Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Hrdinovia svojej doby

.časopis .literatúra

Puškinov dom Andreja Bitova a Pochovajte ma za lištu Pavla Sanajeva. Rozsiahly, členitý román a jednoducho napísaná novela. A predsa majú niečo spoločné.

Andrej Bitov (1937) napísal Puškinov dom začiatkom sedemdesiatych rokov minulého storočia a tento román je dnes považovaný za jedno z kľúčových diel ruskej postmodernej literatúry. Pavel Sanajev (1969) bol v tom čase v predškolskom veku. V roku 1978, keď Puškinov dom prvýkrát vyšiel (v americkom vydavateľstve Ardis, v Sovietskom zväze sa šíril len v samizdate), chodil Sanajev na základnú školu – presne tak ako hlavný hrdina jeho knihy Saša Saveliev. Dokonca sa ich hrdinovia nachádzajú v podobnej rodinnej konštelácii: Bitovov Ljova aj Sanajevov Saša žijú v „dobrých” rodinách, kde kľúčovú rolu zohrávajú starí rodičia. Otcovia sú v ich životoch v lepšom (Sašovom) prípade neprítomní, v horšom sú s opovrhnutím prehliadaní.

.román o malej výtržnosti
„Všechno to začalo anekdotou. Profesor B., s nímž jsem měl před deseti lety společnou cestu domů, mi vyprávěl, jak v jeho ústavu došlo k drobnému skandálu, konkrétně: dva mladí spolupracovníci, kteří měli během svátků službu v ústavním muzeu, se opili, začali tam řádit, poprali se a rozbili okna a exponáty, ale druhý den, když se probrali, pustili se do rekordníhu úklidu a rekonstrukce a do prvního pracovního dne stačili dát všechno do naprostého pořádku, takže si nikdo ničeho nevšiml.” Takto opisoval v jednom rozhovore Andrej Bitov epizódku, z ktorej vznikol Puškinov dom. Musela sa stať niekedy v šesťdesiatych rokoch minulého storočia, keďže v tom čase začal autor na svojom kľúčovom románe pracovať. V roku 1968 naň dostal zálohu, v roku 1971 ho dopísal a odovzdal vydavateľstvu Sovietskij pisáteľ, ktoré dva roky zvažovalo, čo s ním . V roku 1973 sa definitívne rozhodlo dielo nevydať. V Rusku román nakoniec vyšiel až počas perestrojky v roku 1987.
Hlavným hrdinom Puškinovho domu je Ljova čiže Lev Nikolajevič Odojevcev. Prvé dve mená má zhodné s autorom Vojny a mieru, priezvisko napovedá aristokratický pôvod. Narodil sa v centre Leningradu, no detstvo strávil vo vyhnanstve, kam sa rodina dostala v súvislosti s uväznením starého otca, významného literárneho vedca Modesta Platonoviča Odojevceva. Ljovu spoznávame ako dezorientovaného mladého muža. Je vychovávaný v nevedomosti, nechápe, čo sa okolo neho deje, nie je schopný urobiť žiadne rozhodnutie. Jeho otec sa v krutých stalinských rokoch svojho otca Modesta zriekol. O starom otcovi sa doma nehovorí, no keď sa nečakane vráti  z dlhoročného väzenia, Ljova sa pokúsi o zblíženie s ním. Nedopadne to dobre. Doba sa však predsa len trochu zmenila, vedecký odkaz Modesta Platonoviča je „znovuobjavený”, čo Ljova využíva. To, čo pred pár rokmi znamenalo stratu nádejí, je zrazu považované za istú výhodu: kombinácia aristokratického pôvodu a príbuzenský vzťah s bývalým obyvateľom lágru akoby otvárala dvere. Lenže Ljova si s tým nevie rady a potom dôjde k nepríjemnosti v Puškinovom dome, teda budove leningradského Ústavu ruskej literatúry. Ljova má službu počas sviatkov, navštívi ho tam jeho priateľ a najväčší sok Mitišaťjev. Vodka tečie prúdom, dôjde k potýčke, padajú expozície s pozostalosťou spisovateľov, rozbíja sa Puškinova posmrtná maska. Ljova vyzve Mitišaťjeva na súboj...
Puškinov dom je románom o starej literatúre, o tom, že dobre už bolo a že jedinou nádejou budúcnosti je minulosť. Postmodernosť diela spočíva v jeho „intertextualite”, teda v šikovnej práci s textami iných autorov, ako aj v priznanej role autora, ktorý nám ponúka viacero verzií príbehu, viackrát do deja osobne vstupuje, „nahlas” nad ním uvažuje a nakoniec román dopĺňa obsiahlym komentárom a vysvetlivkami. Tak sa dočítame, ako sa trápil s charakteristikou textu, ktorý napísal. Je to filologický román, román múzeum, leningradský román či román upír? Alebo román o malej výtržnosti?

.román o ťažkom detstve
„Babka bola môj život, mama zriedkavý sviatok. Sviatok mal svoje pravidlá, život svoje,” hovorí sedemročný Saša Saveljev v novele Pavla Sanajeva. Saša totiž vyrastá u starých rodičov, teda hlavne u dominantnej, neznesiteľne starostlivej, vnuka aj manžela terorizujúcej babky. Svojho vnuka zahŕňa nielen starostlivosťou, ale aj neustálym a nesmierne tvorivým hromžením: „Prežúvaj, nehlc!” kričí na Sašu, keď príliš rýchlo je. „Nie je čo oslavovať. Život sa kráti, čo je na tom pekné?” rečnícky sa pýta vnuka, keď jej pripomenie, že má narodeniny.
Novela je plná čierneho humoru a veľkej lásky, zaodetej do strachu zo zlého sveta, ktorý sa prejavuje hystériou a nenávisťou. Babka svojho vnuka chráni a pravdepodobnej aj miluje, on má však rád svoju matku, ktorú babka nenávidí. Aj Saša je, podobne ako Ljova, dezorientovaný, no na rozdiel od neho už má viac nádeje. Nemá to síce ľahké, ale môže si byť istý, že je milovaný.
Tam, kde je Andrej Bitov komplikovaný, kde sa hrá s postavami a s literárnymi alúziami, je Pavel Sanajev stručný, jasný, ľahko čitateľný a zábavný. Bitov písal pre znalcov literatúry, Sanajev píše pre čitateľa. Úspech jeho literárneho debutu v Rusku do značnej miery spôsobila aj zjavná, samotným autorom nekomentovaná autobiografickosť. Sašov dedko je herec, babka sa vzdala herectva kvôli rodine (a dodnes na to nevie zabudnúť), herečka je aj Sašova mama, jej priateľ (trpasličieho vzrastu) je niečo medzi komediantom a avantgardným divadelníkom. Starým otcom Pavla Sanajeva bol známy ruský herec Vsevolod Sanajev (bol aj predsedom výboru komunistickej strany v Mosfilme), herečkou je jeho matka Elena, jeho otčimom je všetkými štátnymi cenami ovenčený Rolan Bykov (hral napríklad aj v Tarkovského Andrejovi Rubľovovi). Kto je teda ten trpaslík, kto je tá neznesiteľná babka a kto ten submisívny dedko?
Puškinov dom a novela Pochovajte ma za lištu majú okrem literárnej kvality spoločnú ešte jednu vec. Vyšli vo vynikajúcich prekladoch. Bitova preložila do češtiny špičková, dnes už, žiaľ, nežijúca rusistka Vlasta Tafelová (s ľahkosťou a s hlbokým porozumením zvládla Bitovove hry s ruskými klasikmi), Sanajeva do slovenčiny preložil Ján Štrasser (presvedčivo znie detský jazyk hlavného hrdinu, aj afektované rečnícke ornamenty jeho babky).

Andrej Bitov: Puškinův dům, Paseka, 2014.
Pavel Sanajev: Pochovajte ma za lištu, Slovart, 2014.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite