Svedkom zneužívania ľudskej tragédie minulosti a využívania vojenskej propagandy sú ostatné udalosti spojené s aktivitami izraelskej armády v Gaze. V rámci nej sú už po tretíkrát v priebehu posledných piatich rokov predkladané tie isté zdôvodnenia. Rakety, tunely a právo na sebaobranu. Pravidelne pred parlamentnými voľbami. V januári 2009, keď Izrael realizoval operáciu Liate olovo (Cast Lead; 1 417 mŕtvych Palestínčanov) alebo v novembri 2012, v rámci operácie Piliere obrany (Pillar of Defence; 187 mŕtvych Palestínčanov). Zhodne so súčasným masakrom v Gaze však väčšina obetí pochádzala z radov civilistov.
Opakujúce sa intervencie sú zakaždým prezentované ako nevyhnutný akt sebaobrany. Vedome sa marginalizujú fakty o pokračujúcej okupácii palestínskych území alebo dôkazy o šikanovaní, ktorému sú zo strany osadníkov, rôznych náboženských a nacionalistických extrémistov či bezpečnostných zložiek Izraela pravidelne vystavovaní Palestínčania (kresťania či moslimovia, religiózni či sekulárni aktivisti a pod.). Blokáda Gazy a ustavičné rozširovanie okupovaných území na úkor palestínskeho štátu (najmä na Západnom brehu a v Jeruzaleme) sú vedome prehliadané. Izraelskí politici a obhajcovia vojenských operácii v Gaze radšej živia mýty „o legitímnych cieľoch“, „živých štítoch“, „varovaní civilistov“ či „porušovaní prímerí“. A to napriek tomu, že „legitímnymi cieľmi“ raketových útokov IDF sú súkromné byty členov Hamasu a štátnych zamestnancov, školy, nemocnice, alebo mešity; že „varovaním civilistov“ IDF myslí zásah budovy menšou raketou, za ktorou v intervale minút nasleduje úplne zničenie budovy; že od posledného konfliktu v roku 2012 porušil prímerie a útočil Izrael na Gazu viackrát (191 krát; 15 mŕtvych) než Gaza na Izrael (75 krát; bez obetí).
Izraelskí politici prezentujú svoju krajinu ako demokratický, vyspelý, civilizovaný štát, ktorý reprezentuje západnú kultúrou na „divokom Blízkom východe“. Ostatné roky však svedčia o opaku. V izraelskej politike a vo vláde sa čoraz častejšie presadzujú krajne pravicové politické strany. Už prvá vláda (2003 ̶ 2005), ktorej členom bola strana Náš domov Izrael (Yisrael Beiteinu) Avigdora Liebermana (izraelského Slotu), bola považovaná za najviac nacionalisticky vyhradenú exekutívu v dejinách Izraela. Nehovoriac o súčasnom kabinete. V ňom sú okrem Yisrael Beiteinu a radikalizovaného Likudu (podpredsedu Knesetu za Likud Moše Feiglina požadoval tvrdý zásah až genocídu Palestínčanov v Gaze) aj stúpenci izraelskej krajnej pravice. Členovia strany Židovský domov (ha-Bajit ha-Jehudi) sa nikdy netajili svojou podporou osadníkov, rozširovania okupácie či protiarabskou rétorikou (Ayelet Shaked a pod.), ktorá je v Európe prezentovaná slovníkom Le Penovej, Jobbiku či Kotlebu.
Súčasťou mýtov o založení Izraela bola túžba Židov uniknúť a mať svoj bezpečný domov. Po holokauste Západ o tejto potrebe nepochyboval a vnímal ju ako morálnu povinnosť. Palestínčania však poznajú inú, temnejšiu stránku založenia Izraela i jeho politiky. Pre nich je to príbeh o vraždení a vyháňaní ozbrojenými sionistickými oddielmi, teroristickými organizáciami a dnes jednotkami IDF.
Akú hodnotu majú každoročne opakované slová „nikdy viac” pri výročiach holokaustu, Srebrenice, a pod., keď sa práve dnes, pred našimi očami, znovu odohráva masové vraždenie civilistov a svet mlčí, váha, premýšľa? Každý deň sa pozeráme na zohavené telá detí, žien, otcov. Všetci vieme, čo sa tam deje, a čo? Nič. Žiaľ, za maskou humanizmu a demokracie Izraela dnes tlie oheň nacionalizmu a militarizmu. Nezáujmu o človeka. Toto sa nám však môže vrátiť ako bumerang, na Blízkom východe i v Európe.
Opakujúce sa intervencie sú zakaždým prezentované ako nevyhnutný akt sebaobrany. Vedome sa marginalizujú fakty o pokračujúcej okupácii palestínskych území alebo dôkazy o šikanovaní, ktorému sú zo strany osadníkov, rôznych náboženských a nacionalistických extrémistov či bezpečnostných zložiek Izraela pravidelne vystavovaní Palestínčania (kresťania či moslimovia, religiózni či sekulárni aktivisti a pod.). Blokáda Gazy a ustavičné rozširovanie okupovaných území na úkor palestínskeho štátu (najmä na Západnom brehu a v Jeruzaleme) sú vedome prehliadané. Izraelskí politici a obhajcovia vojenských operácii v Gaze radšej živia mýty „o legitímnych cieľoch“, „živých štítoch“, „varovaní civilistov“ či „porušovaní prímerí“. A to napriek tomu, že „legitímnymi cieľmi“ raketových útokov IDF sú súkromné byty členov Hamasu a štátnych zamestnancov, školy, nemocnice, alebo mešity; že „varovaním civilistov“ IDF myslí zásah budovy menšou raketou, za ktorou v intervale minút nasleduje úplne zničenie budovy; že od posledného konfliktu v roku 2012 porušil prímerie a útočil Izrael na Gazu viackrát (191 krát; 15 mŕtvych) než Gaza na Izrael (75 krát; bez obetí).
Izraelskí politici prezentujú svoju krajinu ako demokratický, vyspelý, civilizovaný štát, ktorý reprezentuje západnú kultúrou na „divokom Blízkom východe“. Ostatné roky však svedčia o opaku. V izraelskej politike a vo vláde sa čoraz častejšie presadzujú krajne pravicové politické strany. Už prvá vláda (2003 ̶ 2005), ktorej členom bola strana Náš domov Izrael (Yisrael Beiteinu) Avigdora Liebermana (izraelského Slotu), bola považovaná za najviac nacionalisticky vyhradenú exekutívu v dejinách Izraela. Nehovoriac o súčasnom kabinete. V ňom sú okrem Yisrael Beiteinu a radikalizovaného Likudu (podpredsedu Knesetu za Likud Moše Feiglina požadoval tvrdý zásah až genocídu Palestínčanov v Gaze) aj stúpenci izraelskej krajnej pravice. Členovia strany Židovský domov (ha-Bajit ha-Jehudi) sa nikdy netajili svojou podporou osadníkov, rozširovania okupácie či protiarabskou rétorikou (Ayelet Shaked a pod.), ktorá je v Európe prezentovaná slovníkom Le Penovej, Jobbiku či Kotlebu.
Súčasťou mýtov o založení Izraela bola túžba Židov uniknúť a mať svoj bezpečný domov. Po holokauste Západ o tejto potrebe nepochyboval a vnímal ju ako morálnu povinnosť. Palestínčania však poznajú inú, temnejšiu stránku založenia Izraela i jeho politiky. Pre nich je to príbeh o vraždení a vyháňaní ozbrojenými sionistickými oddielmi, teroristickými organizáciami a dnes jednotkami IDF.
Akú hodnotu majú každoročne opakované slová „nikdy viac” pri výročiach holokaustu, Srebrenice, a pod., keď sa práve dnes, pred našimi očami, znovu odohráva masové vraždenie civilistov a svet mlčí, váha, premýšľa? Každý deň sa pozeráme na zohavené telá detí, žien, otcov. Všetci vieme, čo sa tam deje, a čo? Nič. Žiaľ, za maskou humanizmu a demokracie Izraela dnes tlie oheň nacionalizmu a militarizmu. Nezáujmu o človeka. Toto sa nám však môže vrátiť ako bumerang, na Blízkom východe i v Európe.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.