Keď som nalietaval nad festival, vždy som sa snažil na veľkoplošných obrazovkách rozpoznať tváre interpretov a párkrát sa mi to aj podarilo. Z celého programu som absolvoval iba debatu s Andrejom Kiskom a bol to zaujímavý pocit, vidieť, ako prezidenta tejto krajiny publikum hudobného festivalu oceňuje aplauzom ako najväčšiu rockovú hviezdu. Veľmi by som si prial, aby ho takýto aplauz vítal na Pohode aj po piatich rokoch prezidentovania.
V sobotu som hodinu pred naším koncertom pristál, odstavil lietadlo a utekal na hlavné pódium na zvukovú skúšku. Bolo to pre mňa trošku ťažké, preladiť sa z roly pilota v rýchlosti do roly speváka, ale keď náš bubeník Ďuro Černý odklepal prvú pesničku a ten obrovský dav pod pódium zareagoval, vošla do mňa z toho velmi výrazná dávka energie. Napätie opadlo a celý koncert som si vychutnal. Keď sme zakladali kapelu, ani vo sne by mi nenapadlo, že po dvadsiatich piatich rokoch budem hrať tie isté pesničky pred takýmto obrovským davom ľudí, z ktorých mnohí ešte ani neboli na svete, keď tie pesničky vznikali. Je to dobrý pocit, že texty, ktoré som napísal pred dvadsiatimi piatimi rokmi, aj po takom dlhom čase ešte niekoho zaujímajú. Pesničku Analýza dokázala hovno som zložil ešte na vojne, myslím, že to bolo v roku 1987, hrával som ju ešte pred vznikom Slobodnej Európy za komunizmu na koncertoch s Extipom a keď dnes vidím, ako si ju na koncerte spievajú ľudia od 16 do 60 rokov, tak mam občas z toho príjemné zimomriavky.
Z pamäti sa mi vynárajú výjavy z prelomu osemdesiatych a deväťdesiatych rokov, ako sme sa so Sveťom každý večer flákali po uliciach Bratislavy, ako sme chodili do Prahy vlakom, pretože nikto z nás nemal auto a odtiaľ vyrážali na koncerty po Česku, ktorých sme v tej dobe mali výrazne viac ako na Slovensku. Ako som po koncerte zostal v Košiciach na žúre, ktorý trval týždeň, ako si chalani od predkapiel požičiavali zosilňovače, brnkadlá, káble a ladičky, lebo sa im to nechcelo nosiť alebo ako sme sedemnásťdňové turné absolvovali na starodávnom autobuse, ktorý sa opravoval v priemere dvakrát za deň. Boli to časy extrémnej srandy, šialených, vačšinou nezverejniteľných príhod, obrovskej energie a kreativity, ale bohužiaľ aj ľahkovážnosti a hlúposti, ktorá neskôr mnohým z nás nepríjemne zamotala životy. Vzťahy v kapele boli dobré, až kým ju neovládli drogy. My sme tá generácia, ktorá nemala negatívne príklady z užívania drog. Hovorili sme si, že keď to berú Ramones a Keith Richards, tak to musí byť v poriadku. Nepripúšťali sme si, že by sa nám niečo mohlo stať. Našťastie, ja som z toho vycúval skoro, a chalani s tým dlho zápasili. Ešte sme stihli vydať druhý album a aj sme dosť hrali až do momentu, keď Sveťo prestal stíhať. Slobodka sa vlastne nerozpadla, nikdy sme sa nepohádali, akurát ako kapela prestala fungovať.
Obnovili sme sa až v roku 2002, keď sa do kapely vrátil Sveťo a nahrali sme nový album Trojka. Potom sa veci opäť skomplikovali, no v tom čase do kapely prišiel nový gitarista Temo, s ktorým sa nám podarilo preklenúť ďalšie ťažké obdobie. Dnes už, našťastie, všetci v kapele majú všetky nepríjemnosti za sebou a mám pocit, že zažívame najlepšiu éru za celých 25 rokov. Sme spolu už veľmi dlho a za ten čas sme si, samozrejme, prešli všetkým možným, aj ponorkovými chorobami, ale dnes sa už poznáme tak dôverne, že sa týmto veciam vieme vyhnúť. Atmosféra v kapele je vyslovene príjemná. Už sa takmer vôbec nehádame, každý každého pozná, dôverujeme si. Kapele to dobre hrá, som veľmi rád, že okrem Tema sa za bubny po rokoch vrátil Ďuro Černý. Som veľmi zvedavý, dokedy budeme spolu takto hrávať, žeby som v sedemdesiatke hral turné k 50. výročiu založenia Slobodnej Európy?
Tento rok je však pre našu kapelu viac ako výročím výnimočný najmä tým, že sme sa po jedenástich rokoch konečne dokopali k vydaniu nového albumu. Pre mňa osobne to bol ťažký pôrod. Jedenásť rokov som nenapísal ani slovo a zrazu som mal otextovať celý album. Po Vianociach som sa zavrel doma a dal som si termín, že do konca januára to dokončím. Celý mesiac som nemal žiadne koncerty, nikam som nechodil, len som sedel doma a snažil sa písať. Prvý týždeň som iba sedel a mal z toho hrôzu a depresiu a nenapísal som nič. Potom som jedného dňa jedol nejakú konzervovanú polievku z IKEA, ktorá sa nejakým nedopatrením ocitla v mojom dome a vtedy to prišlo. Po zopár lyžiciach ma osvietilo, vybehol som po papier a pero a napísal som pesničku Plastic shit.
A potom sa mi podarilo napísať prvé veci, ktoré sa mi páčili. Začalo ma to baviť a postupne som napísal texty, s ktorými som dnes spokojný. Nakoniec prišlo aj nahrávanie v štúdiu, čo mi tiež pripadalo ako déjà vu po jedenástich rokoch. Sú to veľmi špecifické chvíle, keď sú muzikanti celé dni zavretí v malom priestore štúdia iba so zvukárom a snažia sa, aby nahrávka bola čo najlepšia. Prináša to, samozrejme, aj kopu sporov, zapálených diskusií a v ideálnom prípade na záver spoločnú eufóriu, čo sa nám, našťastie, v tomto prípade stalo. Takže nový album, ktorý sme nazvali obyčajne Štvorka, je na svete a mám z neho dobrý pocit. A dobrý pocit mám aj z toho , že budem mať na ďalších 10 rokov pokoj.
V sobotu som hodinu pred naším koncertom pristál, odstavil lietadlo a utekal na hlavné pódium na zvukovú skúšku. Bolo to pre mňa trošku ťažké, preladiť sa z roly pilota v rýchlosti do roly speváka, ale keď náš bubeník Ďuro Černý odklepal prvú pesničku a ten obrovský dav pod pódium zareagoval, vošla do mňa z toho velmi výrazná dávka energie. Napätie opadlo a celý koncert som si vychutnal. Keď sme zakladali kapelu, ani vo sne by mi nenapadlo, že po dvadsiatich piatich rokoch budem hrať tie isté pesničky pred takýmto obrovským davom ľudí, z ktorých mnohí ešte ani neboli na svete, keď tie pesničky vznikali. Je to dobrý pocit, že texty, ktoré som napísal pred dvadsiatimi piatimi rokmi, aj po takom dlhom čase ešte niekoho zaujímajú. Pesničku Analýza dokázala hovno som zložil ešte na vojne, myslím, že to bolo v roku 1987, hrával som ju ešte pred vznikom Slobodnej Európy za komunizmu na koncertoch s Extipom a keď dnes vidím, ako si ju na koncerte spievajú ľudia od 16 do 60 rokov, tak mam občas z toho príjemné zimomriavky.
Z pamäti sa mi vynárajú výjavy z prelomu osemdesiatych a deväťdesiatych rokov, ako sme sa so Sveťom každý večer flákali po uliciach Bratislavy, ako sme chodili do Prahy vlakom, pretože nikto z nás nemal auto a odtiaľ vyrážali na koncerty po Česku, ktorých sme v tej dobe mali výrazne viac ako na Slovensku. Ako som po koncerte zostal v Košiciach na žúre, ktorý trval týždeň, ako si chalani od predkapiel požičiavali zosilňovače, brnkadlá, káble a ladičky, lebo sa im to nechcelo nosiť alebo ako sme sedemnásťdňové turné absolvovali na starodávnom autobuse, ktorý sa opravoval v priemere dvakrát za deň. Boli to časy extrémnej srandy, šialených, vačšinou nezverejniteľných príhod, obrovskej energie a kreativity, ale bohužiaľ aj ľahkovážnosti a hlúposti, ktorá neskôr mnohým z nás nepríjemne zamotala životy. Vzťahy v kapele boli dobré, až kým ju neovládli drogy. My sme tá generácia, ktorá nemala negatívne príklady z užívania drog. Hovorili sme si, že keď to berú Ramones a Keith Richards, tak to musí byť v poriadku. Nepripúšťali sme si, že by sa nám niečo mohlo stať. Našťastie, ja som z toho vycúval skoro, a chalani s tým dlho zápasili. Ešte sme stihli vydať druhý album a aj sme dosť hrali až do momentu, keď Sveťo prestal stíhať. Slobodka sa vlastne nerozpadla, nikdy sme sa nepohádali, akurát ako kapela prestala fungovať.
Obnovili sme sa až v roku 2002, keď sa do kapely vrátil Sveťo a nahrali sme nový album Trojka. Potom sa veci opäť skomplikovali, no v tom čase do kapely prišiel nový gitarista Temo, s ktorým sa nám podarilo preklenúť ďalšie ťažké obdobie. Dnes už, našťastie, všetci v kapele majú všetky nepríjemnosti za sebou a mám pocit, že zažívame najlepšiu éru za celých 25 rokov. Sme spolu už veľmi dlho a za ten čas sme si, samozrejme, prešli všetkým možným, aj ponorkovými chorobami, ale dnes sa už poznáme tak dôverne, že sa týmto veciam vieme vyhnúť. Atmosféra v kapele je vyslovene príjemná. Už sa takmer vôbec nehádame, každý každého pozná, dôverujeme si. Kapele to dobre hrá, som veľmi rád, že okrem Tema sa za bubny po rokoch vrátil Ďuro Černý. Som veľmi zvedavý, dokedy budeme spolu takto hrávať, žeby som v sedemdesiatke hral turné k 50. výročiu založenia Slobodnej Európy?
Tento rok je však pre našu kapelu viac ako výročím výnimočný najmä tým, že sme sa po jedenástich rokoch konečne dokopali k vydaniu nového albumu. Pre mňa osobne to bol ťažký pôrod. Jedenásť rokov som nenapísal ani slovo a zrazu som mal otextovať celý album. Po Vianociach som sa zavrel doma a dal som si termín, že do konca januára to dokončím. Celý mesiac som nemal žiadne koncerty, nikam som nechodil, len som sedel doma a snažil sa písať. Prvý týždeň som iba sedel a mal z toho hrôzu a depresiu a nenapísal som nič. Potom som jedného dňa jedol nejakú konzervovanú polievku z IKEA, ktorá sa nejakým nedopatrením ocitla v mojom dome a vtedy to prišlo. Po zopár lyžiciach ma osvietilo, vybehol som po papier a pero a napísal som pesničku Plastic shit.
A potom sa mi podarilo napísať prvé veci, ktoré sa mi páčili. Začalo ma to baviť a postupne som napísal texty, s ktorými som dnes spokojný. Nakoniec prišlo aj nahrávanie v štúdiu, čo mi tiež pripadalo ako déjà vu po jedenástich rokoch. Sú to veľmi špecifické chvíle, keď sú muzikanti celé dni zavretí v malom priestore štúdia iba so zvukárom a snažia sa, aby nahrávka bola čo najlepšia. Prináša to, samozrejme, aj kopu sporov, zapálených diskusií a v ideálnom prípade na záver spoločnú eufóriu, čo sa nám, našťastie, v tomto prípade stalo. Takže nový album, ktorý sme nazvali obyčajne Štvorka, je na svete a mám z neho dobrý pocit. A dobrý pocit mám aj z toho , že budem mať na ďalších 10 rokov pokoj.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.