Keď prišiel koniec júna a pomaly bolo po čerešniach, otec sa začal tmoliť okolo nenáročných kríkov, ktoré mali listy podobné javorovým a kvitli čudnými, bielymi strapcami. Hneď sme vedeli, koľko bije, že o taký týždeň, keď sa ríbezle vyfarbia do červena, dôjde aj na tvrdú detskú prácu. Potom sme už len vyfasovali známu bielu umelohmotnú rebrovanú misku a hor sa oberať tie ligotavé červené strapce. Treba povedať, že maliny sa vždy oberali s väčšou radosťou, aj keď pichali ako čert. Boli totiž hebučké a sladké, takže sme vždy pojedli viac, ako nakoniec z tých ružových bublinkatých náprstkov padlo do misky. Ale s týmito červenými diabolskými bobuľami to bolo celkom inak.
Malými prstami sme sa snažili obrať guľôčku po guľôčke, čupeli sme pri tých kríkoch, až nás boleli nohy a odmena žiadna. Keď sme si totiž dali tú červenú pilulku do úst, nerozlial sa nám po jazyku krásny olejový pocit ako pri podobne balenom, v sladkých gumeno-červených guôčkach ukrytom a v socialistických lekárňach predávanom vitamíne E. Kdeže! Zahryzli sme do ligotavej guľky a čo sa stalo? Okamžite nám stuhli hužvy od ostrej kysloty, korá sa nám rozšírila po celých ústach, a my ste tam čupiac hádzali grimasy, že aj ten najexpresívnejší herec z obdobia nemých filmov bol oproti nám totálny fušer a lajdák. A tak ríbezlí bolo každý rok zo všetkého ovocia nazbieraných najviac.
.čo s toľkou úrodou?
Hrdí záhradkári sa pýšili svojimi dopestkami pred susedmi, no keď prišli domov, až tam začala panika. Čo s tým, preboha, robiť? Každá domácnosť najprv horlivo vyrábala zaváraniny kyslé ako čert, niektorí sa vrhli na džemy, ktoré deťom pri raňajkách krivili ústa a vháňali slzy do očí, a podaktorí koncom osemdesiatych rokov dokonca stavili na malovýrobu ríbezľových sirupov, čo rady vybuchovali po bytovkových špajzách. Ako deti sme si vtedy už vydýchli, pretože s érou sirupov nabehol do domácností aj priateľ odšťavovač a ríbezle sme už nemuseli zbierať po guľôčkách, ale po strapcoch. Chvála Bohu za ľudský pokrok!
Ríbezle sú kompletne náš artikel. Vraj pochádzajú priamo zo strednej a severnej Európy. Niektoré zdroje ukazujú na Švédov, ktorí priniesli koncom šestnásteho storočia čudné malé červené bobuľky na anglický kráľovský dvor, ďalšie na ruské kláštory, kde sa tieto kríčky začali v záhradách pestovať už v jedenástom storočí. My však vieme svoje. Takýto kyslý čert môže prísť len od nás. Napokon, naši susedia, Nemci a Poliaci sú dodnes ich najväčšími vývozcami.
.staré baby v súlade s vedou
Na svätého Jána, keď sa diali čudesné veci a dediny vybehli na kopce páliť ohne, preskakovať vatry a občerstvovať genofond, začali akurát dozrievať červené kyslé plody pripomínajúce hrozno v roztomilých strapčekoch. My ich síce podľa latinského ribes voláme ríbezle, no Nemci sú priamočiarejší a volajú ich podľa svätojánskej noci - Johannisbeere. Bylinkárky a čarodejnice vtedy hneď vedeli, že nadišiel ich čas, a rozbehli sa po lúkach pomedzi roztúžené dvojice zberať tento zázrak. Červená bobuľka totiž vedela na nohy postaviť aj toho najchorejšieho z chorých. Aj keď bola kyslá a krivila všetkým huby, úspešne dostala človeka aj z tej najhoršej angíny.
Súčasné výskumy dávajú starým babám za pravdu. Vraj stačí zjesť štyridsať bobuliek a máme v sebe odporúčanú dávku vitamínu C. Kto má však vitamínu dosť a v ústach preferuje jemnejšie chute, nech na ríbezle nerezignuje. Devínčania totiž objavili, kde je ich najlepšie miesto. Koncom devätnásteho storočia začali namiesto hroznového dorábať ríbezľové víno a veru majú byť na čo pyšní.
.autor je scenárista.
Kyslá je dobrá/
Niektorí sa na intenzívnu kyslosť ríbezlí pozerajú cez prsty, no cukrári a dobrí kuchári v tejto vlastnosti vidia vždy veľký potenciál. Čo vie osviežiť cez letné horúčavy viac ako ľahký sladkokyslý piškótový koláč s malými iskrivými červenými bobuľkami? Len to netreba prehnať. Navyše ríbezle dokážu prevapiť nielen v koláčoch, ale aj pri mäsách, napríklad pri zverine. Stačí sa s nimi vyhrať a urobiť z nich lahodnú omáčku. Tým, čo nevoňajú sladkasté čučoriedkové či černicové, určite príde vhod kyselkavejšia verzia z červených ríbezlí. Stačí hrsť plodov podusiť v kastróli, pridať cukor, soľ, čierne korenie, potom prepasírovať a nakoniec zjemniť maslom. Niektorí fajnšmekri si doma vyrábajú ríbezľovú horčicu. No a nakoniec, pokiaľ chceme prinútiť deti, aby ríbezle do seba spolu s céčkom dostali, aj keď odmietajú zaváraniny a džemy, pokojne ich použime do akéhokoľvek šalátu. Stačí, ak ich pridáme rozpučené do klasickej vinnaigrette, čiže zmesi olivového oleja, soli, korenia a citrónu.
Malými prstami sme sa snažili obrať guľôčku po guľôčke, čupeli sme pri tých kríkoch, až nás boleli nohy a odmena žiadna. Keď sme si totiž dali tú červenú pilulku do úst, nerozlial sa nám po jazyku krásny olejový pocit ako pri podobne balenom, v sladkých gumeno-červených guôčkach ukrytom a v socialistických lekárňach predávanom vitamíne E. Kdeže! Zahryzli sme do ligotavej guľky a čo sa stalo? Okamžite nám stuhli hužvy od ostrej kysloty, korá sa nám rozšírila po celých ústach, a my ste tam čupiac hádzali grimasy, že aj ten najexpresívnejší herec z obdobia nemých filmov bol oproti nám totálny fušer a lajdák. A tak ríbezlí bolo každý rok zo všetkého ovocia nazbieraných najviac.
.čo s toľkou úrodou?
Hrdí záhradkári sa pýšili svojimi dopestkami pred susedmi, no keď prišli domov, až tam začala panika. Čo s tým, preboha, robiť? Každá domácnosť najprv horlivo vyrábala zaváraniny kyslé ako čert, niektorí sa vrhli na džemy, ktoré deťom pri raňajkách krivili ústa a vháňali slzy do očí, a podaktorí koncom osemdesiatych rokov dokonca stavili na malovýrobu ríbezľových sirupov, čo rady vybuchovali po bytovkových špajzách. Ako deti sme si vtedy už vydýchli, pretože s érou sirupov nabehol do domácností aj priateľ odšťavovač a ríbezle sme už nemuseli zbierať po guľôčkách, ale po strapcoch. Chvála Bohu za ľudský pokrok!
Ríbezle sú kompletne náš artikel. Vraj pochádzajú priamo zo strednej a severnej Európy. Niektoré zdroje ukazujú na Švédov, ktorí priniesli koncom šestnásteho storočia čudné malé červené bobuľky na anglický kráľovský dvor, ďalšie na ruské kláštory, kde sa tieto kríčky začali v záhradách pestovať už v jedenástom storočí. My však vieme svoje. Takýto kyslý čert môže prísť len od nás. Napokon, naši susedia, Nemci a Poliaci sú dodnes ich najväčšími vývozcami.
.staré baby v súlade s vedou
Na svätého Jána, keď sa diali čudesné veci a dediny vybehli na kopce páliť ohne, preskakovať vatry a občerstvovať genofond, začali akurát dozrievať červené kyslé plody pripomínajúce hrozno v roztomilých strapčekoch. My ich síce podľa latinského ribes voláme ríbezle, no Nemci sú priamočiarejší a volajú ich podľa svätojánskej noci - Johannisbeere. Bylinkárky a čarodejnice vtedy hneď vedeli, že nadišiel ich čas, a rozbehli sa po lúkach pomedzi roztúžené dvojice zberať tento zázrak. Červená bobuľka totiž vedela na nohy postaviť aj toho najchorejšieho z chorých. Aj keď bola kyslá a krivila všetkým huby, úspešne dostala človeka aj z tej najhoršej angíny.
Súčasné výskumy dávajú starým babám za pravdu. Vraj stačí zjesť štyridsať bobuliek a máme v sebe odporúčanú dávku vitamínu C. Kto má však vitamínu dosť a v ústach preferuje jemnejšie chute, nech na ríbezle nerezignuje. Devínčania totiž objavili, kde je ich najlepšie miesto. Koncom devätnásteho storočia začali namiesto hroznového dorábať ríbezľové víno a veru majú byť na čo pyšní.
.autor je scenárista.
Kyslá je dobrá/
Niektorí sa na intenzívnu kyslosť ríbezlí pozerajú cez prsty, no cukrári a dobrí kuchári v tejto vlastnosti vidia vždy veľký potenciál. Čo vie osviežiť cez letné horúčavy viac ako ľahký sladkokyslý piškótový koláč s malými iskrivými červenými bobuľkami? Len to netreba prehnať. Navyše ríbezle dokážu prevapiť nielen v koláčoch, ale aj pri mäsách, napríklad pri zverine. Stačí sa s nimi vyhrať a urobiť z nich lahodnú omáčku. Tým, čo nevoňajú sladkasté čučoriedkové či černicové, určite príde vhod kyselkavejšia verzia z červených ríbezlí. Stačí hrsť plodov podusiť v kastróli, pridať cukor, soľ, čierne korenie, potom prepasírovať a nakoniec zjemniť maslom. Niektorí fajnšmekri si doma vyrábajú ríbezľovú horčicu. No a nakoniec, pokiaľ chceme prinútiť deti, aby ríbezle do seba spolu s céčkom dostali, aj keď odmietajú zaváraniny a džemy, pokojne ich použime do akéhokoľvek šalátu. Stačí, ak ich pridáme rozpučené do klasickej vinnaigrette, čiže zmesi olivového oleja, soli, korenia a citrónu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.