Dramatické príbehy, odohrávajúce sa vo vypätých chvíľach vojnových konfliktov alebo v časoch po nich nasledujúcich. Hektická či marazmom poznačená doba akoby vždy znovu a znovu skúšala pevnosť ľudských charakterov, ale najmä hĺbku a výdrž človekovho priateľstva a lásky. Takto by sa stručne dali opísať viaceré filmy slovenského režiséra Miloslava Luthera: V Chodníku cez Dunaj (1989) sa dvaja mladíci v období Protektorátu a fašistickej Slovenskej republiky na úteku pred gestapom pokúšajú prekročiť hranice, v Anjelovi milosrdenstva (1993) sa počas 1. svetovej vojny zblížia Anežka a Krištof, v približne rovnakom historickom období sa v Úteku z Budína (2002) Češka Jana zamiluje do Slováka Tomáša. Najnovší film Miloslava Luthera – Krok do tmy – je z podobného súdka.
.slabý scenár, vychladnutá téma
Autorom scenára je okrem režiséra aj jeho častý spolupracovník Marian Puobiš. Ich príbeh bol inšpirovaný novelou Rozostavaný dom od Alfonza Bednára, ktorú publikoval v polovici päťdesiatych rokov, v tom čase teda šlo o rozprávanie z (vtedajšej) „horúcej“ súčasnosti. Dnes je to šesťdesiatročná história a – aby pôsobila z akékoľvek uhla pohľadu horúco – potrebovala oveľa viac než jej autori ponúkli. Predpokladám, že nebudem ďaleko od pravdy, keď napíšem, že podstata výraznej nedokonalosti Kroku do tmy má korene v nevydarenom scenári. A nejde len o bežné či ojedinelejšie dramaturgické, scenáristické, realizačné pochybenia, čosi v tom filme (alebo v procese jeho tvorby) je na môj vkus až hrôzostrašne amorálne.
Lutherova snímka rozpráva príbeh lekára Martina Dubovského v dvoch časových rovinách – hlavnú tvorí obdobie stalinských čistiek približne desať rokov po skončení vojny; vedľajšiu zas tvorí činnosť partizánskej skupiny počas Slovenského národného povstania, ktorej Martin velí. (Spôsob, akým sa dostávame z jednej roviny do druhej, sa niekedy pomerne plynulo pohybuje v rámci logiky naratívnej štruktúry, niekedy však pôsobí ako vystrihnutý z ťažkopádneho študentského filmu.) Martin je ženatý s Evou, bývalou partizánkou zo svojho oddielu, majú spolu dve deti. Pracuje v nemocnici a voľky-nevoľky bude čo nevidieť musieť reagovať na ponuku od straníckej vrchnosti – buď sa stane nielen riaditeľom, ale zároveň aj posluhovačom zaviazaným režimu, alebo ponuku odmietne, a tým pádom nezíska väčší byt, možno i upadne do nemilosti systému a ohrozí seba i vlastnú rodinu. Navyše sa objaví Soňa, nevyspytateľná a nebezpečná kráska z Čiech a pokúša sa Martina zviesť.
Napriek spletitosti príbehu je ťahúňom hlavnej osi rozprávania hlavný hrdina v podaní Marka Igondu. V predchádzajúcej vete je ukrytá väčšina omylov a nedostatkov filmu. Tie najzásadnejšie spočívajú v konštruovaní postavy. V skoršej časovej dejovej línii sa nám autori snažia protagonistu podať ako človeka postaveného pred morálne dilemy – manželská vernosť verzus milenecký vzťah, participácia na spoločenskom zle verzus čisté ruky a svedomie, pomoc priateľovi verzus nečisté praktiky... S tým všetkým by divák dokázal pracovať, stotožňovať sa či nesúhlasiť – pokiaľ by šlo o postavu, hodnú akejkoľvek divákovej mentálnej zainteresovanosti. Ibaže nejde. V neskoršej časovej dejovej línii, v tej povstaleckej, sa totiž dozvedáme, že Martin Dubovský nie je charakter, ktorého dilemy by mohli byť akokoľvek validné, ale je to bezcharakter, vrah. No a tie menej zásadné omyly a nedostatky filmu spočívajú v hereckom prejave ústredného hrdinu – sebastrednom, topornom, neskutočne neuveriteľnom, natoľko prehnane pochmúrnom až smiešnom (nakoniec, ako aj inokedy v prípade Igondu, stačí spomenúť len pomerne nedávny film Lietajúci Cyprián).
.krok do tmy
Múdre návraty do minulosti môžu vylepšovať existenciu v prítomnosti. Luther to vie. „Ako pri každom dobovom filme, ktorý som nakrútil, budem aj teraz prostredníctvom minulosti hovoriť o súčasnosti, o vypätých ľudských vzťahoch a mravnosti," povedal o svojej najnovšej snímke. Umelecká transmisia včerajška do dneška, ich komparácia opätovne tvorcov priťahuje. Umožňuje obrazovo sa vyhrať s dobovosťou, na všeličo upozorniť, poučiť, kulantne sa vyjadriť k prítomným životným situáciám. Čo sa nám svojím historickým návratom snaží nahovoriť Krok do tmy? Že my diváci, my všetci ľudia sme bezcharakterné svine, že na nikoho iného, na nič iné okrem najosobnejších záujmov nevieme brať ohľad? Alebo ešte aj, že sme totálne hlúpi? Alebo nebodaj to, že keby boli voľakedy pred desiatkami rokov všetci ľudia bohabojní a dobrí, vytvorili by dobrý socializmus? (Lebo, veru tak, vo filme sa zvrátená ideológia po vojne nastoleného politického zriadenia nekritizuje. Nanajvýš jej sekundárne spoločenské prejavy.) Lenže to sú klamstvá. A lož má krátke nohy a Lutherov film bude mať pravdepodobne len krátky verejný život.
Myslím, že recenzie a interpretácie tohto filmu sa budú jedna na druhú dosť podobať. Isté jeho nekvality sú totiž natoľko do očí bijúce, až sa im nedá vyhnúť ani pri najlepšej vôli, ani pri ohľadoch na režiséra, ktorého filmy – napríklad Zabudnite na Mozarta či Chodník cez Dunaj – patria určite k tomu lepšiemu v slovenskej kinematografii. Film Krok do tmy je krokom do tmy, do záhuby tohto filmu, seba samého.
Krok do tmy. Slovensko 2014. Scenár: Miloslav Luther, Marián Puobiš. Réžia: Miloslav Luther. Kamera: Igor Luther. Hrajú: Marko Igonda, Monika Haasová, Kristýna Boková-Lišková, Miroslav Donutil, Peter Nádasdi, Marián Geišberg, Boris Farkaš, Attila Mokos, Ady Hajdu.
.slabý scenár, vychladnutá téma
Autorom scenára je okrem režiséra aj jeho častý spolupracovník Marian Puobiš. Ich príbeh bol inšpirovaný novelou Rozostavaný dom od Alfonza Bednára, ktorú publikoval v polovici päťdesiatych rokov, v tom čase teda šlo o rozprávanie z (vtedajšej) „horúcej“ súčasnosti. Dnes je to šesťdesiatročná história a – aby pôsobila z akékoľvek uhla pohľadu horúco – potrebovala oveľa viac než jej autori ponúkli. Predpokladám, že nebudem ďaleko od pravdy, keď napíšem, že podstata výraznej nedokonalosti Kroku do tmy má korene v nevydarenom scenári. A nejde len o bežné či ojedinelejšie dramaturgické, scenáristické, realizačné pochybenia, čosi v tom filme (alebo v procese jeho tvorby) je na môj vkus až hrôzostrašne amorálne.
Lutherova snímka rozpráva príbeh lekára Martina Dubovského v dvoch časových rovinách – hlavnú tvorí obdobie stalinských čistiek približne desať rokov po skončení vojny; vedľajšiu zas tvorí činnosť partizánskej skupiny počas Slovenského národného povstania, ktorej Martin velí. (Spôsob, akým sa dostávame z jednej roviny do druhej, sa niekedy pomerne plynulo pohybuje v rámci logiky naratívnej štruktúry, niekedy však pôsobí ako vystrihnutý z ťažkopádneho študentského filmu.) Martin je ženatý s Evou, bývalou partizánkou zo svojho oddielu, majú spolu dve deti. Pracuje v nemocnici a voľky-nevoľky bude čo nevidieť musieť reagovať na ponuku od straníckej vrchnosti – buď sa stane nielen riaditeľom, ale zároveň aj posluhovačom zaviazaným režimu, alebo ponuku odmietne, a tým pádom nezíska väčší byt, možno i upadne do nemilosti systému a ohrozí seba i vlastnú rodinu. Navyše sa objaví Soňa, nevyspytateľná a nebezpečná kráska z Čiech a pokúša sa Martina zviesť.
Napriek spletitosti príbehu je ťahúňom hlavnej osi rozprávania hlavný hrdina v podaní Marka Igondu. V predchádzajúcej vete je ukrytá väčšina omylov a nedostatkov filmu. Tie najzásadnejšie spočívajú v konštruovaní postavy. V skoršej časovej dejovej línii sa nám autori snažia protagonistu podať ako človeka postaveného pred morálne dilemy – manželská vernosť verzus milenecký vzťah, participácia na spoločenskom zle verzus čisté ruky a svedomie, pomoc priateľovi verzus nečisté praktiky... S tým všetkým by divák dokázal pracovať, stotožňovať sa či nesúhlasiť – pokiaľ by šlo o postavu, hodnú akejkoľvek divákovej mentálnej zainteresovanosti. Ibaže nejde. V neskoršej časovej dejovej línii, v tej povstaleckej, sa totiž dozvedáme, že Martin Dubovský nie je charakter, ktorého dilemy by mohli byť akokoľvek validné, ale je to bezcharakter, vrah. No a tie menej zásadné omyly a nedostatky filmu spočívajú v hereckom prejave ústredného hrdinu – sebastrednom, topornom, neskutočne neuveriteľnom, natoľko prehnane pochmúrnom až smiešnom (nakoniec, ako aj inokedy v prípade Igondu, stačí spomenúť len pomerne nedávny film Lietajúci Cyprián).
.krok do tmy
Múdre návraty do minulosti môžu vylepšovať existenciu v prítomnosti. Luther to vie. „Ako pri každom dobovom filme, ktorý som nakrútil, budem aj teraz prostredníctvom minulosti hovoriť o súčasnosti, o vypätých ľudských vzťahoch a mravnosti," povedal o svojej najnovšej snímke. Umelecká transmisia včerajška do dneška, ich komparácia opätovne tvorcov priťahuje. Umožňuje obrazovo sa vyhrať s dobovosťou, na všeličo upozorniť, poučiť, kulantne sa vyjadriť k prítomným životným situáciám. Čo sa nám svojím historickým návratom snaží nahovoriť Krok do tmy? Že my diváci, my všetci ľudia sme bezcharakterné svine, že na nikoho iného, na nič iné okrem najosobnejších záujmov nevieme brať ohľad? Alebo ešte aj, že sme totálne hlúpi? Alebo nebodaj to, že keby boli voľakedy pred desiatkami rokov všetci ľudia bohabojní a dobrí, vytvorili by dobrý socializmus? (Lebo, veru tak, vo filme sa zvrátená ideológia po vojne nastoleného politického zriadenia nekritizuje. Nanajvýš jej sekundárne spoločenské prejavy.) Lenže to sú klamstvá. A lož má krátke nohy a Lutherov film bude mať pravdepodobne len krátky verejný život.
Myslím, že recenzie a interpretácie tohto filmu sa budú jedna na druhú dosť podobať. Isté jeho nekvality sú totiž natoľko do očí bijúce, až sa im nedá vyhnúť ani pri najlepšej vôli, ani pri ohľadoch na režiséra, ktorého filmy – napríklad Zabudnite na Mozarta či Chodník cez Dunaj – patria určite k tomu lepšiemu v slovenskej kinematografii. Film Krok do tmy je krokom do tmy, do záhuby tohto filmu, seba samého.
Krok do tmy. Slovensko 2014. Scenár: Miloslav Luther, Marián Puobiš. Réžia: Miloslav Luther. Kamera: Igor Luther. Hrajú: Marko Igonda, Monika Haasová, Kristýna Boková-Lišková, Miroslav Donutil, Peter Nádasdi, Marián Geišberg, Boris Farkaš, Attila Mokos, Ady Hajdu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.