalších odvetných opatrení sa táto objavuje ako najpravdepodobnejšia.
Muselo by však ísť o kompletný zákaz vrátane súčiastok, respektíve rozobratých vozidiel. Rusko totiž už dávnejšie prinútilo automobilky, aby budovali koncové fabriky priamo na jeho území. Urobilo to tak, že uvalilo na hotové autá vysoké clá. Automobilky, napríklad aj žilinská Kia, preto posielajú do Ruska autá v predfinálnom stave, zmontujú sa až na mieste.
Trnavský PSA Peugeot Citroën do Ruska neexportuje takmer nič. V najhoršej pozícii by sa ocitol tunajší závod Volkswagenu so svojou výrobou luxusných áut typu Volkswagen Touareg, Audi Q7 či Porsche Cayenne. Tie dováža do Ruska hotové, aj za cenu vysokého cla. Pre bohatých Rusov viac ako cena zvýšená o clo zaváži značka Made in EÚ.
Ak sme spomínali, že Rusko musí rátať aj s nepriamym efektom sankcií (náklady neistoty), s niečím podobným musí rátať i Západ, teda aj Slovensko. No v porovnaní s Ruskom bude tento efekt na Západ len zlomkový. Pre Slovensko to môže znamenať jednu či dve desatinky percenta rastu našej ekonomiky, tvrdí dnes ministerstvo financií.
.slovensko v plynovej hre
No pre Slovensko je závažnejšia plynová hra, ktorá sa okolo Ukrajiny rozohráva. V podstate ide o dve hry: jednu krátkodobú a jednu dlhodobú. V oboch prípadoch ide Rusku o to, ako Ukrajinu poškodiť, respektíve dostať do nevýhodnejšej pozície. A obe hry sú úzko späté aj so Slovenskom.
Pred mesiacom spúšťal Robert Fico a ukrajinský predseda vlády Arsenij Jaceňuk na východe Slovenska plynový reverz. Teda spätný chod plynu na Ukrajinu cez upravené a doteraz nevyužívané plynové potrubie.
Rusko a Ukrajina dodnes nemajú podpísanú zmluvu o dodávke plynu, keďže Rusko Ukrajine ponúkalo výrazne horšie podmienky, ako ostatným štátom EÚ. Ruský plyn tak cez Ukrajinu v podstate len preteká k nám, Ukrajina z neho čerpať nesmie. Pokiaľ neudrie zima, Ukrajina si vystačí s tým, čo sama vyťaží a s tým, čo do nej prúdi cez reverzný tok zo Slovenska a v menšej miere aj z Poľska a Maďarska.
Spustenie reverzu, teda dodávanie ruského plynu Ukrajine nepriamo, možno považovať za taký malý „ofajč“ na Rusko. Ukrajinci sa dostanú k ruskému plynu bez toho, aby o tom rokovali s Rusmi. Treba povedať, že nejde len o slovenské hrdinstvo. Hoci rúra je na Slovensku, Ukrajina plyn nekupuje od tunajších firiem, ale od firiem zo západnej Európy. Čiže tie nakupujú plyn od Ruska, dajú si ho doviezť k nám na východné Slovensko a od nás ho posielajú späť na Ukrajinu.
No úloha Slovenska nebola bezvýznamná, keďže technické riešenie sa muselo udiať tu. Dá sa povedať, že máloktorá krajina v Európe spravila pre Ukrajinu viac ako Slovensko. Je to aj výsledok intenzívneho tlaku Bruselu priamo na prevádzkovateľa nášho tranzitu, pološtátnu firmu Eustream, ktorú kontroluje EPH. Projekt však museli podporiť aj ďalšie verejné inštitúcie. A zdá sa, že Brusel to ocenil, keď vláde Roberta Fica pridelil v novej Európskej komisii post mimoriadne vplyvného komisára. Napriek tomu, že Ficova rétorika aj osobné preferencie majú bližšie k Rusku, v tejto hre sa držal nôt z Bruselu.
Hoci aj vďaka Slovensku dnes prúdi na Ukrajinu ruský plyn, nepokryje to jej spotrebu v špičkových zimných mesiacoch. Ak sa Ukrajina s Ruskom nedohodne na plnohodnotnom kontrakte, zrejme sa zopakuje scenár z roku 2009. Ukrajina bude odoberať ruský plyn načierno z toho, čo je určené pre západnú Európu a Rusko v protireakcii plyn zastaví úplne. Zdá sa, že Rusi sa na tento variant pripravujú už teraz. Obmedzujú tok plynu cez potrubia, ktoré tečú cez Ukrajinu a posilňujú tie potrubia, ktorú ju obchádzajú. Teda cez Bielorusko a Poľsko a po dne Baltického mora.
Spolu so zásobárňami plynu, ktoré si teraz Rusko hekticky prenajíma v západnej Európe, by to mohlo na dlhší čas výrazne obmedziť dodávky plynu cez Ukrajinu bez toho, aby zároveň obmedzilo dohodnuté dodávky pre západnú Európu či Slovensko. Plyn by k nám však v tom prípade netiekol z Ukrajiny, ale zo Západu. Rusku by sa tak podarilo dodržať svoje zmluvy bez toho, aby porušilo svoje záväzky voči iným krajinám.
Treba povedať, že ak by sa Rusku podarilo dlhší čas takto obchádzať Ukrajinu so svojím plynom, krajina by to ťažko rozdýchavala. Nielen pre ťažkú zimu, ale aj pre vysokú závislosť jej ťažkého hospodárstva od plynu.
.dlhodobý odpis
Rusko pracuje aj na dlhodobom pláne, ako so svojím plynom, určeným pre bohaté európske trhy, obchádzať Ukrajinu. A opäť to súvisí so Slovenskom. Ak sa mu to totiž podarí, skončí sa aj tranzit plynu cez našu krajinu.
Začalo sa to už dávnejšie a pôsobilo to nevinne. Rusko v spolupráci s Nemeckom vybudovalo potrubie cez celé Baltské more (Nordstream), cez ktoré postupne prepravuje čoraz viac svojho plynu mimo Ukrajiny či Slovenska. Jeho kapacita však nie je dostatočná, aby nahradila starú trasu, navyše plyn nie je možné z Nemecka úspešne distribuovať v dostatočnom množstve do celej Európy.
Preto vzniká nový potrubný projekt. Opäť pod morom, tentoraz ide o Čierne more (a projekt sa volá Southstream). Ak by sa Rusku podarilo dokončiť ho, mohlo by pohodlne dodávať do Európy dosť plynu aj bez toho, aby poslalo čo len molekulu cez Ukrajinu. Najväčší beneficienti z toho budú Bulharsko, Srbsko a Maďarsko, cez ktoré plyn potečie. A najmä Rakúsko, kde sa plyn napojí na veľký plynový uzol (tam, kam dnes ústi časť ruského plynu tečúceho cez Slovensko).
Projekt Southstream nie je len teoretickou úvahou, prípravy sú v pokročilej fáze. Časť technológií je už na miestach, kde by sa mali klásť rúry. Európska únia si s týmto projektom nevie celkom rady. Na jednej strane by to zlepšilo dostupnosť energií na starý kontinent a umožnilo vyššie dodávky lacnejšieho ruského plynu. No zároveň by to znamenalo posilnenie ruského vplyvu v energetike na starom kontinente. Z hľadiska Ukrajiny však pôjde o plynovú popravu.
.slovensko v jadrovej hre
Dobrým príkladom, keď sa geopolitické záujmy spájajú s biznisom, je aj jadrový biznis.
Keď sa spomína naša energetická závislosť od Ruska, hovorí sa najmä o plyne a rope. No polovica elektrickej energie, ktorá sa na Slovensku vyrobí, má svoj prapočiatok v Rusku. Ide o energiu z jadrových elektrární. V tých sa nielenže využívajú ruské reaktory, ale hlavne sa tam spotrebúva ruské jadrové palivo šité na mieru. Slovensko ho preto musí každoročne od ruskej firmy TVEL kúpiť za štyridsať miliónov eur. Slovensko, Maďarsko, Bulharsko či Česko sú plne závislé od ruského jadrového paliva. O veľkej závislosti možno hovoriť ešte pri Fínsku, ktoré tiež využíva ruské jadrové technológie.
EÚ preto potichu stupňuje tlak na krajiny východnej Európy, aby svoju jadrovú závislosť od Ruska znížili. Teda aby si našli nových dodávateľov, ktorí by boli schopní vyrobiť palivo vhodné do ruských reaktorov. No predajcovia jadrového paliva sa vo voľnom prostredí nevyskytujú často, a objednať si také palivo u niekoho iného znamená zaplatiť zaň viac. V tom prípade by sa nejakí záujemcovia našli. Keď zavetrili šancu, začali sa sami ozývať.
Zintenzívnili lobing na Brusel, aby tlačil na diverzifikáciu nákupu jadrového paliva. Inými slovami, chcú, aby Európska komisia priamo nariadila krajinám východnej Európy, že si musia zazmluvniť aj ďalšieho dodávateľa jadrového paliva pre svoje reaktory.
Reč je o jedinej firme, ktorá prichádza do úvahy, a tou je americko-japonský konglomerát Westinghouse. Ten ešte pred desiatimi rokmi dodával jadrové palivo vhodné do ruských reaktorov a reálne konkuroval ruskému producentovi. Nakoniec však konkurenčný boj prehral. Rusi ho odpísali z trhu tým, že svojim východoeurópskym klientom začali jadrové palivo ponúkať v zľavových balíčkoch s inými produktmi, napríklad plynom.
Westinghouse dlhodobo namietol, že je to proti obchodným pravidlám otvoreného a voľného trhu, ale Brusel nemal veľa chuti to riešiť. Dnes má Westinghouse novú možnosť presadiť svoj biznis záujem ‒ energetickú bezpečnosť a nezávislosť Európy. A na to Európa počúva pozornejšie.
Slovensko sa v tejto hre dostalo do polohy problematického partnera, ktorý svojou politikou pomáha Rusku zvyšovať vplyv v krajinách Únie. Niekdajší minister hospodárstva Tomáš Malatinský pred svojím odchodom hovoril, že za týmto účelom by malo vzniknúť voľné združenie krajín odkázaných na ruské palivo, ktoré by vyjednávali spolu. No keď sme zisťovali, či sa v tomto smere niečo pohlo, odpoveď znela, že vláda túto možnosť ďalej analyzuje.
Ozbrojený konflikt znamená aj preskupenie ekonomických vplyvov. To, ako dopadne, ovplyvní aj potenciál budúcich konfliktov.
Matematická vedná disciplína, nazývaná teória hier, však v sankciách vidí iný zmysel. Sankcie môžu jasne ukázať, že za akciou príde protireakcia, a sťažia tak súperovi rozhodovanie o ďalších krokoch. No teória hier vidí aj viac dopredu. Pri väčšine konfliktov napokon dôjde k vyjednávaniam. Tie môžu trvať dlho a záleží na každom geste. Vtedy je dobré mať v ruke niečo, z čoho sa dá ustupovať.
V prípade Európy boli sankcie aj testom toho, či krajiny dokážu v takejto veci postupovať spoločne. Dlhodobá taktika Ruska voči EÚ sa totiž opiera o to, že sa vždy nájde niekto, kto razantnejší postup proti nemu zablokuje alebo oslabí.
Zoznam sankcií Západu proti Rusku je dlhý. Viac ako o dopade opatrení však ten zoznam hovorí o snahe byť chirurgicky presný a nerobiť kobercový nálet. Zoznam obsahuje desiatky vplyvných osôb a firiem, ktorým boli zmrazené majetky a s ktorými Západ obmedzuje obchodný a bankový kontakt. Postupne, ako sankcie pribúdajú, v nich však možno vidieť čoraz viac logiky.
Prvým cieľom sankcií je vystrašiť Rusko, že sa nedostane k novým a bohatým, ale veľmi ťažko prístupným zásobám ropy. Rusko nemá potrebné technológie a Západ sa v tom sankciami zaviazal s ním nespolupracovať.
Druhým cieľom je vytvoriť manažovateľnú nestabilitu v ruskom bankovom sektore. Aby jej riešenie dostatočne zamestnalo ruskú vládu časovo aj finančne, no zároveň aby neohrozilo globálny finančný systém. Tretím zámerom sankcií je obchodný boj proti ruským zbraniam. Hoci sankcie najčastejšie zakazujú dovoz zbraní do trestanej krajiny, aby to obmedzilo jej bojaschopnosť, pri Rusku to bude práve naopak. Krajiny odmietajú ich dovoz z Ruska, keďže Rusko je druhý najväčší exportér zbraní. Hneď za USA.
To sú priame efekty sankcií. Sankcie však so sebou nesú aj ďalší efekt, ktorý je dnes pre Rusko oveľa významnejší, ako všetko spomínané. A s ktorým ráta aj Západ. Ide o pocit nestability, konfliktného stavu a neistoty, kam až zájdu ďalšie sankcie. To odrádza kapitál aj investície, vytvára tlak na menu, burzu a celý finančný sektor. Zvyšuje aj náklady na poistenie rizík a zvyšuje úroky za dlh a nároky na štátny rozpočet. Tento sprievodný efekt neistoty už začína byť pre krajinu makroekonomickým problémom. A ďalej sa zväčšuje v súkromnom sektore. Ak sa firmy obávajú, že bude zle, začnú viac šetriť, objednajú si teda menej zásob a prestanú najímať nových pracovníkov. Krajina si sama zablokuje vlastný hospodársky rast.
Rusko na tlak Západu zareagovalo protisankciami. Najväčší rozruch vzbudil zákaz dovozu na európske potraviny. Symbolom sa stalo poľské jablko a talianska mozzarela.
.sankcie a Slovensko
No zatiaľ ide skôr o symbolický krok. Európsky potravinový biznis s Ruskom je pre európske hospodárstvo zanedbateľný. Hoci sa najčastejšie hovorilo o Poľsku, jeho potravinový export do Ruska sa ráta na desatiny HDP. A už vôbec sa nedá hovoriť o tom, že by to bol dôležitý záujem Slovenska.
Ten, komu skutočne o niečo ide, sú pobaltské republiky. Dôsledné dodržiavanie zákazu dovozu poľnohospodárskych produktov do Ruska by pre ne reálne znamenal hospodársky problém. No zatiaľ sa nedá odhadnúť, aký účinný bol zákaz dovozu potravín. Objavili sa totiž spôsoby, ako sa takémuto zákazu vyhnúť. Hlavne cez reexport, teda dovoz cez tretie krajiny, s ktorými majú obe strany dohodnutý voľný obchod.
Problém by pre Slovensko znamenalo, ak by Rusko zakázalo dovoz automobilovej produkcie z Európy. Nejde iba o nepodloženú špekuláciu, z ďalších odvetných opatrení sa táto objavuje ako najpravdepodobnejšia.
Muselo by však ísť o kompletný zákaz vrátane súčiastok, respektíve rozobratých vozidiel. Rusko totiž už dávnejšie prinútilo automobilky, aby budovali koncové fabriky priamo na jeho území. Urobilo to tak, že uvalilo na hotové autá vysoké clá. Automobilky, napríklad aj žilinská Kia, preto posielajú do Ruska autá v predfinálnom stave, zmontujú sa až na mieste.
Trnavský PSA Peugeot Citroën do Ruska neexportuje takmer nič. V najhoršej pozícii by sa ocitol tunajší závod Volkswagenu so svojou výrobou luxusných áut typu Volkswagen Touareg, Audi Q7 či Porsche Cayenne. Tie dováža do Ruska hotové, aj za cenu vysokého cla. Pre bohatých Rusov viac ako cena zvýšená o clo zaváži značka Made in EÚ.
Ak sme spomínali, že Rusko musí rátať aj s nepriamym efektom sankcií (náklady neistoty), s niečím podobným musí rátať i Západ, teda aj Slovensko. No v porovnaní s Ruskom bude tento efekt na Západ len zlomkový. Pre Slovensko to môže znamenať jednu či dve desatinky percenta rastu našej ekonomiky, tvrdí dnes ministerstvo financií.
.slovensko v plynovej hre
No pre Slovensko je závažnejšia plynová hra, ktorá sa okolo Ukrajiny rozohráva. V podstate ide o dve hry: jednu krátkodobú a jednu dlhodobú. V oboch prípadoch ide Rusku o to, ako Ukrajinu poškodiť, respektíve dostať do nevýhodnejšej pozície. A obe hry sú úzko späté aj so Slovenskom.
Pred mesiacom spúšťal Robert Fico a ukrajinský predseda vlády Arsenij Jaceňuk na východe Slovenska plynový reverz. Teda spätný chod plynu na Ukrajinu cez upravené a doteraz nevyužívané plynové potrubie.
Rusko a Ukrajina dodnes nemajú podpísanú zmluvu o dodávke plynu, keďže Rusko Ukrajine ponúkalo výrazne horšie podmienky, ako ostatným štátom EÚ. Ruský plyn tak cez Ukrajinu v podstate len preteká k nám, Ukrajina z neho čerpať nesmie. Pokiaľ neudrie zima, Ukrajina si vystačí s tým, čo sama vyťaží a s tým, čo do nej prúdi cez reverzný tok zo Slovenska a v menšej miere aj z Poľska a Maďarska.
Spustenie reverzu, teda dodávanie ruského plynu Ukrajine nepriamo, možno považovať za taký malý „ofajč“ na Rusko. Ukrajinci sa dostanú k ruskému plynu bez toho, aby o tom rokovali s Rusmi. Treba povedať, že nejde len o slovenské hrdinstvo. Hoci rúra je na Slovensku, Ukrajina plyn nekupuje od tunajších firiem, ale od firiem zo západnej Európy. Čiže tie nakupujú plyn od Ruska, dajú si ho doviezť k nám na východné Slovensko a od nás ho posielajú späť na Ukrajinu.
No úloha Slovenska nebola bezvýznamná, keďže technické riešenie sa muselo udiať tu. Dá sa povedať, že máloktorá krajina v Európe spravila pre Ukrajinu viac ako Slovensko. Je to aj výsledok intenzívneho tlaku Bruselu priamo na prevádzkovateľa nášho tranzitu, pološtátnu firmu Eustream, ktorú kontroluje EPH. Projekt však museli podporiť aj ďalšie verejné inštitúcie. A zdá sa, že Brusel to ocenil, keď vláde Roberta Fica pridelil v novej Európskej komisii post mimoriadne vplyvného komisára. Napriek tomu, že Ficova rétorika aj osobné preferencie majú bližšie k Rusku, v tejto hre sa držal nôt z Bruselu.
Hoci aj vďaka Slovensku dnes prúdi na Ukrajinu ruský plyn, nepokryje to jej spotrebu v špičkových zimných mesiacoch. Ak sa Ukrajina s Ruskom nedohodne na plnohodnotnom kontrakte, zrejme sa zopakuje scenár z roku 2009. Ukrajina bude odoberať ruský plyn načierno z toho, čo je určené pre západnú Európu a Rusko v protireakcii plyn zastaví úplne. Zdá sa, že Rusi sa na tento variant pripravujú už teraz. Obmedzujú tok plynu cez potrubia, ktoré tečú cez Ukrajinu a posilňujú tie potrubia, ktorú ju obchádzajú. Teda cez Bielorusko a Poľsko a po dne Baltického mora.
Spolu so zásobárňami plynu, ktoré si teraz Rusko hekticky prenajíma v západnej Európe, by to mohlo na dlhší čas výrazne obmedziť dodávky plynu cez Ukrajinu bez toho, aby zároveň obmedzilo dohodnuté dodávky pre západnú Európu či Slovensko. Plyn by k nám však v tom prípade netiekol z Ukrajiny, ale zo Západu. Rusku by sa tak podarilo dodržať svoje zmluvy bez toho, aby porušilo svoje záväzky voči iným krajinám.
Treba povedať, že ak by sa Rusku podarilo dlhší čas takto obchádzať Ukrajinu so svojím plynom, krajina by to ťažko rozdýchavala. Nielen pre ťažkú zimu, ale aj pre vysokú závislosť jej ťažkého hospodárstva od plynu.
.dlhodobý odpis
Rusko pracuje aj na dlhodobom pláne, ako so svojím plynom, určeným pre bohaté európske trhy, obchádzať Ukrajinu. A opäť to súvisí so Slovenskom. Ak sa mu to totiž podarí, skončí sa aj tranzit plynu cez našu krajinu.
Začalo sa to už dávnejšie a pôsobilo to nevinne. Rusko v spolupráci s Nemeckom vybudovalo potrubie cez celé Baltské more (Nordstream), cez ktoré postupne prepravuje čoraz viac svojho plynu mimo Ukrajiny či Slovenska. Jeho kapacita však nie je dostatočná, aby nahradila starú trasu, navyše plyn nie je možné z Nemecka úspešne distribuovať v dostatočnom množstve do celej Európy.
Preto vzniká nový potrubný projekt. Opäť pod morom, tentoraz ide o Čierne more (a projekt sa volá Southstream). Ak by sa Rusku podarilo dokončiť ho, mohlo by pohodlne dodávať do Európy dosť plynu aj bez toho, aby poslalo čo len molekulu cez Ukrajinu. Najväčší beneficienti z toho budú Bulharsko, Srbsko a Maďarsko, cez ktoré plyn potečie. A najmä Rakúsko, kde sa plyn napojí na veľký plynový uzol (tam, kam dnes ústi časť ruského plynu tečúceho cez Slovensko).
Projekt Southstream nie je len teoretickou úvahou, prípravy sú v pokročilej fáze. Časť technológií je už na miestach, kde by sa mali klásť rúry. Európska únia si s týmto projektom nevie celkom rady. Na jednej strane by to zlepšilo dostupnosť energií na starý kontinent a umožnilo vyššie dodávky lacnejšieho ruského plynu. No zároveň by to znamenalo posilnenie ruského vplyvu v energetike na starom kontinente. Z hľadiska Ukrajiny však pôjde o plynovú popravu.
.slovensko v jadrovej hre
Dobrým príkladom, keď sa geopolitické záujmy spájajú s biznisom, je aj jadrový biznis.
Keď sa spomína naša energetická závislosť od Ruska, hovorí sa najmä o plyne a rope. No polovica elektrickej energie, ktorá sa na Slovensku vyrobí, má svoj prapočiatok v Rusku. Ide o energiu z jadrových elektrární. V tých sa nielenže využívajú ruské reaktory, ale hlavne sa tam spotrebúva ruské jadrové palivo šité na mieru. Slovensko ho preto musí každoročne od ruskej firmy TVEL kúpiť za štyridsať miliónov eur. Slovensko, Maďarsko, Bulharsko či Česko sú plne závislé od ruského jadrového paliva. O veľkej závislosti možno hovoriť ešte pri Fínsku, ktoré tiež využíva ruské jadrové technológie.
EÚ preto potichu stupňuje tlak na krajiny východnej Európy, aby svoju jadrovú závislosť od Ruska znížili. Teda aby si našli nových dodávateľov, ktorí by boli schopní vyrobiť palivo vhodné do ruských reaktorov. No predajcovia jadrového paliva sa vo voľnom prostredí nevyskytujú často, a objednať si také palivo u niekoho iného znamená zaplatiť zaň viac. V tom prípade by sa nejakí záujemcovia našli. Keď zavetrili šancu, začali sa sami ozývať.
Zintenzívnili lobing na Brusel, aby tlačil na diverzifikáciu nákupu jadrového paliva. Inými slovami, chcú, aby Európska komisia priamo nariadila krajinám východnej Európy, že si musia zazmluvniť aj ďalšieho dodávateľa jadrového paliva pre svoje reaktory.
Reč je o jedinej firme, ktorá prichádza do úvahy, a tou je americko-japonský konglomerát Westinghouse. Ten ešte pred desiatimi rokmi dodával jadrové palivo vhodné do ruských reaktorov a reálne konkuroval ruskému producentovi. Nakoniec však konkurenčný boj prehral. Rusi ho odpísali z trhu tým, že svojim východoeurópskym klientom začali jadrové palivo ponúkať v zľavových balíčkoch s inými produktmi, napríklad plynom.
Westinghouse dlhodobo namietol, že je to proti obchodným pravidlám otvoreného a voľného trhu, ale Brusel nemal veľa chuti to riešiť. Dnes má Westinghouse novú možnosť presadiť svoj biznis záujem ‒ energetickú bezpečnosť a nezávislosť Európy. A na to Európa počúva pozornejšie.
Slovensko sa v tejto hre dostalo do polohy problematického partnera, ktorý svojou politikou pomáha Rusku zvyšovať vplyv v krajinách Únie. Niekdajší minister hospodárstva Tomáš Malatinský pred svojím odchodom hovoril, že za týmto účelom by malo vzniknúť voľné združenie krajín odkázaných na ruské palivo, ktoré by vyjednávali spolu. No keď sme zisťovali, či sa v tomto smere niečo pohlo, odpoveď znela, že vláda túto možnosť ďalej analyzuje.
Ozbrojený konflikt znamená aj preskupenie ekonomických vplyvov. To, ako dopadne, ovplyvní aj potenciál budúcich konfliktov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.