„Predstavte si, že by osemdesiat percent územia Spojených štátov amerických bolo ostreľovaných nepriateľskými raketami, čo by ste robili? Každá krajina má právo na obranu.“ Týmito slovami sa v rozhovore pre americkú televíziu CNN prihovoril americkému publiku izraelský premiér Benjamin Netanjahu. Bol presvedčivý a pokojný. A nezabudol sa poďakovať americkému prezidentovi a vláde za vojenskú spoluprácu na protiraketovej obrane, vďaka ktorej je väčšina týchto rakiet zostrelená predtým, než trafia svoj cieľ. Keď sa ho redaktor CNN na záver, akoby mimochodom, spýtal, či v tejto situácii, keď je Izrael v konflikte s Hamasom, vylučuje jednostranný útok na Irán, ktorý momentálne vedie dôležité rozhovory s USA a západnými krajinami, Netanjahu – kritik týchto rozhovorov a ústupkov Teheránu – odpovedal: „Izrael nikdy nepovie vopred, čo bude robiť.“ Bez úsmevu a vážne. Kto je tento muž s modrým pohľadom a povesťou jastraba?
.rabin je zradca
Americkí konzervatívci ho zbožňujú, anglosaskí liberáli nenávidia. Keď navštívil tento obdivovateľ Winstona Churchilla ako čerstvý premiér v roku 1996 amerického prezidenta Billa Clintona, začal ho podľa Patricka Tylera z New York Times poučovať. Clinton potom pred spolupracovníkmi vybuchol a povedal: „Myslí si, akoby on bol superveľmoc a my sme tu boli na to, aby sme mu dali všetko, čo potrebuje.“ Clinton mu toto poníženie neskôr vrátil a jeho žena, Hillary Clintonová, sa snažila tiež.
Netanjahu sa však už vtedy, na začiatku svojej premiérskej kariéry, vyjadril celkom zrozumiteľne: mienkou americkej verjnosti možno „pohnúť“. To znamená, že Američanmi možno „manipulovať“, vysvetľuje v svojej knihe Fortress Israel, Patrick Tyler.
Niečo podobné sa napokon stalo aj počas jeho návštevy Washingtonu po zvolení Baracka Obamu za prezidenta. Netanjahu si celkom nediplomaticky dovolil kritizovať zámery nového amerického prezidenta a užíval si aplauz opozície.
Ameriku však každý izraelský premiér potrebuje. Nedá sa ubrániť dojmu, že Netanjahu, prvý izraelský premiér, ktorý sa narodil v štáte Izrael, sa k americkým politikom správa sebavedomejšie než jeho kolegovia. Keď napríklad od neho Američania žiadali ústupky voči Palestínčanom, bez okolkov si zažiadal o prepustenie preukázateľného izraelského špióna, väzneného v USA. A keď vplyv Ameriky v posledných rokoch na Blízkom východe poklesol, Netanjahu si dal záležať, aby navštívil Peking a hľadal medzi čínskymi komunistami nového partnera. Rovnako, keď prezident Putin anektoval Krym a Američania na pôde OSN aj v medzinárodnom spoločenstve podporovali kritiku Putina, Netanjahu to odmietol a s Putinom si pri najbližšej príležitosti podal ruku.
Do armády vstúpil v roku 1967 počas Šesťdňovej vojny, neskôr sa zúčastnil na viacerých špeciálnych operáciách (bol napríklad v špeciálnom komande, ktoré malo misiu hlboko vo vnútrozemí Sýrie) a tiež Jomkipurskej vojny v roku 1973. Napriek všetkým skúsenostiam z armády Netanjahu dlho nemal medzi vojakmi potrebnú autoritu, nemal totiž dôstojnícke skúsenosti z otvorenej vojny ako väčšina iných izraelských premiérov. Navyše jeho veliteľom v Sayeret Matkal špeciálnych jednotkách izraelskej armády IDF, bol Ehud Barak, jeho dlhoročný kolega a politik konkurečnej ľavicovej strany. Keď sa v roku 1972 vrátili z istej misie, Barak vystúpil z lietadla ako hrdina so zbraňou v ruke, Netanjahu vyšiel až neskôr, nešťastne postrelený izraelským vojakom. Všetkým bolo jasné, kto je hrdina.
Oveľa vážnejší bol však jeho spor s Jicchakom Rabinom, bývalým premiérom, ktorého v roku 1995 zavraždil izraelský terorista a ktorý spolu s Jásirom Arafatom podpísal dohody v Osle. Netanjahu tieto dohody nikdy nepovažoval za správne a Rabina nazval zradcom. Keď ho neskôr zavraždili, vdova po premiérovi mu to nedokázala odpustiť a odmietla mu na pohrebe podať ruku. Ešte horšie však bolo, že Rabin mal veľkú autoritu medzi generálmi a tí neskôr viedli s premiérom Netanjahuom, tichý aj otvorený konflikt. Sto generálov na dôchodku napríklad podpísalo text, ktorý kritizoval jeho politiku.
.palestínčanov treba biť
Netanjahu však dokáže prekvapiť aj na opačnú stranu. V posledných týždňoch napríklad čelí tlaku sprava, aby Izrael znovu okupoval územie Gazy a Západného brehu. Netanjahu to zatiaľ odmieta a pred neistou a náročnou úlohou preferuje opatrnejší a istejší scenár. V minulosti, keď mal vo vláde všetkých dôležitých pravicových jastrabov, zase celý rok tajne (bez vedomia vlády) viedol rokovania s Háfizom al-Assadom, otcom súčasného prezidenta Sýrie. Netanjahu je, skrátka, flexibilnejší, ako ho väčšina jeho kritikov opisuje. A najmä, dokáže sa usmievať, čo vždy a najmä vo volebných kampaniach funguje. Hoci bude mať v októbri 65 rokov, pôsobí vďaka tomu mladšie.
Jeho doktrínou je tvrdosť a dôsledná reciprocita, oko za oko, zub za zub. Svojho času sa omylom pred mikrofónom, o ktorom si myslel, že je vypnutý, vyjadril takto: Palestínčanov musíte „biť, nie raz, ale opakovane, biť ich tak tvrdo, až je to neznesiteľné“. Palestínčania to vedia, poznajú ho. A práve v tom je jeho najväčší problém: nikto z nich mu totiž neverí, že by mohol uzavrieť trvalejší mier. Na druhej strane je otázka, či je niečo také vôbec možné a či náhodou nemajú Izraelčania v tomto mužovi ideálneho premiéra na dlhodobý konflikt s Hamasom. Ten sa totiž na žiadne prímerie ani náhodou nechystá.
.rabin je zradca
Americkí konzervatívci ho zbožňujú, anglosaskí liberáli nenávidia. Keď navštívil tento obdivovateľ Winstona Churchilla ako čerstvý premiér v roku 1996 amerického prezidenta Billa Clintona, začal ho podľa Patricka Tylera z New York Times poučovať. Clinton potom pred spolupracovníkmi vybuchol a povedal: „Myslí si, akoby on bol superveľmoc a my sme tu boli na to, aby sme mu dali všetko, čo potrebuje.“ Clinton mu toto poníženie neskôr vrátil a jeho žena, Hillary Clintonová, sa snažila tiež.
Netanjahu sa však už vtedy, na začiatku svojej premiérskej kariéry, vyjadril celkom zrozumiteľne: mienkou americkej verjnosti možno „pohnúť“. To znamená, že Američanmi možno „manipulovať“, vysvetľuje v svojej knihe Fortress Israel, Patrick Tyler.
Niečo podobné sa napokon stalo aj počas jeho návštevy Washingtonu po zvolení Baracka Obamu za prezidenta. Netanjahu si celkom nediplomaticky dovolil kritizovať zámery nového amerického prezidenta a užíval si aplauz opozície.
Ameriku však každý izraelský premiér potrebuje. Nedá sa ubrániť dojmu, že Netanjahu, prvý izraelský premiér, ktorý sa narodil v štáte Izrael, sa k americkým politikom správa sebavedomejšie než jeho kolegovia. Keď napríklad od neho Američania žiadali ústupky voči Palestínčanom, bez okolkov si zažiadal o prepustenie preukázateľného izraelského špióna, väzneného v USA. A keď vplyv Ameriky v posledných rokoch na Blízkom východe poklesol, Netanjahu si dal záležať, aby navštívil Peking a hľadal medzi čínskymi komunistami nového partnera. Rovnako, keď prezident Putin anektoval Krym a Američania na pôde OSN aj v medzinárodnom spoločenstve podporovali kritiku Putina, Netanjahu to odmietol a s Putinom si pri najbližšej príležitosti podal ruku.
Do armády vstúpil v roku 1967 počas Šesťdňovej vojny, neskôr sa zúčastnil na viacerých špeciálnych operáciách (bol napríklad v špeciálnom komande, ktoré malo misiu hlboko vo vnútrozemí Sýrie) a tiež Jomkipurskej vojny v roku 1973. Napriek všetkým skúsenostiam z armády Netanjahu dlho nemal medzi vojakmi potrebnú autoritu, nemal totiž dôstojnícke skúsenosti z otvorenej vojny ako väčšina iných izraelských premiérov. Navyše jeho veliteľom v Sayeret Matkal špeciálnych jednotkách izraelskej armády IDF, bol Ehud Barak, jeho dlhoročný kolega a politik konkurečnej ľavicovej strany. Keď sa v roku 1972 vrátili z istej misie, Barak vystúpil z lietadla ako hrdina so zbraňou v ruke, Netanjahu vyšiel až neskôr, nešťastne postrelený izraelským vojakom. Všetkým bolo jasné, kto je hrdina.
Oveľa vážnejší bol však jeho spor s Jicchakom Rabinom, bývalým premiérom, ktorého v roku 1995 zavraždil izraelský terorista a ktorý spolu s Jásirom Arafatom podpísal dohody v Osle. Netanjahu tieto dohody nikdy nepovažoval za správne a Rabina nazval zradcom. Keď ho neskôr zavraždili, vdova po premiérovi mu to nedokázala odpustiť a odmietla mu na pohrebe podať ruku. Ešte horšie však bolo, že Rabin mal veľkú autoritu medzi generálmi a tí neskôr viedli s premiérom Netanjahuom, tichý aj otvorený konflikt. Sto generálov na dôchodku napríklad podpísalo text, ktorý kritizoval jeho politiku.
.palestínčanov treba biť
Netanjahu však dokáže prekvapiť aj na opačnú stranu. V posledných týždňoch napríklad čelí tlaku sprava, aby Izrael znovu okupoval územie Gazy a Západného brehu. Netanjahu to zatiaľ odmieta a pred neistou a náročnou úlohou preferuje opatrnejší a istejší scenár. V minulosti, keď mal vo vláde všetkých dôležitých pravicových jastrabov, zase celý rok tajne (bez vedomia vlády) viedol rokovania s Háfizom al-Assadom, otcom súčasného prezidenta Sýrie. Netanjahu je, skrátka, flexibilnejší, ako ho väčšina jeho kritikov opisuje. A najmä, dokáže sa usmievať, čo vždy a najmä vo volebných kampaniach funguje. Hoci bude mať v októbri 65 rokov, pôsobí vďaka tomu mladšie.
Jeho doktrínou je tvrdosť a dôsledná reciprocita, oko za oko, zub za zub. Svojho času sa omylom pred mikrofónom, o ktorom si myslel, že je vypnutý, vyjadril takto: Palestínčanov musíte „biť, nie raz, ale opakovane, biť ich tak tvrdo, až je to neznesiteľné“. Palestínčania to vedia, poznajú ho. A práve v tom je jeho najväčší problém: nikto z nich mu totiž neverí, že by mohol uzavrieť trvalejší mier. Na druhej strane je otázka, či je niečo také vôbec možné a či náhodou nemajú Izraelčania v tomto mužovi ideálneho premiéra na dlhodobý konflikt s Hamasom. Ten sa totiž na žiadne prímerie ani náhodou nechystá.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.