Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Čaká nás viac vojen

.roman Joch .časopis .klub

Už starogrécky historik Thukydides v svojom klasickom diele objasnil, prečo ľudia vedú vojny. Ide im o strach, záujem a česť.

Keď príde na diskusiu o vojne a jej vzniku, mnoho mierumilovných ľudí sa zásadne mýli. A to má často tragické dôsledky. Domnievajú sa napríklad, že vojny vznikajú zbrojením, že ich vyvolávajú zbrane, a teda že ak ľudia zbroja, vypukne vojna. Je to však omyl, ktorý opomína psychológiu agresora. Aby bol mier, musia po ňom túžiť všetci ľudia. Aby bola vojna, stačí, aby si ju prial agresor.
Otázka teda znie: Kedy sa z potenciálneho agresora stane reálny? Kedy sa rozhodne pre vojnu? Vtedy, ak je presvedčený, že cena za agresiu bude pre neho prijateľná, že sa mu vyplatí. A kedy k nej, naopak, nesiahne? Ak je presvedčený, že za agresiu zaplatí obrovskú cenu, napríklad zničením svojej krajiny a smrťou svojej rodiny. A ako ho o tom možno presvedčiť? Ideálne vlastným odstrašujúcim ozbrojeným potenciálom. Hlavným účelom armád a zbraní teda nie je vedenie vojny, ale jej odstránenie. Vojna sa začína, až keď zlyhá odstrašenie. A potom je účelom armád a zbraní čo najrýchlejšie dosahovanie víťazstva.
Zjavne nie je pravda, že odzbrojenie vedie nevyhnutne k mieru. Nevedie k vojne medzi tými, ktorí už mierumilovní sú, tí však nebojujú medzi sebou, ani keď majú zbrane. Ak však niekto s podobným myslením nesúhlasí, potom odzbrojenie vníma ako slabosť a zraniteľnosť. A štáty, ktoré tak konajú, si koledujú o napadnutie agresormi. Slabosť totiž agresorov provokuje. Žiadne medzinárodné zmluvy tomu nedokážu trvalo zabrániť.
Ako vyzerajú vojny dnešného sveta? Na Blízkom východe sa odohráva regionálny konflikt medzi sunnitským blokom v čele so Saudskou Arábiou a šiítskym blokom na čele s Iránom. Nie je to otvorená vojna medzi týmito dvoma krajinami, odohráva sa cez prostredníkov.
India má konflikt s Pakistanom pre Kašmír a od roku 1947 viedli tieto krajiny už štyri vojny. Od momentu, keď v roku 1998 získali oba štáty jadrové zbrane, však už ďalšia vojna nebola. Vlastníctvo jadrových zbraní tieto krajiny umierňuje.
Rusko-ukrajinský konflikt k vojne v Európe pravdepodobne nepovedie. Kvôli Ukrajine totiž Západ s Ruskom do vojny nepôjde. Najmä ak cielené sankcie voči Putinovmu režimu môžu začať tento režim rozkladať a postupne odrádzať od konfrontačnej politiky. Otvorený vpád Rusov na Ukrajinu by vyvolal jej vyzbrojenie Západom a krvavú vojnu medzi nimi. Napadnutie pobaltských krajín by však k priamej vojne viedlo.
Vo východnej Ázii by sa severokórejský vodca Kim Čong-un mohol zle vyspať a napadnúť Južnú Kóreu. Keďže si však túto vojnu neželá Čína a Kimova politika je vydieračská, je to len málo pravdepodobné.
Naopak, konflikt medzi Čínou a Japonskom môže nastať. Príčinou môže byť zlá kalkulácia a prehnané poňatie otázky cti („zachovanie tváre“). Ak by sa z regiónu vojensky stiahli Spojené štáty, pravdepodobnosť konfliktu by ešte vzrástla.
Rola Ameriky si zaslúži poznámku. Vo svete po konci studenej vojny hral Washington rolu globálneho hegemóna, ktorý vynucoval medzinárodný poriadok. Vďaka tomu bol svet bezpečnejší. Táto situácia sa podobala na 19. storočie a rolu britského kráľovského námorníctva nad svetovými oceánmi, vďaka ktorej neexistovali piráti.
Prezident Barack Obama na túto rolu úmyselne rezignuje. Podľa jeho predstáv by mala byť Amerika jednou z piatich-šiestich rovnocenných mocností, pričom žiadna by nebola globálnym hegemónom. Takýto multipolárny svet však bude podstatne menej stabilný a viac nebezpečný.
V minulosti sa mohlo mnoho krajín spoliehať na americkú vojenskú prítomnosť v regióne, ktorá chránila niektoré krajiny pred regionálnymi hegemónmi. Vďaka tomu si napríklad Japonsko, Taiwan či Južná Kórea mohli dovoliť luxus nevlastniť jadrové zbrane. Ak však Američania z ich regíonu budú postupne odchádzať, budú sa snažiť jadrové zbrane získať a dozbrojiť. To isté platí pre Izrael. Kým dôveroval americkým prezidentom, mohol si dovoliť voči iránskemu jadrovému programu preukazovať zdržanlivosť. Kď to pominie, a to sa pri Obamovi už deje, môže zobrať bezpečnosť do svojich vlastných rúk.
Následky sú zrejmé. Povedané inými slovami, svet bez aktívnej vojenskej prítomnosti liberálnej veľmoci vo svete a bez jej hegemonie, bude podstatne krvavejším. Je to ako s tou odpoveďou Harolda Macmillana, britského premiéra z polovice minulého storočia, ktorého sa pýtali, čo najviac ovplyvňuje jeho politiku. „Udalosti,“ povedal. A tie sú vždy nepredvídateľné. Preto sa treba držať starého rímskeho Si vis pacem, para bellum, ak chceš mier, pripravuj sa na vojnu. Aby bolo v prípade núdze čím odstrašiť agresora.
.autor je riaditeľ Občanského institutu v Prahe a pravidelným stĺpčekárom .týždňa.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite