Mladý právnik mal šťastie – do Francúzska sa prisťahoval zo Španielska len krátko pred vypuknutím vojny, a tak ako Španiel nedostal povolávací rozkaz a nemusel ísť bojovať do zákopov veľkej vojny. No v Paríži mu nevyšla advokátska kariéra, mal problém uživiť sa, a tak skúšal podnikať s umelými smaragdmi. Bol to trošku bláznivý nápad, pretože Carlos de Funès bol farboslepý. Preto ani nemohol celkom dobre oceniť sýtu zeleň či modrastý nádych produktov, s ktorými obchodoval. Bolo to trošku ako z komédií, v ktorých neskôr účinkoval jeho syn.
„No hej, otecko bol umelec! Bol pokojný, nenápadný. Mal vyberané správanie, sršal vtipom a o záležitosti všedného dňa sa nezaujímal. A inak väčšinu času strávil v kaviarni. Mal v sebe južanskú krv,“ spomínal neskôr na svojho otca Louis s láskavým nadhľadom chápavého dieťaťa.
Otcovo podnikanie neprosperovalo a rodinu držala nad vodou skôr matka, ktorá mala svojský herecký talent. Nechýbalo jej ani sebavedomie a jej syn neskôr tvrdil, že práve ona bola jeho prvou profesorkou komediantstva. Dokázala napríklad bohaté paničky presvedčiť, že len zahalené v pravej norke sa budú rovnať samotnej Gréte Garbo – a od obchodníkov s kožušinami si potom vyberala štedrú províziu.
Otec sa rozhodol presídliť do Venezeuly, aby tam rozhýbal svoje zamrznuté obchody. No ani na juhoamerickom kontinente sa mu nedarilo, navyše sa prestal rodine ozývať. A tak životaschopná manželka dala deti do starostlivosti príbuzným či internátnym školám a vybrala sa manžela hľadať. Priviedla ho naspäť do Francúzska, ale už so smrťou na jazyku. Aby svojou tuberkulózou nenakazil syna Louisa, ani si netrúfol po návrate objať ho.
.čo z neho bude
Louis de Funès mal dvadsaťtri, keď ho povolala armáda, pretože Nemecko sa už chystalo do vojny. No mladý muž vtedy fajčil dva balíčky cigariet denne, vďaka čomu veľmi kašľal a bol extrémne chudý. Lekári mali podozrenie, že je aj on – podobne ako bol otec – tuberák a tak ho zbavili vojenskej služby. Jeho brat také šťastie nemal, a už v roku 1939 padol vo vojne.
Mladý Louis nebol študijný typ. Gymnázium mu nešlo a ani ho nebavilo, a tak sa jeho vzdelávanie pomerne skoro skončilo. Louis skúšal rôzne povolania, ale v ničom sa príliš neosvedčil, nič mu príliš nešlo a nič ho nezaujalo. Divadlo ho síce bavilo od malička, ale rozhodne nebol zjavom, ktorý by v mladosti mohol hrávať prvých milovníkov. Mladý muž bol vysoký 1,64 metra a vážil 55 kilogramov, a to na rolu Rómea naozaj nie sú ideálne rozmery. Ako dvadsaťdvaročný sa unáhlene oženil, počal dieťa, ale nedokázal rodinu zabezpečiť, tak sa mu rýchlo rozpadla a syna sa potom ujal nový partner exmanželky. Rozbeh do života teda nebol veľmi pôsobivý.
Prvé vážne zamestnanie, v ktorom sa uchytil, získal Louis v bare Horizont, v ktorom sa schádzali rôzne pochybné existencie – od pasákov, zlodejov, prostitútky až po upätých nemeckých dôstojníkov. Louis de Funès tu osadenstvo zabával hrou na klavíri. „Drel som dvanásť hodín v kuse. Najesť mi dávali päť minúť pred začiatkom v šatni. Nemal som nárok ani si odskočiť. A k tomu všetkému som sa musel ešte neustále usmievať,“ spomínal neskôr.
V roku 1942 sa rozhodol zapísať do džezovej školy, pretože tento druh hudby ho silno priťahoval a bol v okupovanom Paríži aj symbolom odporu. A práve tu sa spoznal s osudovou ženou svojho života, ktorá po jeho boku stála až do konca života a ako jeho manažérka formovala aj jeho umelecký vývoj.
Jeanne Barhélémyová sa do Louisa zamilovala, ale nevybrala si najlepšiu partiu, Louis bol v tom čase už ženatý, nemal žiadnu kariéru ani majetok – a ona bola dievčaťom z dobrej rodiny. Jeanne však poznamenala prvá svetová vojna oveľa viac ako Louisa. Narodila sa taktiež v roku 1914, ale jej otca zabili v roku 1918 pri Verdune a jej matka dostala tzv. zákopovú horúčku, keď bola identifikovať telo svojho mŕtveho manžela. Jeanne a jej brat sa tak stali vojnovými sirotami, ktoré vychovala babka.
Jeannina rodina iste nebola nadšená tým, koho si priviedla, ale rodina veľkoryso Louisa prijala, čo jej on dlhé roky splácal láskou, oddanosťou i starostlivosťou.
.herecká kariéra
Jeho herecká dráha sa rozbiehala veľmi pomaly, Louis de Funès začínal drobnými úlohami v komparze, ktoré bral najmä preto, aby rodina nehladovala. Louisov syn neskôr prezradil, akým dôvtipným plánom sa začínajúci herec snažil dostať k filmovým rolám. Ľudia od filmu zvykli chodievať na obed alebo na pohárik do podniku Fouquet’s na Champs-Élysées. Louis s manželkou sa v okolí podniku celé hodiny prechádzali a keď stretli niekoho vzdialene známeho, hneď sa Louis prihovoril: „To je zábavné, že ťa vidím. Náhodou sme šli práve okolo!“ A zvyčajne sa dočkal pozvania, aby prišiel zajtra do štúdia, že nejaká práca sa tam preňho nájde.
Postupne pribúdali aj významnejšie úlohy vo filme i divadle, no ani v štyridsiatke ešte nebol slávnym mužom. Rodina bývala v dvojizbovom byte a Louis de Funès sa vtedy mohol pokojne prechádzať po Paríži bez toho, aby ho zastavovali davy fanúšikov.
Zlom prišiel v roku 1959, keď dostal ponuku na hlavnú rolu v divadelnom predstavení Oskar. Išlo o hru, ktorá už raz v parížskom divadle neuspela, preto to bol riskantný podnik. Navyše nie veľmi atraktívny, pretože išlo o divadelné turné, súbor mal putovať s predstavením po rôznych mestách Francúzska. De Funès bol najprv presvedčený, že ide o prepadák, túžil hrať Molièrovho Lakomca, a nie nejakého Oskara od neznámeho autora. Ale keď si prečítal tú hru, súhlasil. Bolo to ako ušité pre jeho naturel. A bol to aj úspech. Divadelné sály boli plné, no stále to ešte nebolo dobytie Paríža a získanie skutočne veľkej slávy. Navyše, keď sa turné skončilo, zase nebolo do čoho pichnúť. A vtedy prišla ešte jedna „oskarovská“ ponuka – opäť naštudovať tú istú rolu pre jedno z parížskych divadiel.
Jeanne bola zásadne proti, ale Louis sa tentoraz vzbúril a rozhodol sa, že tú rolu vezme. A urobil dobre. Mal 47 rokov, bolo načase rozbehnúť veľkú kariéru.
Pred parížskou generálkou sa však Louis tváril ako odsúdený na popravu a Jeanne mu pripomínala, že ak v Paríži teraz neuspeje, je koniec jeho kariéry a do konca života bude hrať už len druhoradé roličky. On, človek mimoriadne úzkostlivý a trpiaci trémou, musel prekonať sám seba, aby dokázal baviť ľudí. Ale opäť si overil, že to vie. Svoju kariéru vnímal ako budovu, ktorú musí zdolať po schodoch a na každom odpočívadle nabrať dych. Vedel, že už vyšiel z pivnice aj z prízemia, dokonca i z prvého poschodia. Po parížskej premiére Oskara zdolával schody po dvoch.
Po premiére sa už hovorilo o novom francúzskom fenoméne, ktorý sa volal Louis de Funès. Zaplavili ho ďakovné odkazy a listy: „Ďakujeme, že ste nás rozosmiali!“, „Zabudli sme na všetky starosti!“ Ľud sa chcel baviť, a de Funès mu zábavu doprial.
.veľké filmy
Francúzsko našlo svojho nového komika. Človeka, ktorému sa smiali, ale ktorý nebol smiešnou figúrkou. Naopak, vždy pôsobil elegantne, potrpel si, aby bol vždy starostlivo upravený, nosil dobre strihané obleky, decentné kravaty, vyrovanané límce na košeliach. „Netreba mať príliš krátke nohavice alebo srandovný klobúk, aby si ľudí rozosmial. Všetko je v pohľade, ide o tvoj zámer,“ vysvetľoval svoju metódu. „Ak budeš mať na klope smietku prachu, ľudia sa budú pozerať len na ňu.“ A zdôrazňuje: „Komika rozhodne nevzniká zo smiešnosti!“ Varuje svojich nasledovníkov aj pred pokušením hrať komicky: „Je to zaručená pasca. Rozhodne sa nesmieš snažiť byť vtipný. Čo rozosmeje priateľov na večierku, vôbec nerozosmeje divákov.“
Nová hviezda ide z filmu do filmu a vznikajú kultovné diela, ako Žandár zo Saint Tropez, Fantomas, Grand restaurant pána Septima, Senzačné prázdniny, Veľký flám, Hibernatus, Piti Piti Pa, Krídelko alebo stehienko...
De Funès chrlí filmy a obáva sa, aby sa divákom nezunoval. Čoraz viac sa stará aj o strih či réžiu, mení si scenár, vymýšľa nové scény a najmä určuje rytmus filmu. Ten je totiž podľa neho kľúčový. Potrebuje vidieť rytmus scén, lebo rozpozná, kde sa film začína vliecť a ktoré pasáže môžu film potopiť. „Rytmus filmu je zásadný! Aj pri najmenšom spomalení tempa divák stratí pozornosť a začne myslieť na zle zaparkované auto či dane.“
Nie všetci režiséri sú nadšení, s niektorými zažíva búrlivé scény, háda sa alebo sa uzavrie do seba a nekomunikuje, ale už vie, že jeho meno spoľahlivo pritiahne publikum. „Divák nesmie ani na jediný okamih vypnúť, inak trvá desať minút, než ho film znovu strhne.“ Režiséri sa musia s jeho manierami zmieriť alebo si hľadať novú hviezdu.
Svojmu synovi, ktorý sa istý čas pokúša o hereckú kariéru, vysvetľuje: „Scénar sú koľaje, ale ty musíš ísť slalom. Aj keby si sa od nich príliš vzdialil, ako to často robím ja, režisér ťa do nich zase postaví, ale aspoň si sa pokúsil prísť na niečo nové.“
Syn Olivier napokon pochopí, že nikdy nedosiahne úroveň svojho otca, pretože nemá jeho veľkolepý talent. Hereckú kariéru radšej opustí a stane sa letcom. No rady, ktoré mu otec trpezlivo udeľoval, keď spolu skúšali film či divadelné predstavenie, Olivier zaznamenal. „Predovšetkým pozorne počúvaj svojho partnera. Nemysli na repliku... Ani v bežnom živote odpovede nestrieľaš z fleku, ale sa na chvíľku zamyslíš. Najhoršie je sa na svoju repliku pripravovať. To sa pozná z neprítomného pohľadu. Ak vieš načúvať, máš z 90 percent vyhrané. No nesmieš počúvať seba, ale druhého.“ Alebo nasledovala takáto divadelná lekcia veľkého majstra: „Na začiatku predstavenia sa musíš vyhnúť jednému úskaliu. Môže sa stať, že si divákov nezískaš a vycítiš, že v sále chýba pozornosť a smiech. V tom prípade nesmieš pridať. Naopak, musíš spomaliť rytmus a hovoriť menej hlasito. Všetci majú sklon zrýchliť, ale to je veľká chyba! Musíš ich len poľahučky primať, aby sa zaujímali o to, čo hovoríš. A aby si to docielil, musíš sa upnúť na úprimnosť.“
Vo vzťahu k svojej rodine bol mimoriadne úzkostlivým človekom. Neustále sa o ňu bál, montoval vždy nové a lepšie alarmy, ozbrojoval sa, aby vedel rodinu ochrániť. Záchranné čísla na hasičov, políciu a pohotovosť vrátane čísla do centra na liečbu otráv boli prišpendlené pri každom telefóne. Syn zaznamenal, že otec občas prišiel v noci pred jeho dvere skontrolovať, či dýcha. Hoci sa dalo predpokladať, že dvadsaťročnému synovi už nehrozí syndróm náhleho úmrtia dojčiat.
.sláva, bohatstvo, úspech
Louis de Funès sa dožil obrovskej slávy, ktorá mu znemožňovala žiť obyčajným životom. Nemohol ísť len tak na obľúbenú pizzu, do kina či na prechádzku. Všade vzbudil fanatické prejavy obdivu a záujmu. Na verejné miesta už v rokoch slávy chodieval iba v kukle alebo šiltovke a slnečných okuliaroch. V reštaurácii mohol sedieť iba tvárou k stene, do kina mohol vstúpiť len po zotmení v sále.
Dožil sa aj bohatstva, mohol sebe aj synom kupovať najdrahšie autá a pre svoju ženu dokonca kúpil rozľahlý zámok, ktorý kedysi patril jej rodine.
Dočkal sa aj uznania, predchádzali si ho francúzski prezidenti, celá parížska smotánka, ale v tomto smere ostal de Funès pozoruhodne normálny. Možno aj preto, že sa uznania dočkal až vo vyššom veku, vyhýbal sa pompéznym premiéram, pretože tvrdil, že ľudia, ktorí na ne chodia, sa berú príliš vážne. „To sú tí mocní tohto sveta. Nikdy sa nesmejú naplno. Musia si zachovať dôstojnosť.“
Zaujímalo ho len publikum, ktoré si zaplatilo plné vstupné a prišlo sa do kina či divadla baviť. Cítil sa človekom z ľudu a chcel ním aj zostať. Nemal rád bankety či oslavy na svoju počesť, ale rád sa prišiel pozrieť na dedinské oslavy s ľudmi, ktorí si ho chceli uctiť, ale nesprávali sa k nemu ako k cirkusovej opičke, ani pri ňom neomdlievali či nestrácali pri ňom reč.
Svoje hranie nepovažoval za navždy dané, pochyboval o ňom a neustále ho zdokonaľoval, aby dosiahol skutočnú úprimnosť, ktorá je podľa neho zdrojom komiky. Dokonca aj svoj prvý infarkt a oslabené srdce využil na to, aby zmenil svoj herecký prejav. „Hodí sa, že sa nesmiem unavovať. Už dlho som chcel hrať menej nervne. Musím nájsť jemnejšiu tóninu.“ K svojmu prejavu pridal dokonca tóny nežnosti, hoci nikdy sa nechcel zmeniť na dramatického herca. „To, čo stále chcem, je rozosmievať. Ale inak.“
Tradovalo sa síce o ňom, že bol veľmi popudlivý a prchký človek, ale v súkromí to bol najmä starostlivý a empatický otec, láskyplný manžel a veľký záhradník. Svojej žene a neskôr aj neveste nosieval ráno zo záhrady čerstvú kyticu kvetov a misu čerstvého ovocia.
Po infarkte musel spomaliť tempo a čoraz viac času trávil vo svojej záhrade a skleníku. Po Louisovi de Funèsovi je dokonca pomenovaná aj jedna odroda ruží. „Niektorí si ho predstavovali ako statkára – džentlmena,“ tvrdí jeho syn. „Ale bol jeho pravým opakom, neobliekal sa ako zámocký pán, ani nemal Range Rovera, celkom mu vyhovovala rybárska bunda a dva Renaulty 6. Pravá vznešenosť však tkvela v jeho gestách a v pohľade neustále okúzlenom plodmi, kvetinami a zvieratami.“
O svojej smrti, ktorá prišla v roku 1983, od mladosti rád žartoval a pripomínal, že „jedného dňa sa budeme musieť rozlúčiť, lebo to je život.“
Podľa knihy Patricka a Oliviera de Funèsových: Louis de Funès. Moc o mně, deti, nemluvte. Popisky k fotografiám uverejnených v tlačenom vydaní .týždeň/
1958 ‒ Muž tisícich tvárí: V jednej zo svojich prvých komédií Nevídané, neslýchané si zahral sympatického podvodníka, ktorý pytliači v poľovníckom revíre a policajti sú proti nemu bezmocní. O niekoľko rokov neskôr sa prezliekol do žandárskej uniformy.
1973 ‒ Zohraná dvojica: Louis de Funès s francúzskym režisérom a scenáristom Gérardom Ourym. Obaja spolu nakrútili niekoľko nezabudnuteľných filmov ako napríklad Smoliar (1965), Veľký flám (1966) alebo Dobrodružstvá rabína Jacoba (1973). Oury písal Funèsovi postavy úplne na mieru. Okrem ich spolupráce sa Oury podieľal na mnohých klasických francúzskych komédiách, ktoré pozná staré československé publikum, ako Veľký šéf s Jeanom-Paulom Belmondom alebo Rana dáždnikom s Pierrom Richardom. Gérard Oury, ktorý pôvodne začínal ako režisér kriminálnych filmov, a neskôr prešiel ku komédiám, zomrel v roku 2006 vo veku 87 rokov.
1971 ‒ Chamtivý minister: Gérard Oury a Yves Montand bozkávajú Louisa de Funèsa na premiére filmu Rozmary mocných, ktorý mal premiéru v roku 1971. Oury snímku režíroval a francúzsky spevák a herec Yves Montand si popri Funèsovi zahral jednu z hlavných úloh. Funès v tejto znamenitej komédii stvárnil postavu Dona Sallusta, chamtivého ministra, ktorý žije na vysokej nohe. Ako správcu národného pokladu ho krivo obvinia, vyhodia z dvora a on chystá odplatu. Funès bol v reálnom živote bohatý človek, no nie veľmi rád chodil do vybranej spoločnosti, mal rád skôr obyčajných vidieckych ľudí.
1966 ‒ Partizán v nacistickej uniforme: Louis de Funès prijíma rady od režiséra Ouryho počas nakrúcania skvelej francúzskej komédie Veľký flám. V nej sa skupina civilistov pokúša zachrániť zostrelených Britov, ktorí dopadli na francúzske územie. Vtipný príbeh z druhej svetovej vojny s dobrým koncom je v silnom kontraste s jeho skutočným životom. Pre svoj zdravotný stav síce nebol nikdy odvedený, no jeho brat padol už na začiatku druhej svetovej vojny. Za jeho chrbtom je francúzsky komik Bourvil, s ktorým hral vo viacerých filmoch, no medzi nimi nikdy nepanovali príliš dobré vzťahy. Bourvil považoval Funèsa za namysleného človeka.
1973 ‒ Falošný rabín Jacob: Oury a Funès opäť v akcii počas nakrúcania legendárnej veselohry Dobrodružstvá rabína Jacoba, kde si Funès zahral postavu neznášanlivého a arogantného podnikateľa menom Viktor Žlna, prezlečeného za newyorského rabína, ktorý nenávidí všetkých od Židov až po Arabov, no samotný život s ním zatočí inak, než si predstavoval. Film Dobrodružstvá rabína Jacoba patrí medzi Funèsove najlepšie komédie, a to aj napriek tomu, že v čase vzniku nebol úplne pochopený. Režisér Oury dostal viacero výhražných listov, pretože triafal do xenofóbnej francúzskej spoločnosti.
1982 ‒ Funèsova ruža: Francúzsky komik miloval v živote tri veci ‒ rodinu, film a svoj záhradu. Časť svojho života prežil na zámku Clermont zo sedemnásteho storočia neďaleko mesta Nantes, ktorý pôvodne obývali predkovia jeho manželky. Stál ho 830-tisíc frankov, no ponúkol mu skrýšu pred okolitým svetom. Veľa času trávil vo svojom skleníku, kde sa venoval pestovaniu ruží. Podarilo sa mu vypestovať oranžovú ružu menom La rose de Louis de Funès, ktorá je od roku 1984 oficiálne uznaným druhom. Funèsova ruža kvitne v máji a vydrží až do mrazov. Jej život je dlhý a vyznačuje sa výraznou vôňou.
1954 ‒ Louis de Funès a jeho milované kvetiny: „Som záhradník," hovoril o hlavnej náplni v posledných rokoch života, keď po srdcových príhodách obmedzil hranie na minimum a venoval sa svojej záhrade na zámku. Kvety ho sprevádzali po celý život. Na snímke z roku 1954 drží herec kvet v pomerne neznámom filme Poisson d'avril, na fotografii dole leží s kyticou ruží. Momentka je z komediálneho filmu Comme un cheveu sur la soupe (1957), v ktorom si zahral hudobného skladateľa, ktorý chce skoncovať so životom. Bola to jeho prvá veľká filmová rola. Vďaka Funèsovi a jeho fyzickému herectvu sa komédie vo Francúzsku prestali považovať za druhotriedne filmy.
1970 ‒ Žandár Cruchot: Funès ako ho pozná celý svet. S postavou strážmajstra Ludovica Cruchota sa diváci zoznámili už v roku 1964, keď vznikol film Žandár zo Saint Tropez. Celkovo nakrútili šesť pokračovaní. Cruchota mal pôvodne hrať niekto iný, režisér Jean Girault postavu ponúkol komikom Darrylovi Cowlovi a Francisovi Blanchovi, no obaja odmietli, a tak do nej obsadil svojho priateľa, no vtedy ešte neveľmi známeho Funèsa. Nápad o cholerickom strážmajstrovi a jeho zabrzdených kolegoch vznikol v hlave scenáristu Richarda Balducciho, ktorému počas dovolenky v Saint-Tropez ukradili kameru a on zažil komické stretnutie s miestnymi policajtmi.
1966 ‒ Komisár Juve: Funès sa v úlohách policajtov, šéfov a riaditeľov cítil ako doma. Nikto nevedel tak dobre zahrať arogantného a neférového šéfa ako on. Po úlohe strážmajstra sa v klasickej sérii o Fantomasovi predstavil aj ako nešikovný komisár Juve. O tomto ikonickom zločincovi vznikli tri filmy, na tejto snímke je Funès zachytený počas nakrúcania druhého dielu Fantomas a Scotland Yard. Hovorilo sa o tom, že sa nakrúti aj štvrtý diel Fantomas v Moskve, no nakoniec z toho zišlo. Hlavnými dôvodmi boli trvalé spory medzi hercami Jeanom Maraisom a Funèsom a ich príliš veľké finančné požiadavky. V štvrtom pokračovaní sa malo zistiť, že Fantomas je v skutočnosti otcom novinára Fándora (Marais).
„No hej, otecko bol umelec! Bol pokojný, nenápadný. Mal vyberané správanie, sršal vtipom a o záležitosti všedného dňa sa nezaujímal. A inak väčšinu času strávil v kaviarni. Mal v sebe južanskú krv,“ spomínal neskôr na svojho otca Louis s láskavým nadhľadom chápavého dieťaťa.
Otcovo podnikanie neprosperovalo a rodinu držala nad vodou skôr matka, ktorá mala svojský herecký talent. Nechýbalo jej ani sebavedomie a jej syn neskôr tvrdil, že práve ona bola jeho prvou profesorkou komediantstva. Dokázala napríklad bohaté paničky presvedčiť, že len zahalené v pravej norke sa budú rovnať samotnej Gréte Garbo – a od obchodníkov s kožušinami si potom vyberala štedrú províziu.
Otec sa rozhodol presídliť do Venezeuly, aby tam rozhýbal svoje zamrznuté obchody. No ani na juhoamerickom kontinente sa mu nedarilo, navyše sa prestal rodine ozývať. A tak životaschopná manželka dala deti do starostlivosti príbuzným či internátnym školám a vybrala sa manžela hľadať. Priviedla ho naspäť do Francúzska, ale už so smrťou na jazyku. Aby svojou tuberkulózou nenakazil syna Louisa, ani si netrúfol po návrate objať ho.
.čo z neho bude
Louis de Funès mal dvadsaťtri, keď ho povolala armáda, pretože Nemecko sa už chystalo do vojny. No mladý muž vtedy fajčil dva balíčky cigariet denne, vďaka čomu veľmi kašľal a bol extrémne chudý. Lekári mali podozrenie, že je aj on – podobne ako bol otec – tuberák a tak ho zbavili vojenskej služby. Jeho brat také šťastie nemal, a už v roku 1939 padol vo vojne.
Mladý Louis nebol študijný typ. Gymnázium mu nešlo a ani ho nebavilo, a tak sa jeho vzdelávanie pomerne skoro skončilo. Louis skúšal rôzne povolania, ale v ničom sa príliš neosvedčil, nič mu príliš nešlo a nič ho nezaujalo. Divadlo ho síce bavilo od malička, ale rozhodne nebol zjavom, ktorý by v mladosti mohol hrávať prvých milovníkov. Mladý muž bol vysoký 1,64 metra a vážil 55 kilogramov, a to na rolu Rómea naozaj nie sú ideálne rozmery. Ako dvadsaťdvaročný sa unáhlene oženil, počal dieťa, ale nedokázal rodinu zabezpečiť, tak sa mu rýchlo rozpadla a syna sa potom ujal nový partner exmanželky. Rozbeh do života teda nebol veľmi pôsobivý.
Prvé vážne zamestnanie, v ktorom sa uchytil, získal Louis v bare Horizont, v ktorom sa schádzali rôzne pochybné existencie – od pasákov, zlodejov, prostitútky až po upätých nemeckých dôstojníkov. Louis de Funès tu osadenstvo zabával hrou na klavíri. „Drel som dvanásť hodín v kuse. Najesť mi dávali päť minúť pred začiatkom v šatni. Nemal som nárok ani si odskočiť. A k tomu všetkému som sa musel ešte neustále usmievať,“ spomínal neskôr.
V roku 1942 sa rozhodol zapísať do džezovej školy, pretože tento druh hudby ho silno priťahoval a bol v okupovanom Paríži aj symbolom odporu. A práve tu sa spoznal s osudovou ženou svojho života, ktorá po jeho boku stála až do konca života a ako jeho manažérka formovala aj jeho umelecký vývoj.
Jeanne Barhélémyová sa do Louisa zamilovala, ale nevybrala si najlepšiu partiu, Louis bol v tom čase už ženatý, nemal žiadnu kariéru ani majetok – a ona bola dievčaťom z dobrej rodiny. Jeanne však poznamenala prvá svetová vojna oveľa viac ako Louisa. Narodila sa taktiež v roku 1914, ale jej otca zabili v roku 1918 pri Verdune a jej matka dostala tzv. zákopovú horúčku, keď bola identifikovať telo svojho mŕtveho manžela. Jeanne a jej brat sa tak stali vojnovými sirotami, ktoré vychovala babka.
Jeannina rodina iste nebola nadšená tým, koho si priviedla, ale rodina veľkoryso Louisa prijala, čo jej on dlhé roky splácal láskou, oddanosťou i starostlivosťou.
.herecká kariéra
Jeho herecká dráha sa rozbiehala veľmi pomaly, Louis de Funès začínal drobnými úlohami v komparze, ktoré bral najmä preto, aby rodina nehladovala. Louisov syn neskôr prezradil, akým dôvtipným plánom sa začínajúci herec snažil dostať k filmovým rolám. Ľudia od filmu zvykli chodievať na obed alebo na pohárik do podniku Fouquet’s na Champs-Élysées. Louis s manželkou sa v okolí podniku celé hodiny prechádzali a keď stretli niekoho vzdialene známeho, hneď sa Louis prihovoril: „To je zábavné, že ťa vidím. Náhodou sme šli práve okolo!“ A zvyčajne sa dočkal pozvania, aby prišiel zajtra do štúdia, že nejaká práca sa tam preňho nájde.
Postupne pribúdali aj významnejšie úlohy vo filme i divadle, no ani v štyridsiatke ešte nebol slávnym mužom. Rodina bývala v dvojizbovom byte a Louis de Funès sa vtedy mohol pokojne prechádzať po Paríži bez toho, aby ho zastavovali davy fanúšikov.
Zlom prišiel v roku 1959, keď dostal ponuku na hlavnú rolu v divadelnom predstavení Oskar. Išlo o hru, ktorá už raz v parížskom divadle neuspela, preto to bol riskantný podnik. Navyše nie veľmi atraktívny, pretože išlo o divadelné turné, súbor mal putovať s predstavením po rôznych mestách Francúzska. De Funès bol najprv presvedčený, že ide o prepadák, túžil hrať Molièrovho Lakomca, a nie nejakého Oskara od neznámeho autora. Ale keď si prečítal tú hru, súhlasil. Bolo to ako ušité pre jeho naturel. A bol to aj úspech. Divadelné sály boli plné, no stále to ešte nebolo dobytie Paríža a získanie skutočne veľkej slávy. Navyše, keď sa turné skončilo, zase nebolo do čoho pichnúť. A vtedy prišla ešte jedna „oskarovská“ ponuka – opäť naštudovať tú istú rolu pre jedno z parížskych divadiel.
Jeanne bola zásadne proti, ale Louis sa tentoraz vzbúril a rozhodol sa, že tú rolu vezme. A urobil dobre. Mal 47 rokov, bolo načase rozbehnúť veľkú kariéru.
Pred parížskou generálkou sa však Louis tváril ako odsúdený na popravu a Jeanne mu pripomínala, že ak v Paríži teraz neuspeje, je koniec jeho kariéry a do konca života bude hrať už len druhoradé roličky. On, človek mimoriadne úzkostlivý a trpiaci trémou, musel prekonať sám seba, aby dokázal baviť ľudí. Ale opäť si overil, že to vie. Svoju kariéru vnímal ako budovu, ktorú musí zdolať po schodoch a na každom odpočívadle nabrať dych. Vedel, že už vyšiel z pivnice aj z prízemia, dokonca i z prvého poschodia. Po parížskej premiére Oskara zdolával schody po dvoch.
Po premiére sa už hovorilo o novom francúzskom fenoméne, ktorý sa volal Louis de Funès. Zaplavili ho ďakovné odkazy a listy: „Ďakujeme, že ste nás rozosmiali!“, „Zabudli sme na všetky starosti!“ Ľud sa chcel baviť, a de Funès mu zábavu doprial.
.veľké filmy
Francúzsko našlo svojho nového komika. Človeka, ktorému sa smiali, ale ktorý nebol smiešnou figúrkou. Naopak, vždy pôsobil elegantne, potrpel si, aby bol vždy starostlivo upravený, nosil dobre strihané obleky, decentné kravaty, vyrovanané límce na košeliach. „Netreba mať príliš krátke nohavice alebo srandovný klobúk, aby si ľudí rozosmial. Všetko je v pohľade, ide o tvoj zámer,“ vysvetľoval svoju metódu. „Ak budeš mať na klope smietku prachu, ľudia sa budú pozerať len na ňu.“ A zdôrazňuje: „Komika rozhodne nevzniká zo smiešnosti!“ Varuje svojich nasledovníkov aj pred pokušením hrať komicky: „Je to zaručená pasca. Rozhodne sa nesmieš snažiť byť vtipný. Čo rozosmeje priateľov na večierku, vôbec nerozosmeje divákov.“
Nová hviezda ide z filmu do filmu a vznikajú kultovné diela, ako Žandár zo Saint Tropez, Fantomas, Grand restaurant pána Septima, Senzačné prázdniny, Veľký flám, Hibernatus, Piti Piti Pa, Krídelko alebo stehienko...
De Funès chrlí filmy a obáva sa, aby sa divákom nezunoval. Čoraz viac sa stará aj o strih či réžiu, mení si scenár, vymýšľa nové scény a najmä určuje rytmus filmu. Ten je totiž podľa neho kľúčový. Potrebuje vidieť rytmus scén, lebo rozpozná, kde sa film začína vliecť a ktoré pasáže môžu film potopiť. „Rytmus filmu je zásadný! Aj pri najmenšom spomalení tempa divák stratí pozornosť a začne myslieť na zle zaparkované auto či dane.“
Nie všetci režiséri sú nadšení, s niektorými zažíva búrlivé scény, háda sa alebo sa uzavrie do seba a nekomunikuje, ale už vie, že jeho meno spoľahlivo pritiahne publikum. „Divák nesmie ani na jediný okamih vypnúť, inak trvá desať minút, než ho film znovu strhne.“ Režiséri sa musia s jeho manierami zmieriť alebo si hľadať novú hviezdu.
Svojmu synovi, ktorý sa istý čas pokúša o hereckú kariéru, vysvetľuje: „Scénar sú koľaje, ale ty musíš ísť slalom. Aj keby si sa od nich príliš vzdialil, ako to často robím ja, režisér ťa do nich zase postaví, ale aspoň si sa pokúsil prísť na niečo nové.“
Syn Olivier napokon pochopí, že nikdy nedosiahne úroveň svojho otca, pretože nemá jeho veľkolepý talent. Hereckú kariéru radšej opustí a stane sa letcom. No rady, ktoré mu otec trpezlivo udeľoval, keď spolu skúšali film či divadelné predstavenie, Olivier zaznamenal. „Predovšetkým pozorne počúvaj svojho partnera. Nemysli na repliku... Ani v bežnom živote odpovede nestrieľaš z fleku, ale sa na chvíľku zamyslíš. Najhoršie je sa na svoju repliku pripravovať. To sa pozná z neprítomného pohľadu. Ak vieš načúvať, máš z 90 percent vyhrané. No nesmieš počúvať seba, ale druhého.“ Alebo nasledovala takáto divadelná lekcia veľkého majstra: „Na začiatku predstavenia sa musíš vyhnúť jednému úskaliu. Môže sa stať, že si divákov nezískaš a vycítiš, že v sále chýba pozornosť a smiech. V tom prípade nesmieš pridať. Naopak, musíš spomaliť rytmus a hovoriť menej hlasito. Všetci majú sklon zrýchliť, ale to je veľká chyba! Musíš ich len poľahučky primať, aby sa zaujímali o to, čo hovoríš. A aby si to docielil, musíš sa upnúť na úprimnosť.“
Vo vzťahu k svojej rodine bol mimoriadne úzkostlivým človekom. Neustále sa o ňu bál, montoval vždy nové a lepšie alarmy, ozbrojoval sa, aby vedel rodinu ochrániť. Záchranné čísla na hasičov, políciu a pohotovosť vrátane čísla do centra na liečbu otráv boli prišpendlené pri každom telefóne. Syn zaznamenal, že otec občas prišiel v noci pred jeho dvere skontrolovať, či dýcha. Hoci sa dalo predpokladať, že dvadsaťročnému synovi už nehrozí syndróm náhleho úmrtia dojčiat.
.sláva, bohatstvo, úspech
Louis de Funès sa dožil obrovskej slávy, ktorá mu znemožňovala žiť obyčajným životom. Nemohol ísť len tak na obľúbenú pizzu, do kina či na prechádzku. Všade vzbudil fanatické prejavy obdivu a záujmu. Na verejné miesta už v rokoch slávy chodieval iba v kukle alebo šiltovke a slnečných okuliaroch. V reštaurácii mohol sedieť iba tvárou k stene, do kina mohol vstúpiť len po zotmení v sále.
Dožil sa aj bohatstva, mohol sebe aj synom kupovať najdrahšie autá a pre svoju ženu dokonca kúpil rozľahlý zámok, ktorý kedysi patril jej rodine.
Dočkal sa aj uznania, predchádzali si ho francúzski prezidenti, celá parížska smotánka, ale v tomto smere ostal de Funès pozoruhodne normálny. Možno aj preto, že sa uznania dočkal až vo vyššom veku, vyhýbal sa pompéznym premiéram, pretože tvrdil, že ľudia, ktorí na ne chodia, sa berú príliš vážne. „To sú tí mocní tohto sveta. Nikdy sa nesmejú naplno. Musia si zachovať dôstojnosť.“
Zaujímalo ho len publikum, ktoré si zaplatilo plné vstupné a prišlo sa do kina či divadla baviť. Cítil sa človekom z ľudu a chcel ním aj zostať. Nemal rád bankety či oslavy na svoju počesť, ale rád sa prišiel pozrieť na dedinské oslavy s ľudmi, ktorí si ho chceli uctiť, ale nesprávali sa k nemu ako k cirkusovej opičke, ani pri ňom neomdlievali či nestrácali pri ňom reč.
Svoje hranie nepovažoval za navždy dané, pochyboval o ňom a neustále ho zdokonaľoval, aby dosiahol skutočnú úprimnosť, ktorá je podľa neho zdrojom komiky. Dokonca aj svoj prvý infarkt a oslabené srdce využil na to, aby zmenil svoj herecký prejav. „Hodí sa, že sa nesmiem unavovať. Už dlho som chcel hrať menej nervne. Musím nájsť jemnejšiu tóninu.“ K svojmu prejavu pridal dokonca tóny nežnosti, hoci nikdy sa nechcel zmeniť na dramatického herca. „To, čo stále chcem, je rozosmievať. Ale inak.“
Tradovalo sa síce o ňom, že bol veľmi popudlivý a prchký človek, ale v súkromí to bol najmä starostlivý a empatický otec, láskyplný manžel a veľký záhradník. Svojej žene a neskôr aj neveste nosieval ráno zo záhrady čerstvú kyticu kvetov a misu čerstvého ovocia.
Po infarkte musel spomaliť tempo a čoraz viac času trávil vo svojej záhrade a skleníku. Po Louisovi de Funèsovi je dokonca pomenovaná aj jedna odroda ruží. „Niektorí si ho predstavovali ako statkára – džentlmena,“ tvrdí jeho syn. „Ale bol jeho pravým opakom, neobliekal sa ako zámocký pán, ani nemal Range Rovera, celkom mu vyhovovala rybárska bunda a dva Renaulty 6. Pravá vznešenosť však tkvela v jeho gestách a v pohľade neustále okúzlenom plodmi, kvetinami a zvieratami.“
O svojej smrti, ktorá prišla v roku 1983, od mladosti rád žartoval a pripomínal, že „jedného dňa sa budeme musieť rozlúčiť, lebo to je život.“
Podľa knihy Patricka a Oliviera de Funèsových: Louis de Funès. Moc o mně, deti, nemluvte. Popisky k fotografiám uverejnených v tlačenom vydaní .týždeň/
1958 ‒ Muž tisícich tvárí: V jednej zo svojich prvých komédií Nevídané, neslýchané si zahral sympatického podvodníka, ktorý pytliači v poľovníckom revíre a policajti sú proti nemu bezmocní. O niekoľko rokov neskôr sa prezliekol do žandárskej uniformy.
1973 ‒ Zohraná dvojica: Louis de Funès s francúzskym režisérom a scenáristom Gérardom Ourym. Obaja spolu nakrútili niekoľko nezabudnuteľných filmov ako napríklad Smoliar (1965), Veľký flám (1966) alebo Dobrodružstvá rabína Jacoba (1973). Oury písal Funèsovi postavy úplne na mieru. Okrem ich spolupráce sa Oury podieľal na mnohých klasických francúzskych komédiách, ktoré pozná staré československé publikum, ako Veľký šéf s Jeanom-Paulom Belmondom alebo Rana dáždnikom s Pierrom Richardom. Gérard Oury, ktorý pôvodne začínal ako režisér kriminálnych filmov, a neskôr prešiel ku komédiám, zomrel v roku 2006 vo veku 87 rokov.
1971 ‒ Chamtivý minister: Gérard Oury a Yves Montand bozkávajú Louisa de Funèsa na premiére filmu Rozmary mocných, ktorý mal premiéru v roku 1971. Oury snímku režíroval a francúzsky spevák a herec Yves Montand si popri Funèsovi zahral jednu z hlavných úloh. Funès v tejto znamenitej komédii stvárnil postavu Dona Sallusta, chamtivého ministra, ktorý žije na vysokej nohe. Ako správcu národného pokladu ho krivo obvinia, vyhodia z dvora a on chystá odplatu. Funès bol v reálnom živote bohatý človek, no nie veľmi rád chodil do vybranej spoločnosti, mal rád skôr obyčajných vidieckych ľudí.
1966 ‒ Partizán v nacistickej uniforme: Louis de Funès prijíma rady od režiséra Ouryho počas nakrúcania skvelej francúzskej komédie Veľký flám. V nej sa skupina civilistov pokúša zachrániť zostrelených Britov, ktorí dopadli na francúzske územie. Vtipný príbeh z druhej svetovej vojny s dobrým koncom je v silnom kontraste s jeho skutočným životom. Pre svoj zdravotný stav síce nebol nikdy odvedený, no jeho brat padol už na začiatku druhej svetovej vojny. Za jeho chrbtom je francúzsky komik Bourvil, s ktorým hral vo viacerých filmoch, no medzi nimi nikdy nepanovali príliš dobré vzťahy. Bourvil považoval Funèsa za namysleného človeka.
1973 ‒ Falošný rabín Jacob: Oury a Funès opäť v akcii počas nakrúcania legendárnej veselohry Dobrodružstvá rabína Jacoba, kde si Funès zahral postavu neznášanlivého a arogantného podnikateľa menom Viktor Žlna, prezlečeného za newyorského rabína, ktorý nenávidí všetkých od Židov až po Arabov, no samotný život s ním zatočí inak, než si predstavoval. Film Dobrodružstvá rabína Jacoba patrí medzi Funèsove najlepšie komédie, a to aj napriek tomu, že v čase vzniku nebol úplne pochopený. Režisér Oury dostal viacero výhražných listov, pretože triafal do xenofóbnej francúzskej spoločnosti.
1982 ‒ Funèsova ruža: Francúzsky komik miloval v živote tri veci ‒ rodinu, film a svoj záhradu. Časť svojho života prežil na zámku Clermont zo sedemnásteho storočia neďaleko mesta Nantes, ktorý pôvodne obývali predkovia jeho manželky. Stál ho 830-tisíc frankov, no ponúkol mu skrýšu pred okolitým svetom. Veľa času trávil vo svojom skleníku, kde sa venoval pestovaniu ruží. Podarilo sa mu vypestovať oranžovú ružu menom La rose de Louis de Funès, ktorá je od roku 1984 oficiálne uznaným druhom. Funèsova ruža kvitne v máji a vydrží až do mrazov. Jej život je dlhý a vyznačuje sa výraznou vôňou.
1954 ‒ Louis de Funès a jeho milované kvetiny: „Som záhradník," hovoril o hlavnej náplni v posledných rokoch života, keď po srdcových príhodách obmedzil hranie na minimum a venoval sa svojej záhrade na zámku. Kvety ho sprevádzali po celý život. Na snímke z roku 1954 drží herec kvet v pomerne neznámom filme Poisson d'avril, na fotografii dole leží s kyticou ruží. Momentka je z komediálneho filmu Comme un cheveu sur la soupe (1957), v ktorom si zahral hudobného skladateľa, ktorý chce skoncovať so životom. Bola to jeho prvá veľká filmová rola. Vďaka Funèsovi a jeho fyzickému herectvu sa komédie vo Francúzsku prestali považovať za druhotriedne filmy.
1970 ‒ Žandár Cruchot: Funès ako ho pozná celý svet. S postavou strážmajstra Ludovica Cruchota sa diváci zoznámili už v roku 1964, keď vznikol film Žandár zo Saint Tropez. Celkovo nakrútili šesť pokračovaní. Cruchota mal pôvodne hrať niekto iný, režisér Jean Girault postavu ponúkol komikom Darrylovi Cowlovi a Francisovi Blanchovi, no obaja odmietli, a tak do nej obsadil svojho priateľa, no vtedy ešte neveľmi známeho Funèsa. Nápad o cholerickom strážmajstrovi a jeho zabrzdených kolegoch vznikol v hlave scenáristu Richarda Balducciho, ktorému počas dovolenky v Saint-Tropez ukradili kameru a on zažil komické stretnutie s miestnymi policajtmi.
1966 ‒ Komisár Juve: Funès sa v úlohách policajtov, šéfov a riaditeľov cítil ako doma. Nikto nevedel tak dobre zahrať arogantného a neférového šéfa ako on. Po úlohe strážmajstra sa v klasickej sérii o Fantomasovi predstavil aj ako nešikovný komisár Juve. O tomto ikonickom zločincovi vznikli tri filmy, na tejto snímke je Funès zachytený počas nakrúcania druhého dielu Fantomas a Scotland Yard. Hovorilo sa o tom, že sa nakrúti aj štvrtý diel Fantomas v Moskve, no nakoniec z toho zišlo. Hlavnými dôvodmi boli trvalé spory medzi hercami Jeanom Maraisom a Funèsom a ich príliš veľké finančné požiadavky. V štvrtom pokračovaní sa malo zistiť, že Fantomas je v skutočnosti otcom novinára Fándora (Marais).
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.