Peter Celec: Pravdu mám vždy a som skromný

Mám šťastie, že som si našiel koníčka, ktorý sa stal mojou robotou.
Keď už to mám načítané, nie je problém urobiť prednášku, učenie mám rád, len skúšanie je únavné a nekonečné. Navyše, vidieť tu plakať chlapov len preto, že nič nevedia, to je tragédia. Hovorím im, chápem, že ste v strese, ale keď vám bude zomierať pacient, budete vo väčšom.

Som konfliktný typ, to jednoznačne.
Niektoré veci ma neuveriteľne vytáčajú. Zvlášť, keď niekto do médií rozpráva nezmysly. Nadávam, kričím a občas to poviem aj verejne. Mám preto veľa nepriateľov. Ale svoju pravdu si nepustím. Vekom sa to nezmierňuje, skôr naopak. Či to nie je mesačnými cyklami testosterónu? My muži máme tiež cyklus, len nekrvácame, dokonca u mužov sú výkyvy hormónov väčšie ako u žien. Zatiaľ ale nevieme, kedy je ten deň, kedy sa mám cítiť zle.

Vytáčajú ma kontroly na letiskách.
To je teda nezmysel! Naposledy ma nútili ešte aj vybrať iPad z obalu! Počas státia v radoch rozmýšľam, akými stovkami spôsobov by som to vedel obísť. Keby som chcel a keby som tým teroristom bol, išlo by to bez najmenších problémov. Nevidím v tých kontrolách žiadny zmysel, je to čisté placebo. Ľudia chcú mať pocit, že majú bezpečie. Kontroly dávajú možno ten klamný pocit, nie bezpečie.

S  Klubom detskej nádeje už 14 rokov chodievame na letné tábory.
Robieval som aj vedúceho, teraz sú už tie vyliečené onko-decká dospelé a samy sa starajú, ale stále máme spomienkové týždňovky pre prestarnutých ako ja. Ako lekár mám často na problémy najlepšie riešenie: choď si ľahnúť a pi veľa vody. Väčšina liečiv má len placebo účinok, lepšie pomôže ticho, teplo, tekutiny, ako sme sa učili kedysi. Bez toho transportu do nemocnice, tá môže byť nebezpečná. Keď vidím uháňajúcu sanitku, vravím si, príde do desiatich minút, o dvadsať ste už v nemocnici a tam potom čakáte hodinu-dve na nejakého lekára.

Akvárium by som neprezentoval ako svoje hoby.
Chcel som sa len v kancelárii na niečo pozerať, keď skúšam a medici rozprávajú priveľké hlúposti. Akváriá sme zakladali evolúciou. Kúpili sme veľa rybičiek, väčšina zdochla, kúpili ďalšie, väčšina zdochla. Ale nejaké prežili a to sú tie, čo ich tu už dosť dlho držíme. Voľakedy sme mali aj mloka, ale keď sme ťahali vodu z akvárka, odišiel do umývadla. O potkany v laboratóriách sa vieme postarať, ale s rybičkami to akosi nevieme.

Mám strach z veľkého lietajúceho hmyzu.
Od detstva až doteraz. Kebyže sem vletí modlivka alebo sršeň, utečiem preč a počkám, kým odletí. Evolučne si to viem odôvodniť, všetci sa do istej miery boja pichnutia a chorôb, ale u mňa to perzistuje strašným spôsobom. Prvá signálna vyhráva. Keď niečo zabzučí, pokiaľ nezistím, že je to len mucha, tak nemám pokoj. Určite sa to dá vedome zvládnuť, ale nechcem, aby mi to niekto dával na ruku, fuj.

Som germanofil.
Veda sa robí po anglicky, ale beletriu čítam v nemčine. Nemecko mi vyhovuje pre ich poriadok. V testoch som vyšiel na hranici autizmu a autisti potrebujú jasné pravidlá, to je môj ideálny svet. Chaos mi nerobí dobre. V ústave som zaviedol, že každý deň v týždni je inak orientovaný: pondelok sa bavíme s ľuďmi, utorok je projektový deň, streda je deň bez mailov, štvrtok je komunikačný deň, to riešime tie stredajšie maily, piatok rešerš. Ostatných to štve (najmä streda), ale mne to veľmi vyhovuje.