Aha, Hviezdoslav! Zvolal som v duchu, keď som si ho prečítal. A zrazu si uvedomil, že „komerčáci“ nie sú vynálezom našej epochálne „komerčáckej“ epochy. Vždy tu zrejme niekde striehli, v dobe predchádzajúcej šli kultúre po krku pod nehrdým názvom „cenzor“, ktorý sa v našej súčasnosti prezliekol do habitu čohosi, čomu sa vraví share, nuž a tento pán dohliada na to, aby to sypalo, ako sa patrí, teda aby to čo najlepšie vynášalo. Ten prvý bol a aj ten druhý je len kupec, priekupník, územčistý, večne sa potiaci keťas, šmelinár, obchodník: s dušou, s presvedčením, s talentom, s bezduchosťou, so smiechom, ale cez slzy, s lacným efektom, s povrchnosťou, so slzometrom atď... Lacní Jožkovia. Takže ten Hviezdoslav: „Ó, prajte mi ticha, žičte pokoja, / ten všednosti lomoz ma zmorí! / Ja nie, nie som súci o zisk do boja, / nie o verš v sváry a spory. / Ja nerozumiem vám, vy zasa mne; / nuž krížime sa, rôzne plamene: / môj nahor, váš šľahá dolu. / Váš oltár korisť trhu ovíja, / môj obletuje peruť génia ‒/ nemôžme žertvovať spolu. / Mňa uráža, čo blaží vás, / a môjmu zraku iný kynie cieľ: / kým miesite svoj mútny kvas, / môj duch si tamto k svetlu podletel, / kde šťastný je súlad, kde niet odboja.../ Ó, prajte mi ticha, žičte pokoja! / .... Ešteže je v nás čosi, ctený Majstre, vďaka čomu sa nám jeden z najkrajších rokových festivalov pravidelne otvára koncertom veľkého symfonického orchestra. Čiže zatiaľ pohoda.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.