Slovenskí ľudáci boli väčšinou ľudia, ktorí brali sami seba veľmi vážne a nemali zmysel pre humor. Jozef Kirschbaum sa zamračil a odpovedal mi odmerane, že on si nepripomína nijaké povstanie, ale Deň ústavy. Zhodou okolností sú tieto dva štátne sviatky v kalendári blízko seba a tak slovenské ambasády môžu ušetriť a urobiť len jednu recepciu.
Neskúmal som to, ale je veľmi pravdepodobné, že malé Slovensko patrí medzi krajiny, ktoré majú najviac štátnych sviatkov na svete. V USA si pripomínajú Deň nezávislosti, v bývalom Sovietskom zväze býval dominantný 7. november – deň Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie, teda začiatok boľševického prevratu. Víťazstvo v druhej svetovej vojne prišlo neskôr, ale na rozdiel od VOSR ostalo dodnes. Francúzi majú svoj sviatok 14. júla – deň pádu Bastily, začiatok Francúzskej revolúcie roku 1789.
Pre tých, ktorí majú jeden štátny sviatok je pomerne jednoduché zapamätať si ho a azda o ňom aj niečo vedieť. Francúzi sa dodnes škriepia o výklad Francúzskej revolúcie a škriepky sú niekedy dosť ostré. Ale napokon oslavujú všetci.
Slováci to majú oveľa zložitejšie. Majú 1. január, 5. júl, 29. august, 1. september a 17. november. Každý si môže niečo vybrať, ale málokto môže „plnohodnotne prežiť“ všetky tieto sviatky. Takýto stav je jasným vyjadrením chaosu v našom historickom vedomí. Pritom 28. október, základný dátum moderných slovenských dejín – deň, keď vznikli administratívne hranice Slovenska, Slováci sa stali štátoprávnym národom a nastúpili cestu demokracie – deň vzniku Československej republiky, medzi štátnymi sviatkami chýba. Aj to výraz spomínaného chaosu.
SNP je na tom rovnako ako ostatné štátne sviatky. Bežný človek azda ani nevie, čo sa v ten deň pripomína. Vie iba, že nemusí do práce, či do školy. Pritom SNP má určite potenciál, aby sa jeho pripomínanie stalo súčasťou slovenskej identity a aj hrdosti. Málo národov v Európe sa môže preukázať takým intenzívnym ozbrojeným odporom proti hitlerovskému Nemecku. Komunistická dezinterpretácia Povstania, ktorej hlavným sloganom bolo, že to bola národnodemokratická revolúcia, ktorá prerástla do revolúcie socialistickej, spôsobila, že s postupným odporom voči boľševickému systému sa časť toho odporu preniesla aj na SNP. Vieme, že nezaslúžene, ale v hlavách to ostalo. A ľudáci a neoľudáci, ktorí sa vrátili po roku 1989 na Slovensko tvrdili, že to bol protištátny puč a začiatok komunizmu.
29. august je významný deň v dejinách Slovenska, hoci nemá až taký potenciál ako spomínaný Deň nezávislosti v USA, či 14. júl vo Francúzsku. Programovo sa SNP prihlásilo k obnove ČSR, teda k tomu, čo postavilo základ moderných slovenských dejín, bojovalo proti nemeckej okupácii a za návrat česko-slovenskej štátnosti. A tiež sa hlásilo k demokracii. Aj keď pre komunistov demokracia, či presnejšie „ľudová demokracia“ už vtedy znamenala niečo, čo s modernou demokraciou nemá nič spoločného.
Neviem, či sa nám podarí urobiť v historickom chaose Slovákov v dohľadnej dobe nejaký poriadok a nie som si istý, či je o taký poriadok aj naozajstný záujem. V každom prípade: Čím viac budeme vedieť aj o SNP, tým skôr si to v hlavách urovnáme.
.autor je historik.
Neskúmal som to, ale je veľmi pravdepodobné, že malé Slovensko patrí medzi krajiny, ktoré majú najviac štátnych sviatkov na svete. V USA si pripomínajú Deň nezávislosti, v bývalom Sovietskom zväze býval dominantný 7. november – deň Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie, teda začiatok boľševického prevratu. Víťazstvo v druhej svetovej vojne prišlo neskôr, ale na rozdiel od VOSR ostalo dodnes. Francúzi majú svoj sviatok 14. júla – deň pádu Bastily, začiatok Francúzskej revolúcie roku 1789.
Pre tých, ktorí majú jeden štátny sviatok je pomerne jednoduché zapamätať si ho a azda o ňom aj niečo vedieť. Francúzi sa dodnes škriepia o výklad Francúzskej revolúcie a škriepky sú niekedy dosť ostré. Ale napokon oslavujú všetci.
Slováci to majú oveľa zložitejšie. Majú 1. január, 5. júl, 29. august, 1. september a 17. november. Každý si môže niečo vybrať, ale málokto môže „plnohodnotne prežiť“ všetky tieto sviatky. Takýto stav je jasným vyjadrením chaosu v našom historickom vedomí. Pritom 28. október, základný dátum moderných slovenských dejín – deň, keď vznikli administratívne hranice Slovenska, Slováci sa stali štátoprávnym národom a nastúpili cestu demokracie – deň vzniku Československej republiky, medzi štátnymi sviatkami chýba. Aj to výraz spomínaného chaosu.
SNP je na tom rovnako ako ostatné štátne sviatky. Bežný človek azda ani nevie, čo sa v ten deň pripomína. Vie iba, že nemusí do práce, či do školy. Pritom SNP má určite potenciál, aby sa jeho pripomínanie stalo súčasťou slovenskej identity a aj hrdosti. Málo národov v Európe sa môže preukázať takým intenzívnym ozbrojeným odporom proti hitlerovskému Nemecku. Komunistická dezinterpretácia Povstania, ktorej hlavným sloganom bolo, že to bola národnodemokratická revolúcia, ktorá prerástla do revolúcie socialistickej, spôsobila, že s postupným odporom voči boľševickému systému sa časť toho odporu preniesla aj na SNP. Vieme, že nezaslúžene, ale v hlavách to ostalo. A ľudáci a neoľudáci, ktorí sa vrátili po roku 1989 na Slovensko tvrdili, že to bol protištátny puč a začiatok komunizmu.
29. august je významný deň v dejinách Slovenska, hoci nemá až taký potenciál ako spomínaný Deň nezávislosti v USA, či 14. júl vo Francúzsku. Programovo sa SNP prihlásilo k obnove ČSR, teda k tomu, čo postavilo základ moderných slovenských dejín, bojovalo proti nemeckej okupácii a za návrat česko-slovenskej štátnosti. A tiež sa hlásilo k demokracii. Aj keď pre komunistov demokracia, či presnejšie „ľudová demokracia“ už vtedy znamenala niečo, čo s modernou demokraciou nemá nič spoločného.
Neviem, či sa nám podarí urobiť v historickom chaose Slovákov v dohľadnej dobe nejaký poriadok a nie som si istý, či je o taký poriadok aj naozajstný záujem. V každom prípade: Čím viac budeme vedieť aj o SNP, tým skôr si to v hlavách urovnáme.
.autor je historik.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.