Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Posledná šanca

.časopis .téma

Pred šesťdesiatimi rokmi československá vláda na nátlak Sovietskeho zväzu odmietla Marshallov plán. Týmto rozhodnutím sme sa vzdali aj poslednej šance patriť na Západ.

Pred šesťdesiatimi rokmi československá vláda na nátlak Sovietskeho zväzu odmietla Marshallov plán. Týmto rozhodnutím sme sa vzdali aj poslednej šance patriť na Západ.

Debata okolo programu amerického ministra zahraničných vecí Georgea C. Marshalla sa v Československu spočiatku prikláňala k jeho prijatiu. O americkej pomoci pri povojnovej obnove krajiny uvažovalo aj Poľsko, ponuka sa dokonca týkala aj Sovietskeho zväzu. Už po mesiaci však bolo všetko inak. Neskrývaný nátlak Moskvy a Stalinovi nohsledi u nás doma urobili svoje. Cestu ku komunizmu, dláždenú od konca vojny, už nič nemohlo ohroziť.

.zadržiavanie
Marshallov plán nebol izolovanou akciou pomoci Európe. Od konca vojny do leta 1947 fungoval projekt UNRRA (United Nations Relief and Rehabilitation Administration), vďaka ktorému pod záštitou OSN, ale hlavne z amerických peňazí, plynul do Európy tovar všetkého druhu – od potravín, cez lieky a benzín až po strojárske výrobky. Len Československo vtedy prijalo dodávky v hodnote viac ako 241 miliónov dolárov. Na rozdiel od tejto pomoci však Marshallov plán zapadal do širšieho kontextu americkej zahraničnej politiky, ktorá sa už krátko po vojne začala vymedzovať a neskôr aktívne pôsobiť proti sovietskej rozpínavosti na starom kontinente.
Dôležitým medzníkom sa stala správa chargé d´affaires na americkom veľvyslanectve v Moskve Georgea Kennana, vtedy ešte pomerne neznámeho. Ten vo februári 1946 spracoval analýzu Stalinovej politiky v Európe. Vo svojom osemtisícslovnom „Dlhom telegrame“ Kennan tvrdil, že zdroje sovietskej zahraničnej politiky spočívali v samom systéme, ktorý bol zmesou komunistickej ideologickej horlivosti a starého cárskeho expanzionizmu: „Keď sa Rusko dostalo do kontaktu s hospodársky vyspelým Západom, pripojil sa strach zo schopnejších, silnejších, lepšie organizovaných západných spoločností... [Ruskí vládcovia] sa naučili hľadať bezpečnosť len v trpezlivom, avšak smrteľnom zápase za totálne zničenie súperiacej mocnosti a nikdy nie v dohodách a kompromisoch s ňou.“
Kennan preto presadzoval prijatie takej americkej politiky, ktorá sa sústredí na „dlhodobé, trpezlivé a zároveň pevné a bdelé zadržiavanie ruských expanzívnych tendencií“. Konkrétny dôsledok tejto správy sa dostavil po roku. Veľká Británia poskytovala už od konca vojny vojenskú podporu i hospodársku pomoc Grécku a Turecku. Na prelome rokov 1946/1947 však Attleeho vláda informovala Washington, že toto bremeno, spojené so snahou zabrániť Sovietskemu zväzu v prístupe k Stredozemnému moru, je pre ňu už veľmi ťažké. Americký prezident Truman sa preto rozhodol požiadať Kongres o 400 miliónov dolárov, aby v Stredozemí nahradil upadajúce britské impérium. A nielen to. Zadržiavanie komunizmu sa – prostredníctvom Trumanovej doktríny – stalo na dlhý čas hlavnou osou americkej zahraničnej politiky. Spojené štáty sa tak aj napriek počiatočným protestom opozičných a tradične izolacionistických republikánov zaviazali „poskytovať podporu slobodným národom, ktoré sa bránia pokusom o podrobenie ozbrojenými menšinami či vonkajšími tlakmi“.


.pomoc
Marshallov plán bol jedným z vyústení Trumanovej doktríny. Mnohí ľudia z prezidentovej administratívy vedeli, že Grécko a Turecko sú len jednou z frontových línií blížiacej sa studenej vojny. Vo východnej, ale aj v západnej Európe mali komunisti v prvých rokoch po vojne veľmi silné postavenie, navyše mal kontinent za sebou krutú zimu. Dočasná pomoc, určená na ekonomickú obnovu, sa končila. Aby Európa neupadla do širokej Stalinovej náruče, bolo treba niečo robiť. 
Marshall predniesol svoj plán 5. júna 1947 na Harvardovej univerzite. Podľa Kennanovej rady sa minister vyhol ideologickému podtextu Trumanovej doktríny a politickým narážkam („Naša politika nie je namierená proti žiadnej krajine alebo doktríne, ale proti hladu, chudobe, zúfalstvu a chaosu“) a navrhol jednotnú ekonomickú pomoc všetkým európskym krajinám vrátane Sovietskeho zväzu. Neodpustil si však pripomienku k tým, ktorí chceli stáť v ceste obnovy Európy: „... vlády, politické strany či skupiny, ktoré sa snažia o predlžovanie ľudskej biedy donekonečna, aby z nej politicky alebo inak ťažili, narazia na odpor Spojených štátov.“
K vyhláseniu plánu, samozrejme, Američanov neviedol len altruizmus. Sledovali tým aj vlastné politické, strategické a ekonomické ciele. Ekonomický aspekt Marshallovho plánu súvisel aj s vývojom americkej meny. Americký vývoz prevyšoval dovoz o viac ako 12 miliárd dolárov a ak by USA neposkytli dostatok svojej meny na úvery, museli by rátať s veľmi skorým a prudkým poklesom exportu. Pretrvávajúci európsky „dollar gap“ (hlad po dolároch) by znižoval ich kúpnu silu na minimum. O motivácii, aby sa už tak dosť oslabené Francúzsko, Británia či Nemecko neocitli pod vplyvom Moskvy, azda hovoriť netreba.
Za dôležitý pokladal Marshall fakt, že americkú pomoc nemožno poskytnúť po častiach a že musí viesť k celkovému ozdraveniu vo svete. Navrhol aj podstatnú iniciatívu z Európy. Úloha USA mala spočívať v pomoci pri stanovení jednotného európskeho programu a v jeho následnej podpore.
Na ponuku bezprostredne reagovali vlády Veľkej Británie a Francúzska. Po dvojstranných rozhovoroch vydali ministri zahraničia týchto krajín vyhlásenie, v ktorom vyslovili s návrhom spokojnosť. I keď v tom čase už obe vlády tušili, že Rusi by celú záležitosť len skomplikovali, na ďalšie konzultácie prizvali i Sovietsky zväz. Dňa 22. júna ZSSR pozvanie akceptoval a vyslal do Paríža ostrieľaného šéfa diplomacie Vjačeslava Molotova.
Diplomati sa dohodli na vytvorení riadiaceho výboru, ktorý mal spracovať údaje o hospodárskych potrebách záujemcov o pomoc. Na ich základe sa mal vypracovať spoločný hospodársky program pre celú Európu (s výnimkou neutrálneho Španielska) – rovnaký nárok mali mať obete i vinníci vojny, teda aj okupované a rozdelené Nemecko.
Molotov, ktorý si na schôdzku prizval sedemdesiat odborníkov, reagoval odmietavo. Sovieti požadovali skôr dvojstranné rokovania a nesúhlasili s tým, aby bola pomoc poskytnutá aj Nemecku. Molotov odmietol aj druhý návrh zo začiatku júla, obvinil Francúzov a Britov z hegemonistickej politiky. Dojímavá starosť o suverenitu malých sa najlepšie prejavila na príklade Československa.

.naivka
V československom hospodárstve sa začínali vážne ťažkosti. UNRRA sa končila, prišlo veľmi suché leto, obchod veľmi nekvitol, priemysel stagnoval, chýbala časť kvalifikovaných zamestnancov, pôžičky nechodili a hlavný spojenec, ktorým bol práve ZSSR, nebol schopný poskytnúť finančné ani materiálne prostriedky na ekonomický rozbeh. Bolo to pochopiteľné – najväčšia krajina sveta riešila najmä domáce hospodárske problémy. Československo stálo na rázcestí a domáci ekonómovia a politici hovorili o potrebe zahraničnej pomoci. Marshallova pomocná ruka preto prichádzala ako na zavolanie.
Nikto však nevedel, o čo presne v pláne ide. Ministerstvo zahraničných vecí kontaktovalo v polovici júna naše veľvyslanectvá a žiadalo informácie. Minister zahraničných vecí Jan Masaryk bol za Marshallov plán a presadzoval účasť Československa na parížskej konferencii. Jeho štátny tajomník Vladimír Clemetis však navrhol počkať na stanovisko Moskvy.
Gottwaldova vláda účasť na konferencii k Marshallovmu plánu v Paríži schválila a ustanovila komisiu, ktorá mala pripraviť potrebné materiály tak, aby „ČSR mohla v prípade potreby včas zaujať meritórne stanovisko ku všetkým otázkam, súvisiacim s ponukou a s jej prípadným uskutočnením.“ Stalo sa to aj napriek stanovisku moskovského komunistického denníka Pravda, ktorý plán označil za politický manéver...
Pozitívny postoj ČSR bol ovplyvnený aj Masarykovým stretnutím so sovietskym chargé d´affaires. M. F. Bodrov mu objasnil dôvody, prečo ZSSR plán odmieta, ale zároveň povedal, že nemá od svojej vlády žiadne inštrukcie. Masaryk si to vysvetlil ako oficiálne stanovisko Moskvy. Československo povzbudil aj poľský postoj: severní susedia oznámili ochotu rokovať o Marshallovom pláne už dva týždne predtým.
Keď minister Masaryk prezentoval súhlasné stanovisko vlády pred členmi zahraničného výboru Národného zhromaždenia, vyzýval „zachovať pokoj a zhlboka dýchať“ a presadzoval vyčkávacie stanovisko: „Nepodnikneme nič, čo by sa mohlo vykladať ako flagrantná nezhoda so Sovietskym zväzom.“ O niečo neskôr v obave z rozdelenia Európy Jan Masaryk dodal: „Ak rozdelia Európu na ovce a capov, a budú mi hovoriť, že som cap, prirodzene, ja sa za capa zatiaľ nepovažujem, takže ak nebude nejaká jednotnosť medzi štátmi, naše postavenie bude veľmi obtiažne. Ale pokiaľ som zahraničným ministrom, nemôžu byť nikdy diskusie o tom, že by sme sa nejakým spôsobom exponovali proti Sovietskemu zväzu.“
Takýto postoj človeka, ktorý nerozpoznal skutočné nebezpečenstvo, bol veľmi naivný.

.báťuška
Ešte vnímavejší voči Moskve bol Masarykov nadriadený, komunistický predseda vlády Klement Gottwald. Porozumel depeši ústredného výboru sovietskych komunistov spriateleným stranám z 5. júla. V správe stálo: „Myslíme si, že by bolo lepšie účasť na porade neodmietať, ale poslať tam svoje delegácie s tým, aby priamo na porade ukázali neprijateľnosť anglo-francúzskeho plánu a aby nepripustili jednomyseľné prijatie tohto plánu, a potom aby poradu opustili a odviedli so sebou čo najviac delegátov z ďalších štátov.“
K hŕstke jasnozrivých ľudí patril vtedy novinár Pavel Tigrid, ktorý odmietal populárnu masarykovskú predstavu o vtedajšom Československu ako o moste medzi Východom a Západom, čím spochybňoval Košický vládny program. Vo svojom článku v časopise Vývoj 9. júla 1947 napísal: „Čo máme robiť my? Odpoveď je jednoduchá: československú politiku, politiku, ktorá je v súlade s tradíciou, mravným, duchovným a politickým odkazom nášho štátu, politiku, o ktorej by budúce generácie mohli vyhlásiť, že to bola politika chlapov, a nie zbabelcov.“
Stalin si do Moskvy pozval tri dni pred rozhodujúcou parížskou konferenciou československú delegáciu na čele s Gottwaldom. Cestoval aj Masaryk. Na stretnutí sa ukázalo, že od chlapov mali naši politici riadne ďaleko. Najvyšší sovietsky vodca našich delegátov upozornil, že do Paríža nakoniec nepocestuje nikto zo slovanských krajín (ktoré boli všetky v sovietskej sfére vplyvu). Hovoril aj o tom, že skutočným dôvodom Marshallovho plánu je utvorenie západného bloku a izolácia ZSSR a že plán je zameraný najmä na politický vplyv: „Ak pôjdete do Paríža, dokážete, že chcete spolupôsobiť na izolácii Sovietskeho zväzu... a preto usudzujeme, že by ste mali svoje rozhodnutie zrušiť.“
Masaryk sa pokúsil namietať, že Československá republika je surovinovo odkázaná na Západ a potrebuje úvery. Neskôr však zdôraznil, že nepodnikne nič proti veľkému bratovi. Nakoniec navrhol absurdnú verziu, spočívajúcu v tom, že „hádam by sa to dalo zariadiť tak, že by sa jeden deň išlo a na druhý deň by sa odišlo“. Aj tento návrh (rovnako ako argumenty ministra spravodlivosti Prokopa Drtinu) Stalin odmietol. Ak by Československo na konferenciu predsa len išlo, znamenalo by to, že sa dalo použiť ako nástroj proti ZSSR. Na žiadosť Masaryka o hospodársku náplasť Stalin ochotne sľúbil nákup našich priemyselných výrobkov a ponúkol sovietske suroviny a obilie.

.definitíva
V polovici roku 1947 bolo Československo jedinou krajinou na východ od churchillovskej železnej opony, ktorá mala priateľské vzťahy so Západom i s Východom. Prijatím Stalinovho stanoviska sa však definitívne zrútila ilúzia o moste a Československo sa priklonilo ku komunizmu. Zahraničná tlač hovorila o „druhom Mníchove“ a strate suverenity krajiny. Domáce – aj nekomunistické – noviny síce hovorili o škodách a poklese životnej úrovne, ale uznávali medzinárodnopolitickú nevyhnutnosť takéhoto rozhodnutia. Americký veľvyslanec Lawrence Steinhardt navrhol aspoň možnosť rokovaní medzi oboma štátmi v otázke amerických pôžičiek. S podmienkou, že USA by sa mali vyhnúť akémukoľvek aktu, ktorý by prispel k záchrane československej ekonomiky dovtedy, kým bude československá vláda pokračovať v budovaní ekonomiky na sovietskych sľuboch. Jan Masaryk, ktorý bol po boku svojho štátneho tajomníka Clementisa čoraz bezvýznamnejšou figúrou, sa v súkromí zdôveril svojmu kolegovi: „Nič sa nedalo robiť, môžeš si gratulovať, že si tam nebol.“
Dôsledky odmietnutia Marshallovho plánu boli osudové. Na štyridsať rokov sme sa ocitli tam, kde sme mali namierené už od čias Košického vládneho programu – v sovietskej sfére politického i ekonomického vplyvu.
A okolie? Medzi rokmi 1949 – 1952 poskytli Spojené štáty šestnástim európskym krajinám pomoc vo výške 13 miliárd dolárov (10 percent tvorili pôžičky, 90 percent dary v podobe mäsa, chemikálií, áut, uhlia...). Zároveň do západnej Európy prúdili miliardové zahraničné investície a s nimi aj myšlienky na ekonomickú a vojenskú integráciu.
Marshallov plán nebol ideálny. Dnes môžeme len odhadovať, či by bol európsky enormný ekonomický rast možný aj bez neho. Isté však je, že krajiny, ktoré plán pred šesťdesiatimi rokmi prijali, budeme ešte dlho dobiehať.

S použitím štúdie Slavomíra Michálka: USA a československé odmietnutie Marshallovho plánu
.tomáš Gális
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite