Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Nebola iná možnosť

.časopis .téma

Rozhovor s

Rozhovor s riaditeľom Historického ústavu SAV Slavomírom Michálkom, ktorý sa venoval aj štúdiu československo-amerických vzťahov v štyridsiatych rokoch.


Keď USA ponúkali program európskej obnovy, známy pod názvom Marshallov plán, naozaj verili tomu, že ho prijme celá Európa?
Myslím, že tomu naozaj neverili. Možno to bol z ich strany len pokusný balónik, aby videli, ako sa zachová konkurenčná veľmoc z Východu. Navyše USA neboli ani ekonomicky, resp. finančne pripravené pokryť svojou pomocou celú Európu. V prvom rade mali záujem o západnú Európu. Stredná Európa nebola nikdy prioritou ich zahraničnej politiky.

Bola nejaká možnosť – pri šikovnejšom vyjednávaní – že by Československo pristúpilo na Marshallov plán?
Podľa mňa nie, Československo síce najprv potvrdilo svoju účasť na parížskej konferencii, resp. na Marshallovom pláne, uvedomujúc si zreteľne potrebu finančnej injekcie pre naštartovanie povojnovej ekonomiky. Ale pre Moskvu bola Praha nespochybniteľnou súčasťou vlastnej sféry vplyvu, v tom čase nazývanej nárazníková zóna, t. j.  reálne tvoriaceho sa sovietskeho bloku. Myslím, že neexistovala nijaká možnosť, aby Moskva dovolila Prahe prijať Marshallov plán, hoci najprv tam boli názory – direktívy, aby sme tam išli. Bol to konkrétny projekt, ktorý mal mať, a aj mal, dosah na geostrategickú situáciu v celej Európe. A pre Kremeľ to bola v prvom rade politická otázka – Biely dom ho chce pripraviť o miesto v povojnovej Európe. To bola sovietska oficiálna interpretácia. Uvedomme si, že ČSR bola pešiakom na šachovnici.


Hlavným vyjednávačom za Prahu bol minister zahraničných vecí Jan Masaryk. Ten vlastne nemal nijakú šancu zmeniť stav vecí, ale vy jeho pôsobenie vnímate kriticky. Prečo?
Československá diplomacia nebola ochotná urobiť nič, čo by bolo v rozpore so zahraničnou politikou Sovietskeho zväzu. Jan Masaryk síce osobne proklamoval, že musíme spolupracovať s Východom aj so Západom, známa politika bridgebuilding, no v konkrétnych krokoch verejne odmietal robiť čokoľvek, čo by bolo v rozpore s politikou Moskvy. Existujú o tom jasné archívne záznamy. Kuloárne a v súkromných debatách však  jasne a jednoznačne podporoval Marshallov plán. Dokumentujú to aj rozhovory Masaryk – Marshall z jesene 1947.

Ako prebiehali rokovania Masaryka s  Marshallom?
V novembri 1947 Masaryk rokoval vo Washingtone s Georgeom Marshallom o viacerých bilaterálnych otázkach československo – amerických vzťahov. Povedal, že mu je osobne veľmi ľúto, že Československo nemohlo prijať jeho ponuku. Marshall mu oponoval, že sú predsa stále suverénnym štátom. Masaryk tvrdil, že Moskva je citlivá na niektoré veci a že americký projekt pomoci chápe ako snahu vytlačiť ZSSR z Európy pomocou „špinavých“ dolárov. Ale, ak sa vrátim k Janovi Masarykovi,  on už vlastne v tom čase ministerstvo zahraničia ani neriadil. Riadila ho Moskva, resp. predsedníctvo ÚV KSČ. Pokiaľ viem, na úlohu, ktorú v tom období zohral Jan Masaryk, je podobne kritický názor aj medzi českými historikmi.

Štátnym tajomníkom na ministerstve zahraničia bol v tom čase Vladimír Clementis. Zohral tu aj on nejakú rolu?
Áno, ale nepodstatnú. Počas prvých rokovaní na vláde o Marshallovom pláne navrhoval zaujať vyčkávací postoj, t. j. počkajme, ako zareaguje Moskva. O tom máme veľa písomných dokumentov. Keď bola vládna delegácia na čele s Gottwaldom v Moskve u Stalina, poslal Gottwald telegram s inštrukciami, aby zasadla vláda a oficiálne odmietla účasť na parížskych rokovaniach. Clementis bol aj na tom zasadnutí vlády. On vždy presadzoval politiku symbiózy so sovietskou zahraničnou politikou, ale nehral prvé husle.

Často o tejto téme prednášate v Čechách a v USA. Ako sa z vás stal odborník na Marshallov plán?
Nepokladám sa za špecialistu na Marshallov plán. Na Historickom ústave  SAV sa profesionálne zaoberám československo-americkými vzťahmi po druhej svetovej vojne a Marshallov plán je len jednou z mnohých otázok, ktoré tieto vzťahy napĺňali. Spomeniem len niektoré – širokopásová valcovňa, majetok IBM, kompenzácia za znárodnený americký majetok v ČSR, doložka najvyšších výhod, obchodná výmena, Papánkov protest v Bezpečnostnej rade OSN, prípad Oatis, americké úvery a pôžičky, UNRRA, československé tripartitné zlato a jeho blokovanie v USA a podobne. Nepochybne ide o komplex problémov, ktoré treba dlhodobo študovať v archívoch v USA a v Prahe. Takže roboty je ako na kostole.

Na záver otázka, ako teda hodnotíte Marshallov plán?
Z môjho pohľadu je to jeden z najvýznamnejších prvkov, resp. krokov americkej zahraničnej politiky s priamym vplyvom na Európu v 20. storočí. A myslím to v tom skutočne pozitívnom zmysle. Tá Európa, ktorá ho prijala, nastúpila cestu modernej priemyselnej a demokratickej spoločnosti. Na druhej strane životná úroveň degenerovala tam,  kde ho iniciatívne alebo pod nátlakom Stalina odmietli. Zjednodušene, spojil bohatých s bohatými, chudobných s chudobnými. A exemplárne na to doplatilo práve Československo.
Celkovo bol podľa mňa Marshallov plán fenoménom, ktorý naštartoval ekonomickú, politickú i vojenskú integráciu západnej Európy, resp. bol jedným z nosníkov tvoriacej sa euro-atlantickej integrácie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite