Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Muž, ktorý strieľal

.jozef Majchrák .jaroslav Daniška .časopis .prvá svetová vojna

V dejinách neexistuje väčší príbeh, v ktorom jeden terorista zmení svojím teroristickým činom dejiny. Kto bol tento muž, prečo vraždil a o čom so svojimi druhmi sníval v predvečer prvej svetovej vojny?

.svojich dvadsaťštyri rokov sa nedožil. Zomrel na tuberkulózu vo väzení v Terezíne, v apríli 1918, asi pol roka pred koncom vojny. Bol na pokraji zúfalstva, túžil po samovražde a mal už amputovanú ruku. Keď zomrel, bol na rozkaz najvyšších kruhov pochovaný v  neoznačenom masovom hrobe, aby ho už nikto nikdy nemohol uctievať ako symbol. Nepodarilo sa.
Svet sa za štyri roky tak revolučne zmenil, že Československo jeho ostatky na začiatku 20. rokov vydalo Juhoslávii, kde má Princip svoju dôstojnú hrobku – a najmä, kde sa stal symbolom, ktorý sa upravoval tak, ako to potrebovala doba. Metamorfoval tak do podoby, ktorá len vzdialene pripomína ideály tohto trochu zakomplexovaného, chorľavého srbského knihomoľa.

.trápenie BBC
Sarajevo, krátko pred stým výročím vraždy Františka Ferdinanda. Mesto je oblepené trochu nepochopiteľnými postermi Sarajevo srdce Európy 1914 – 2014, koná sa niekoľko intelektuálskych večierkov a do mesta prídu aj viedenskí filharmonici. Pre tunajších Moslimov je však Princip mŕtvym symbolom.
Prepletáme sa taxíkom strmými, úzkymi uličkami a náš šofér nás presviedča nielen o tom, že dokáže prejsť aj tam, kde sa to zdá úplne vylúčené, ale aj o beznádejnosti našej misie. „Som v tomto meste dvadsaťdeväť rokov taxikárom a ešte sa mi nestalo, že by niekto chcel odviesť k hrobu Gavrila Principa,“ tvrdí a popritom nahlas premýšľa, v akej časti mesta by to asi mohlo byť. Nakoniec navrhne, že nás odvezie do štvrte neďaleko olympijského štadióna, kde vedľa seba stoja starý pravoslávny a katolícky cintorín. Dnes už vedľa nich vyrástol aj nový, pomerne veľký cintorín s hrobmi prevažne moslimských obetí vojny z 90. rokov. Keď dorazíme na miesto, hneď vieme, že sme tu správne. Hrobka sarajevských atentátnikov, ktorú poznáme z fotografie, je novo zrekonštruovaná a stojí hneď vedľa vchodu na pravoslávny cintorín. Na hrobe Principa a jeho druhov však nie sú žiadne kvety, ani vence, nikde nevidno ani srbské trikolóry, jednoducho nič, čo by aspoň trochu pripomínalo aktuálne výročie.
Teda, niečo predsa len áno. Hneď, ako sa zastavíme pred hrobkou, vrhne sa na nás muž s televíznou kamerou, nasledovaný dvojicou kolegov, ktorí nás okamžite obkľúčia a nadychujú sa na to, aby spustili otázky. Keď povieme, že aj my sme novinári, zovretie povolí a kameraman len znechutene prehodí, že to sme im radšej ani nemali hovoriť. Ide o štáb BBC, ktorý by strašne rád zachytil autentické svedectvo nejakého Principovho obdivovateľa. K hrobu však zatiaľ nikto okrem nás neprišiel. Cintorín, ktorý roky slúžil najmä srbským obyvateľom Sarajeva, je pustý a mnohé z hrobov vyzerajú neudržiavane. Srbi dnes žijú najmä na kopcoch, vo východnej časti mesta, v ktorej v deň výročia atentátu odhalia Principovu sochu v nadživotnej veľkosti. Keď odcházame, kolegovia z BBC ešte stále znudene sedia pri hrobke a čakajú.

.srbský či juhoslovanský nacionalista?
Hoci je o teroristickom akte známe azda všetko, dodnes pretrvávajú niektoré odlišné interpretácie. Príkladom sú aj dve posledné knihy, ktoré sa téme venujú. Prvou z nich je dnes už slávna kniha Christophera Clarka The Sleepwalkers (Námesačníci). Clark vidí dejiny viac zhora, prepojenejšie, jednotlivé činy tu do seba viac-menej logicky zapadajú. Mladý Gavrilo Princip je v nich srbským nacionalistom, okúzleným srbskou nezávislosťou, potvrdenou veľmocami v roku 1878. Srbi zažívali – ako to nazvala ich nacionalistická historiografia – Periklovu dobu, prudkú modernizáciu, prísun zahraničných investícii, modernizáciu, začali sa stavať železnice a na začiatku dvadsiateho storočia vyhrali dve kľúčové vojny – proti Turkom a Bulharom. Princip v tomto príbehu vystupuje ako predĺžená ruka srbských nacionalistických kruhov, realizátor plánov a myšlienok, ktoré nevznikli v jeho hlave.
Iný je pohľad britského novinára Tima Butchera, ktorému v júni tohto roku vyšla kniha The Trigger. Hunting the Assassin Who Brought the World to War (Spúšťač. Pátranie po atentátnikovi, ktorý priviedol svet do vojny). Butcher je dlhoročný vojnový reportér denníka Daily Telegraph, ktorý príbehy prináša rád z terénu. Priniesol teda do istej miery opačný pohľad: navštívil Principovo rodisko Obljaj, chodil peši a vlakom medzi všetkými destináciami, ako pred sto rokmi Princip. Peši išiel aj z Belehradu na bosniansku hranicu, prešiel hranicu tak ako on a na celú kauzu sa pozeral najmä cez jeho vlastné výpovede a slová. Rozdielov je hneď niekoľko.
Princip napríklad nie je srbským, ale juhoslovanským nacionalistom. Nesníva o veľkom Srbsku, ale o zjednotení všetkých južných Slovanov (vrátane Slovincov a Chorvátov), v jeho myslení je otázka náboženstva druhotná, bez ohľadu na to, či ide o pravoslávie, islam, alebo katolicizmus, verí, že slovanstvo je viac. „Som juhoslovanský nacionalista, bojujem za zjednotenie všetkých Juhoslovanov a je mi jedno, akú podobu tento štát bude mať, len nech je slobodný od Rakúska,“ povedal Princip na súde. V niečom sa jeho vyznanie podobá aj na étos Českosloslovenska, pestovaný na začiatku storočia Čechmi.

.večne chorý študent
Princip sa narodil v malej dedinke v stredozápadnej Bosne, v hlinenom domčeku. Mal osem súrodencov, z ktorých šesť zomrelo v detskom veku. Gavrilo bol chorľavý od detstva, trpel na tuberkulózu. Na základnej škole vynikal v literatúre a dejepise, vďaka čomu prešiel v trinástich rokoch na ďalšiu školu do Sarajeva, najskôr vojenskú, potom obchodnú. Mysľou bol však úplne inde: v Belehrade. Na škole sa zhoršoval, nespravil skúšky a bol vylúčený. Časť srbskej mládeže vtedy situáciu riešila tak, že prechádzala na školy do Belehradu, kde mohla doštudovať za podstatne ľahších podmienok, keďže tunajšie školstvo za rakúsko-uhorským zaostávalo. Belehrad sa však na nových študentov pozeral ako na potenciálnych regrútov, a preto ich nadšene vítal.
Keď prišiel do Belehradu dokončiť svoje stredoškolské štúdia, Srbsko prežívalo euforické obdobie. Začínala sa prvá balkánska vojna, ktorá sa pre Srbov skončila víťazne, krajina sa modernizovala a okrem tradične dobrých vzťahov s Ruskom sa jej podarilo získať aj nového silného spojenca, Francúzsko. To všetko sa dialo v ovzduší prepiateho veľkosrbského nacionalizmu, ktorý vychádzal z presvedčenia, že Srbsko je príliš malé, čo sa musí čo najskôr zmeniť – najlepšie zjednotením všetkých Srbov do jedného štátu. Ideológ srbského nacionalizmu Ilija Garašanin na túto tému už v roku 1844 vydal pojednanie s názvom Náčrt, ktorý v Principových časoch poznal každý čo i len trochu vzdelaný Srb. Garašaninove tézy sa dajú zhrnúť do jednej vety: Srbsko je všade tam, kde žije čo i len jeden Srb. Oči Belehradu boli pritom upnuté najmä na Macedónsko a Bosnu a Hercegovinu. To, že v Bosne a Herzegovine žilo v roku 1878, keď ju obsadilo Rakúsko-Uhorsko, len 43 percent Srbov a zvyšok tvrili Moslimovia (33 percent) a Chorváti (20 percent), nehralo v očiach Belehradu žiadnu úlohu. Známy srbský spisovateľ Vuk Karadžič to v diele s príslovečným názvom Srbi všetci a všade vyriešil už dávno. Uznal síce, že v Bosne žijú aj obyvatelia, pre ktorých je zatiaľ ťažko nazývať sa Srbmi, ale „je pravdepodobné, že si na to nakoniec zvyknú“. Keď v roku 1908 Rakúsko aj oficiálne anektovalo Bosnu a Hercegovinu, srbský nacionalizmus dostal ďalší impulz. Belehrad bol plný nepokoja, konšpirácií, tajné spolky a združenia vznikali ako huby po daždi. Vzniklo masové hnutie Národná obrana, ktoré malo už čoskoro stovky pobočiek, tisíce členov a rozsiahlu sieť spolupracovníkov v celej Bosne. V roku 1911 bola v Petrohrade založená organizácia Ujedinjenje ili Smrt (Zjednotenie alebo smrť, takzvaná Čierna ruka), ktorá si kládla za cieľ podporovať všetkými prostriedkami zjednotenie Srbov. V Bosne a Hercegovine vznikla protirakúsky orientovaná organizácia Mladá Bosna.
Túto atmosféru národného heroizmu nasával v Belehrade aj Princip. V škole sa mu nedarilo, ale v kaviarňach U Zlatej rybky  či U Zeleného venca, kde sa stretávali mladí bosnianski Srbi, bolo všetko inak: vášnivo sa diskutovalo o politike a prežívala každá krivda, ktorej sa rakúski okupanti dopustili na ich rodákoch. Odohrala sa tu aj zaujímavá hádka medzi Principom a niektorými Srbmi, čo dokazuje jeho list. Napadli nás „s tými najhoršími nadávkami, tvrdiac, že nie sme Srbi. To nás rozdelilo a vyvolalo to medzi nami nenávisť,“ píše Princip, ktorý bránil bosnianskych Moslimov ako Slovanov, rovných Srbom.
Vidina spoločného nepriateľa však stála vyššie. Rakúšania sa tu v mysliach mladých Bosniakov menili na osmanských Turkov – tak ako sa Belehrad dokázal emancipovať voči Istanbulu, tak sa malo Sarajevo voči Viedni. Mladí študenti už neupierali svoj obdivný pohľad len k Milošovi Obiličovi, hrdinovi svojich otcov, ktorý podľa legendy počas bitky na Kosovom poli prenikol do tureckého tabora a zavraždil samotného sultána, pričom sám prišiel o život. Mali už svojich nových hrdinov. Člen Mladej Bosny Bogdan Žerajič v roku 1910 vypálil počas otvorenia schôdze bosnianskeho parlamentu päť rán z revolvera na rakúskeho vojenského veliteľa Bosny Marijana Varešanina. Ani raz netrafil a zbraň nakoniec otočil proti sebe. Pamflet oslavujúci tento čin s názvom Smrť hrdinu putoval v Bosne z ruky do ruky a stal sa povinným čítaním celej generácie mladých Srbov. Princip aj jeho spoluatentátnik Nedeljko Čabrinovič neskôr počas súdneho procesu vypovedali, že Žerajičov hrob pravidelne navštevovali. Naposledy ho, celkom príznačne, Princip navštívil v predvečer atentátu – v sobotu 27. júna 1914, keď už rakúsky následník trónu so svojou manželkou večeral v luxusnom sarajevskom hoteli Bosna.
V Belehrade však zažil Princip aj poníženie: nielenže nedokázal dokončiť školu, stalo sa ešte niečo horšie. Princip chcel ísť bojovať do Prvej balkánskej vojny, ale ako „fyzicky slabého“ ho odmietli. Principa to škrelo, čo zaznamenal ešte aj počas výsluchov v Terezíne Martin Pappenheim.

.prečo František Ferdinand?
Srbskí radikáli pôvodne nemierili tak vysoko a nezamýšľali zabiť následníka trónu. Muži v pozadí atentátu, ako bol jeden z vodcov Čiernej ruky, plukovník Dragutin Dimitrijevič, prezývaný Apis, spočiatku vo svojich plánoch uvažovali  o inej nenávidenej osobe – o rakúskom vojenskom veliteľovi Bosny a Hercegoviny Oskarovi Potiorkovi. František Ferdinand sa do hry dostal až neskôr, a to náhodou, keďže bola oznámená jeho návšteva Sarajeva. Tim Butcher v svojej knihe zrekonštruoval, ako sa o tom Princip dozvedel, zachytil jeho srbský národný tanec aj prísahu krvou medzi tromi najbližšími priateľmi, že následníka trónu zavraždia.
To, či boli o príprave atentátu informované aj najvyššie srbské vládne miesta, je dodnes predmetom špekulácií a sporov historikov.    
Z pohľadu dejín však ide o paradox. František Ferdinand nezomrel preto, že by mal voči južným Slovanom nepriateľské postoje, naopak, snažil sa voči nim byť ústretový.  Clark vo svojej knihe cituje Principovu výpoveď, v ktorej tvrdil,  že František Ferdinand by ako panovník mohol zabrániť srbskému zjednoteniu. „Princip tým narážal na nasledovníkovu predstavu  zmien monarchie, ktoré mali jej slovanským častiam priniesť väčšiu autonómiu. Mnoho ľudí zo srbských iredentistických kruhov považovali takúto myšlienku za katastrofálnu hrozbu pre plán zjednotenia. Keby sa monarchiu podarilo premeniť na trojčlenný štát, ktorému by sa vládlo z Viedne na federálnych základoch a napríklad Záhreb by získal podobné postavenie ako Budapešť, hrozilo by nebezpečenstvo, že Srbi stratia vedúcu úlohu po vzore talianskeho Piemontu. Zvolenie následníka za cieľ atentátu sa stalo príkladom pretrvávajúcej logiky, ktorou sa riadili teroristické hnutia. Konkrétne toho, že viac ako otvorených nepriateľov a tvrdošijných odporcov sa treba báť stúpencov reforiem a umiernenosti,“ píše Clark.

.čo symbolizuje Princip dnes?
Dnes na mieste bývalého atentátu stojí malé múzeum, jedna miestnosť s pár obrázkami, kópiou pištole, akou bol František Ferdinand zastrelený a úryvkom československo-juhoslovansko-nemeckého filmu Sarajevský atentát z roku 1975. Na tabuli vonku na chodníku stojí suchý oznam, že z tohto miesta Princip strieľal. Stopy, ktoré boli donedávna odliate v chodníku, však už neexistujú. Sarajevčania ich zničili na protest proti ostreľovaniu mesta Srbmi.
Prvá tabuľa, ešte z čias, keď Sarajevo kontrolovala Viedeň, bola pravde najbližšie a Principa nazývala vrahom. V 30. rokoch ju nahradil juhoslovanský naratív, ktorý v tomto čine videl „predzvesť slobody“. Keď v roku 1941 dobyli Sarajevo nacisti, tabulu dostal Hitler k narodeninám, čo ho údajne nesmierne potešilo. Titov komunistický režim neskôr vraždu nazýval hrdinským činom. Dnes, po páde komunizmu, tu stojí neutrálny text. Neznamená to však, že by Princip bol konečne pochovaný.
Enver Kazaz, sarajevský intelektuál, pre .týždeň hovorí, že o atentát sa stále vedie ideologická vojna: „Jedna interpretácia démonizuje Principa a nazýva ho teroristom. Druhá z neho robí veľkosrbského hrdinu. Medzitým sa stráca to, čo je pravde najbližšie, že Gavrilo Princip bol juhoslovanský utopista,“ dodáva s nadhľadom.
Nie každý to však chce komplikovať ako Kazaz. Dobrým príkladom je svetoznámy srbský režisér Emir Kusturica. Vo Višegrade, meste na hranici Bosny a Srbska, kde sa odohráva slávny román Ivo Andriča Most na Drine, vybudoval bizarný Andrič Park, ktorý bol otvorený práve tento rok. Má to byť poklona Andričovi, ale v skutočnosti ide o srbský nacionalistický panteón s pravoslávnym kostolom, mozaikou s Gavrilom Principom a Srbmi, ktorí ťahajú spoločne Srbsko vpred. Ortodoxia sa tu mieša so škandinávskou a stredoeurópskou architektúrou, stoja tu kaviarne, opera (kde má byť uvedená Kusturicova premiéra venovaná Andričovi) a kinosály. O masakre, ktorá sa tu na miestnych Moslimoch odohrala počas 90. rokov, tu však niet ani jednej zmienky. Gavrilo Princip/
Narodil sa v roku 1894 v Obljaji v Bosne a Hecegovine. Od mladosti trpel na tuberkulózu. Základnú školu navštevoval v meste Bosansko Grahovo. Neskôr študoval v Sarajeve, najskôr na vojenskej, potom na obchodnej škole a stal sa členom organizácie Mladá Bosna, ktorá viedla odboj proti rakúskej správe Bosny a Hercegoviny.  V roku 1912 ho vylúčili zo štúdií a odišiel do Belehradu.   Pokúsil sa vstúpiť do srbských guerillových odielov, ktoré bojovali proti tureckým jednotkám v Macedónsku. S odôvodnením, že je fyzicky slabý, ho odmietli. Po atentáte na následníka trónu a jeho manželku v Sarajeve bol odsúdený na dvadsať rokov väzenia v pevnosti Terezín. Tu zomrel na tuberkulózu 28. apríla 1918.
František Ferdinand/
Narodil sa v roku 1863. Bol synovcom cisára Františka Jozefa I. a následníkom rakúsko-uhorského trónu. Následníkom sa stal v roku 1889 po tom, ako jeho bratranec, cisárov syn Rudolf, spáchal samovraždu. V roku 1900 sa oženil s českou grófkou Žofiou Chotkovou. Keďže tá nepochádzala z panovníckeho rodu, cisár František Jozef I. so sobášom dlho nesúhlasil. František Ferdinand musel nakoniec súhlasiť s tým, že jeho potomkovia si nebudú robiť nároky na trón monarchie. Po nástupe na trón chcel mnohonárodnostnú ríšu zreformovať.  Plánoval ju federalizovať a viacerým v nej žijúcim národom poskytnúť väčšiu autonómiu. Františka Ferdinanda s jeho manželkou zavraždili v Sarajeve 28. júna 1914.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite