Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Za oponou

.časopis .téma

Presýtení vianočnými obrázkami prepiľovania hraničných závor a nabažení slobodou (cezhraničného) pohybu sa už azda môžeme zaujímať aj o to, ako Schengen vidia naši východní susedia v krajine, ktorá ostala za sofistikovanou oponou.

Presýtení vianočnými obrázkami prepiľovania hraničných závor a nabažení slobodou (cezhraničného) pohybu sa už azda môžeme zaujímať aj o to, ako Schengen vidia naši východní susedia v krajine, ktorá ostala za sofistikovanou oponou.


Bolo týždeň pred Vianocami a štyri dni pred vstupom do Schengenu. Zaskočilo nás, že na Ukrajinu sme sa dostali autom podozrivo rýchlo, asi za desať minút. Nestihli sme si spomenúť ani na Monitoring Schengenskej SR-UKR hranice, ktorý v decembri 2007 vypracovalo Výskumné centrum Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku. Jeho autori označili hraničný priechod Vyšné Nemecké/Užhorod za „slabo priechodný“.  V skutočnosti je s priemernou čakacou lehotou 234 minút (jednosmerne) až príliš slabo priechodný.
Vyplnili sme nejaké „bumážky“, bez ktorých by nám tu bolo azda aj smutno. Aké cennosti a hotovosť veziete?  V akej hodnote? Koľko kusov? A pozor, papierik nestratiť, lebo vás nepustíme späť!

.na ceste
Sme v stotisícovom Užhorode. Vozovka už nie je rozmlátená a veksláci sa nám už nevrhajú pod kolesá ako ešte pred pár rokmi. Niekdajšiu šedivosť v oblečení žien a dievčat vystriedali nápadné krikľavé farby. Krikľavočervené lakované čižmy. Krikľavozelené a fialové fasády nových viliek nových zbohatlíkov. Premena tohto mesta z postsovietskej periférie na ako-tak prosperujúce centrum budúceho euroregiónu je očividná.
Smerujeme po diaľnici (jedinej v Zakarpatskej oblasti) do Mukačeva. Aspoň na chvíľu si chceme pripadať ako turisti, obdivujeme preto slávny hrad. Pri vchode a nástenke, ktorá si pamätá možno aj Brežneva, nám čosi vysvetľuje chlapík vo vojenských maskáčoch. Žeby strážnik? Pýtame sa ho na Schengen. „To ma nezaujíma, nemám ani cestovný pas,“ odvetí stroho.
V centre mesta je radnica s vežičkami ako z Pána prsteňov. Každá druhá budova v okolí je banka. Hľadáme primátora, k dispozícii je nám iba viceprimátor Michal Michalovič.
„Slovensko je náš najbližší sused a ako dobrí susedia sa tešíme, že sa Slovensku tak darí,“ vraví viceprimátor pre humanitárne a sociálne otázky Laboš. Zdá sa, že to nemyslí formálne. Očakávame ponosovanie sa na novú „železnú oponu“, ktorá skomplikuje väzby – rodinné, priateľské a obchodné. Nič z toho. Mukačevo by malo spadať do 50-kilometrovej zóny malého pohraničného styku. Dohodu o nej chce Slovensko s Ukrajinou podpísať v priebehu jedného až dvoch mesiacov. Pre obyvateľov tejto zóny sa, naopak, možnosť cestovania zjednoduší.  Aktívne Maďarsko podobnú dohodu už podpísalo. Na Zakarpatsku totiž žije 200-tisíc Maďarov. Slovákov je tam oficiálne len asi 2-tisíc, neoficiálne 12-tisíc. V rokoch 1918 až 1938  táto oblasť patrila k Československu, za vojny ju anektovalo horthyovské Maďarsko, aby si ju potom privlastnil Sovietsky zväz. Ak tu miestni na nejakú dobu spomínajú s nostalgiou, je to určite masarykovská demokracia.

.traja z desiatich
Schengen však prináša aj obavy. V Prešove žijúci akademik Národnej akadémie vied v Kyjeve Mikuláš Mušinka očakáva zhoršenie vzťahov a komplikácie – pre tých, ktorí nebývajú v zóne malého pohraničného styku: „Jazdím často na Ukrajinu a vidím ich snahu prehlbovať styky. Kladú sa im však čím ďalej, tým väčšie prekážky. Ak si chcú žiadať o vízum, musia jazdiť dvakrát povedzme z Dnepropetrovska do Kyjeva. Keď tu na Slovensku organizujeme nejakú konferenciu, prihlási sa desať ľudí z Ukrajiny, napokon však prídu iba traja. Tí siedmi si nestihli včas vybaviť vízum.“
Viceprimátor Mukačeva Laboš spomína najmä komplikácie pri získavaní víz k našim západným susedom, kde pracuje – legálne, ale aj načierno – oveľa viac Ukrajincov ako na Slovensku: „Už teraz musia žiadatelia o víza prekonať na českom konzuláte v Ľvove mnohé tortúry. V dlhých radoch čakajú často celú noc, pričom sa ani na druhý deň nedostanú na rad.“ A dodá záhadne: „Riadia to tam isté štruktúry, ktoré nepracujú zadarmo...“

Zakarpatská oblasť sa však hospodársky vzmáha, rastú aj zárobky, prichádzajú investori; aj preto sa mnohí gastarbaitri vracajú zo Západu domov. Oficiálna miera nezamestnanosti v Mukačeve sa pohybuje iba na úrovni dvoch percent, úrad práce ponúka viac ako 1 200 voľných miest a čoskoro 2-tisíc ľudí zamestná nová fabrika Flextronics. Priemerný plat sa teraz v decembri zvýšil o desať percent a pohybuje sa na úrovni 1 350 hrivien, čo je asi 7-tisíc korún. Pri otázke na neoficiálnu výšku nezamestnanosti si však viceprimátor iba povzdychne. „Mesto vo svojich rozpočtových organizáciách zamestnáva asi 33-tisíc ľudí, čo je 75 percent tunajšieho práceschopného obyvateľstva,“ dodáva Laboš a údaj o nízkej nezamestnanosti je hneď pochopiteľnejší.

.zakarpatská rozprávka
Putujeme ďalej známou trasou. Svaljava, Volovec. Protiklad medzi panenskou karpatskou krajinou a nedobudovanou turistickou infraštruktúrou je stále ešte očividný. Mnohým však vyhovuje.
Za Volovcom sme s rusínskym karikaturistom Fedorom Vicom pred desiatimi rokmi objavili Rastoku. Horská dedina a v nej bol dedo Voščepinec, pohostinný starček ako z rozprávky, ktorý nás pozval k sebe na noc. Chudák, s armádou generála Svobodu prešiel za vojny z Buzulku až do Prahy. Mal smolu. Odchádzal z Československa, vrátil sa do Sovietskeho zväzu. Deduško mal troch synov. Najmladší Michal pracoval kdesi v Moskve. Najstarší, alkoholom zdemolovaný Vasiľ dospával na záhrade. A pri zmienke o prostrednom synovi, colníkovi Dimitrijovi, sa zatváril starec významne: „On je v KGB. Ale to mu nepovedzte, to je tajné.“ Kágebák dorazil z akejsi svadby domov nadránom. Zaparkoval svoj žigulík tak, že sa postupne zosunul do potoka, odkiaľ sme ho potom ráno všetci lanom vyťahovali. Polotriezvy colník sa nám chcel zavďačiť akýmsi zhabaným pašovaným likérom.

.najvýchodnejšia mekka Čechov
 Rastoke sme sa tentoraz vyhli. Ak na Zakarpatsku hľadáte emblémový znak nostalgie za Československom, nie je to ani tak štvrť domov v Užhorode, Mukačeve či Vinogradove, a nie je to ani bývalé gymnázium v Chuste – tak poctivo postavené, že dodnes nepotrebovalo „kapitaľnyj remont“, teda dôkladnú opravu.
Ten pravý kúsok prvej republiky nájdete v zapadnutej 8-tisícovej dedinke Koločava. Ročne sem zavíta až 6-tisíc Čechov. Dôvod? Legenda o Nikolovi Šohajovi loupežníkovi, ktorú stvoril (komunistický) spisovateľ Ivan Olbracht. Nikola je pochovaný so svojou Eržikou na cintoríne, Olbracht tu má pred školou veľkú sochu. Ten prvý ako zbojník preukázateľne zabil troch českých četníkov, čo však nebránilo tomu druhému, ktorý sem jazdil na dovolenky, stvoriť o jeho „statočnosti“ legendu. A z tej Koločava dodnes žije.
Učiteľku Natalju Tumarec tu pozná zrejme každý. V roku 2000 získala dom, ktorý prestavala na krčmu s príznačným názvom Hospoda Četnícka stanice. Klientela? Najmä Česi, dokonca aj hromadné zájazdy. V Česku pritom pracuje každý tretí občan Koločavy. Natalja vysvetľuje: „Schengen tu nikoho až tak veľmi nezaujíma. Aj tu na Ukrajine sa veci zlepšujú, smerujeme k európskemu štandardu. Ak by však hranice otvorili úplne, nebolo by to dobré. Všetci by utiekli, mnohí by však nevedeli, čo tam majú robiť. Jazyky neovládajú, kultúra im je cudzia, nevedia kvalitne pracovať. Čo tam budú chodiť chľastať?“
Schengenská hranica je podľa Natalje akousi bránou do raja, pričom mnohí na Zakarpatsku musia ešte pochopiť, že to až taký raj nie je. Treba „tam“ veľa pracovať a málo piť, čo je opak tu platného mentálneho kódu. Aj v Koločave sa však veci hýbu správnym smerom. Jeden rodák, v Kyjeve žijúci spolužiak Natalje, ktorý je bývalým bankárom a dnes poslancom parlamentu za stranu Naša Ukrajina, tu kúpil a zachránil mnohé nehnuteľnosti. Za svoje peniaze opravil kostol, židovský cintorín, vybudoval oddychové centrum so saunou, rekonštruuje lesnú železničku, chce urobiť múzeum pltníctva.

.zhorší sa to
Berehovo, mestečko na juhu Zakarpatska, na prvý pohľad pôsobí tak, že na „mecenáša“, ktorý by dal veci do pochybu, stále ešte čaká. Centrum zakarpatských Maďarov je akousi kombináciu ospalého uhorského malomesta a sovietskeho socialistického realizmu. Oznam na miestnom maďarskom divadle, kam sme mali pôvodne namierené, hlása, že herci a zamestnanci si už užívajú vianočné voľno.
Ak je niekde na Ukrajine téma Schengenu živá, tak je to práve v tomto regióne. Miestni Maďari doteraz ešte celkom „nestrávili“ hlasovanie svojich súkmeňovcov v Maďarsku, ktorí pred pár rokmi v referende zamietli možnosť dvojitého občianstva pre Maďarov žijúcich za hranicami. V Berehove a okolí sa ešte aj dnes na komentovanie tohto hlasovania najčastejšie používa slovo zrada.
Schengen tu teda na nálade príliš nepridáva. A to aj napriek tomu, že maďarská vláda sa pri rokovaniach o zóne malého pohraničného styku správala najflexibilnejšie a maďarský konzulát v Užhorode sa svojim krajanom pri vydávaní víz maximálne snaží vychádzať v ústrety. Jedna vec sa pre miestnych Maďarov určite zmení k horšiemu. Doteraz za víza nemuseli platiť, teraz ich aj napriek dohode o malom pohraničnom styku budú stáť dvadsať euro na päť rokov. Cestovať na ne však budú môcť len 50 kilometrov do maďarského vnútrozemia. Ak budú chcieť ísť ďalej, musia požiadať o štandardné vízum, ktoré je ešte drahšie. Viktória, ktorá pracuje ako čašníčka v jednej z miestnych kaviarní, vidí aj preto fakt, že sa ocitne na opačnej strane Schengenu, ako jednoznačné negatívum. „Mám v Maďarsku mamu a tetu. Cestovať za nimi nebude lacná záležitosť,“ hovorí so smútkom v hlase.

.krásne slovakistky
Semlana Miklajevna Pachomová pôvodne študovala ruský jazyk a literatúru. Keď však krátko pred olympiádou v Moskve usporiadatelia zistili, že nemajú dostatok prekladateľov zo slovenčiny, narýchlo zorganizovali kurzy na Užhorodskej univerzite. Semlana sa prihlásila a pri slovenčine už ostala. Dnes na tejto univerzite vedie Katedru slovenskej filológie.
Víza boli pre užhorodských slovakistov večnou témou už pred naším vstupom do Schengenu. Študenti a pedagógovia cestujú na Slovensko, na rôzne stáže a konferencie aj niekoľkokrát za rok. Vybavenie víz pre nich pritom vždy predstavovalo nepríjemnú tortúru. „Tu je jediná katedra slovenskej filológie na celej Ukrajine. Každý vie, že som jej vedúca. A predsa vaši pýtajú odo mňa na konzuláte o tom doklad. Keď im aj všetko donesiem, dajú mi len jednorazové vízum; aj to nie pracovné, ale turistické. V Užhorode máme aj maďarský konzulát, opýtajte sa kohokoľvek a každý vám povie, že je lepšie cestovať na Slovensko na maďarské vízum,“ opisuje svoje skúsenosti Pochomová.
Podľa ľudí na katedre však Schengen ich situáciu nezhorší. Mal by totiž existovať zoznam študentov, vedcov a pedagógov, ktorí aj naďalej za víza nebudú platiť. Či sa zlepší prístup konzulárnych úradníkov k ľuďom, ktorí pre prezentáciu Slovenska a jeho kultúry robia často oveľa viac ako nejeden ukričaný národniar, je už iný problém.
Užhorodská slovakistika pritom v posledných rokoch zaznamenáva rozmach. Počet záujemcov prevyšuje možnosti katedry. Dnes na nej študuje 35 študentov, najmä študentiek. Ich motiváciou už nie je len slovenský pôvod, ale aj zlepšujúce sa možnosti uplatnenia sa v českých a slovenských firmách, ktoré pôsobia na Zakarpatsku či vidina získania slušného zamestnania priamo na Slovensku. „V poslednom čase si už firmy samy aktívne hľadajú v piatom ročníku šikovných študentov,“ hovorí Pachomová.
O tom, že slovakistky majú na univerzite „cveng“, svedčí aj to, že v univerzitnej voľbe kráľovnej krásy získali titul miss a vicemiss práve študentky z tejto katedry.

.do Európy cez Maďarsko
 Keď budete v Užhorode, určite nesmiete obísť Pavla Čučku. Takto znela rada viacerých znalcov, od ktorých sme pred cestou získavali užitočné kontakty. Nemýlili sa. Ak by existoval prototyp všestranného človeka, tak by sa k nemu tento vyštudovaný filológ a pritom básnik, starosta obce Baranince a úspešný podnikateľ, určite výrazne blížil.
Na stretnutie v jeho užhorodskej reštaurácii prichádza vo výbornej nálade. Po tom, ako absolvujeme prípitok na Júliu Tymošenkovú, ktorej vláda v ten deň získala dôveru parlamentu, nasleduje plastické rozprávanie o miestnych tradíciách a mentalite, ktoré občas, aj to len pre časovú tieseň, prerušíme otázkou.
Plánovaný vstup susedných krajín do Schengenu je podľa Čučku v regióne už cítiť dlho. Prejavuje sa aj prudkým rastom cien nehnuteľností. Mnohí solventní Ukrajinci, žijúci mimo Zakarpatska, považujú za vec prestíže vlastniť nehnuteľnosť, a  získať tak trvalý pobyt v tejto oblasti. Podpísané dohody o malom pohraničnom styku im umožnia komfortne cestovať do susedných členských krajín EÚ. Čučka tvrdí, že táto móda sa už podpisuje aj na zmene mentality regiónu. „Prichádzajú sem ľudia, pre ktorých život a história Zakarpatska začínajú až okamihom, keď sa sem nasťahujú,“ tvrdí a ponúka aj konkrétny príklad. „Moja príbuzná má 18 kilometrov od hraníc dom po mame, na ktorý ešte nestihla uzavrieť dedičské konanie. Prišli za ňou títo „noví ľudia“ a ponúkli jej zaň 20-tisíc dolárov. Keď im povedala, že to ešte nemá úradne vybavené, odpovedali, že to si už oni dajú do poriadku sami, aj keby mali nebohú vyhrabať z hrobu a dotiahnuť k notárovi. Čiže už aj k nám do periférie prenikajú kyjevské spôsoby so všetkým, čo k tomu patrí.“
Čučka len potvrdzuje to, čo v Užhorode vie každý. Ak niekto chce cestovať na Slovensko, lepšie ako absolvovať zdĺhavú procedúru na slovenskom konzuláte, je požiadať o maďarské víza. Robí tak vraj aj ich dedinské futbalové mužstvo, keď cestuje na turnaje na Slovensko. Vybavia si maďarské víza a cez Vyšné Nemecké si to namieria akože do Maďarska. Tých niekoľko dní na tranzit cez naše územie im bohato stačí na odohratie pár zápasov. Potom si celý „manšaft“ odskočí do blízkeho Maďarska po pečiatku a cestou späť cez Slovensko môžu ešte v prípade postupu stihnúť odohrať aj finále turnaja. „Maďarsko je pre nás väčšia brána do Európy ako Slovensko,“ hovorí Čučka, ktorý je popri všetkých svojich aktivitách aj funkcionárom miestnej Matice slovenskej.
Svoje slová o bráne do Európy vzápätí potvrdzuje aj činmi. Na našu obavu z dlhého čakania na hranici pri ceste späť na Slovensko reaguje radou: „Choďte radšej cez ukrajinsko-maďarský priechod v Čope.“ Hneď nato volá kamarátovi, ktorý má kontakty na ukrajinskej colnici. Zmienka o delegácií slovenských novinárov zrejme zabrala, a tak nás Čučka vypravuje na cestu s optimistickým konštatovaním – nebojte sa, nebudete mať žiadny problém.
A skutočne. Ukrajinský colník si na hraniciach len letmo skontroluje naše pasy, značku auta a umožní nám pohodlne obehnúť kilometrovú radu kamiónov a osobných áut. Na maďarskú colnicu však už Čučkove kontakty nesiahajú. Hoci sme prví v rade pred kontrolnou búdkou, komótny maďarský colník nám dlhé minúty nevenuje žiadnu pozornosť. Opäť však máme šťastie. K závore vo vedľajšom diplomatickom pruhu dorazí limuzína, z ktorej vystúpi maďarská ministerka zahraničných vecí Kinga Gönczová a živo sa zaujíma o prevádzku na colnici. Využívame príležitosť a bez vyzvania sa posúvame ku kontrolnej búdke. Trochu prekvapenému colníkovi neostáva nič iné, len nás vzorovo odbaviť. 

.po schengensky pred Schengenom
Ani s cestou na Slovensko cez Maďarsko to však nemusí byť až také jednoduché. Na malý maďarsko-slovenský priechod dorážame krátko po štvrtej a máme smolu: funguje len do štvrtej a slovenskí colníci už odišli a zamkli závoru. Mladý maďarský colník tvrdí, že by nás pustil, od slovenskej závory však, pochopiteľne, nemá kľúče. Nakoniec sa zľutuje a žmurkne sprisahanecky: „Choďte po lesnej ceste na Kráľovský Chlmec. Nie je to síce povolené, ale všetci miestni už tadiaľ niekoľko týždňov jazdia. Ak vás však chytia, ja som vám nič nepovedal.“
Po niekoľkých kilometroch jazdy pustou krajinou prichádzame na Slovensko. V rádiu práve informujú, kde a s kým bude Robert Fico o dva dni odstraňovať hraničné závory. Po vstupe do Schengenu budeme vraj  môcť prekračovať hranice aj mimo oficiálnych hraničných priechodov. Zdá sa, že ľudia v pohraničí politikov v odstraňovaní bariér o nejaký ten deň predbehli.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite