Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Potkan v archíve a iné

.časopis .kritická príloha

Pochmúrnym videním sveta trpiaci novinár, a

Pochmúrnym videním sveta trpiaci novinár, a takých nás je viac, si dnes na Slovensku môže „zgustnúť“ na mnohých témach. Alarmujúca predstava zatečených pivníc plných krýs, v ktorých plesnivejú originály vzácnych historických dokumentov, však prekonáva obvyklý štandard.  Nenahraditeľné piliere našej pamäti v archívoch nenávratne miznú. Prečo je to tak?


.mnohé naše archívy, najmä tie štátne, sú v takom dezolátnom stave, že terajšie prepúšťanie pracovníkov v štátnej správe, ktoré sa týka aj archivárov, je iba pomyselným klincom do rakvy nášho vzťahu k minulosti. Klincom poriadne hrdzavým do rakvy poriadne práchnivej.

.archívy ad acta
 Pred pár mesiacmi médiá priniesli bez viditeľného dopadu na zodpovedných pracovníkov ministerstva vnútra (MV SR), kam štátne archívy patria, katastrofické príspevky o Archíve hlavného mesta Bratislavy (AMB). Pripomeňme si dejový rámec. Tento archív, sídliaci na šiestich miestach, sa dá vnímať mnohými zmyslami; zrakom, sluchom aj čuchom. Zrakom vzhľadom na hlodavcov, špinu, prach a zatečené omietky. Sluchom vzhľadom na hluk robotníkov, keďže mesto pod budovou na Gorkého ulici, kde AMB dočasne prichýlili, stavia štvorpodlažné garáže, čo je skvostná metafora napätia medzi potrebami minulosti a budúcnosti. A napokon čuchom sa dá archív „prebádať“ aj pre kyslastý zápach z kanalizácie v budove a jej okolí, pretože jej pivnice, ktoré sa dnes pri rekonštrukcii čistia, sú zasiahnuté podzemnou vodou.
V takýchto krajne nedôstojných podmienkach sa pracovníci AMB ocitli po tom, čo ich sem presťahovali v roku 2005 z priestorov Mestského múzea v Starej radnici, ktoré sa začalo rekonštruovať. MV SR vtedy nenašlo vhodnejšiu náhradu. Odvtedy archív hlavného mesta s unikátnou stredovekou zbierkou listín do roku 1526 – akú nemajú ani v Budapešti, keďže Bratislava bola ušetrená pred nájazdmi Turkov – chradne v provizóriu, ktorého súčasťou sú aj bývalé kryty civilnej obrany. Bezdomovci a narkomani z nich už stihli ukradnúť najmenej osem kubíkov spisových materiálov.
   Je to systémová záležitosť? Žiaľ, áno. Týka sa prístupu všetkých slovenských vlád, ktoré oprávnené potreby archívnictva odsúvali ad acta. „Po roku 1989, keď sa reštituovali mnohé majetky, čo si vyžadovalo dohľadať spisy, nás spoločnosť potrebovala a využila. Nával povinností sme plnili aj napriek nedôstojným podmienkam. Potom sa na archívy akoby zabudlo. Neočakávame vďačnosť, avšak situácia nás už donútila ozvať sa,“ hovorí predsednícka Spoločnosti slovenských archivárov (SSA) Zuzana Kollárová a dodáva, že doteraz archivári nekričali a neburcovali. Ukazuje sa, že to bola chyba. Vety začínajúce sa slovami „keď nás spoločnosť potrebovala“ už budia skôr údiv nad tým, do akej miery v slobodnej demokratickej spoločnosti, v akej údajne žijeme, dokážu vzdelaní ľudia trpieť a mlčať tvárou v tvár presvedčeniu, že vinou ignorantstva politikov sa ničia nenahraditeľné hodnoty. Raz kultúrne pamiatky, inokedy dokumenty v archívoch.

.o beztrestnom miznutí
 Nejde iba o príslovečné hlodavce s apetítom, ktoré si pochutnávajú na historických písomnostiach. Každý archivár vám dosvedčí, že vinou lajdáctva a smiešne nízkych sankcií nenávratne zmizli mnohé spisy. Tak napríklad pod Tatrami sa pre prasknuté potrubie či nevhodné uloženie znehodnotili niektoré registratúry obecných úradov. Alebo iný príklad. Pred polstoročím boli vydané tri zväzky podnikových archívov významných firiem, akou bolo napríklad Apollo. Aj tie sú preč, počas privatizácie po roku 1989 ich vyhodili do zberných surovín.
    Miznú však aj spisy, ktoré sa bytostne dotýkajú každého z nás. Riaditeľka archívu v Šali Veronika Nováková si občas s kolegami pripadá ako detektívna kancelária. A to pritom nemajú ani jedno služobné auto, takže jazdia verejnou dopravou. Absurdné. Firmy medzitým chaoticky miznú doslova bez stopy a nikto sa nepostará o záznamy. Tým lepším prípadom je, ak sú u niekoho v obývačke. Mzdové listy by sa mali podľa zákona uchovávať 50 rokov. Dôchodky sa vypočítavajú za ostatných 20 rokov, no doklady už často nenávratne zmizli. Občania preto budú mať čoraz väčšie problémy s dokazovaním pracovného pomeru. Archív pritom smie prevziať iba presne definované archívne dokumenty, medzi ktoré účtovné, mzdové a osobné spisy nepatria. Čo teda  s nimi? Firemné záznamy bez archívnej hodnoty by mali byť podľa zákona na prechodnú lehotu 10 - 50 rokov – pred vyraďovaním (skartáciou) – uložené na takzvanom úložnom mieste. Takých miest je na Slovensku vyše 1 200. Ide pritom väčšinou o dobrý biznis pre osoby blízke správcom konkurznej podstaty, pretože tí za ich prenájom veľmi slušne platia.
Nováková hovorí: „V našom poľnohospodárskom regióne južného Slovenska zanikli po roku 1989 mnohé družstvá, pričom sme sa často anonymne dopočuli, že dokumenty odniesli do zberu. Správcu konkurznej podstaty sme teda vyzvali, aby nám ich odovzdal. Vysmial sa nám. Nemohli sme mu nič dokázať, lebo nepodpísal zápisnicu, že ich prevzal. Ďalšou fatálnou chybou je to, že v Obchodnom registri umožnia výmaz firmy bez toho, aby tam bol doklad z archívu, že správca konkurznej podstaty si splnil voči nemu povinnosti.“
Pýtate sa, aké za to všetko hrozia páchateľom postihy? Nový zákon o archívnictve z roku 2002 už definuje primerane vysoké sankcie, dovtedy to však bolo smiešnych 50 až 100–tisíc korún, takže firmy radšej zaplatili pokutu, ktorá ich absurdne vyšla lacnejšie než usporiadanie písomností.
Inak, v šalianskom archíve, ktorý sídli v prekrásnom, no zanedbanom Pázmányovom kaštieli, ktorý pôvodne začali stavať na starších základoch  jezuiti v roku 1604, zmizli a zničili sa niektoré spisy – vinou zdĺhavej rekonštrukcie. Tá sa začala v roku 1998 a bola skutočne naliehavá. „V roku 1996 sa nám prepadol strop v dvoch miestnostiach, trámový stĺp ostal visieť na drevených regáloch. Bolo to životunebezpečné,“ spomína riaditeľka Nováková. Prvá etapa rekonštrukcie trvala štyri roky. Medzitým boli na otvorenej stavbe na dennom poriadku vlámačky, archivári pracovali v miestnostiach bez vykurovania. Minister vnútra vtedy po kritike médií poslal milión na riešenie havarijného stavu. No to hlavné prišlo až v máji 2006, keď dažde vážne poškodili cechové listiny z 18. storočia v miestnostiach s odkrytou strechou. Vinou firmy, ktorá po neuhradení faktúr ministerstvom opustila stavbu, plávali doslova vo vode.
„Na prvý pohľad to vyzeralo hrozne. Plakala som. Čosi také by som už nikdy nechcela prežiť. Neverila som tomu, no ukázalo sa, že ten starý papier je taký kvalitný, že po vysušení sa to dalo zachrániť,“ dodáva s úľavou Nováková.


.iba úradníci?
 My ostatní – o niečo slobodnejší ľudia, ktorí nepracujú ako štátni zamestnanci –  sa, pochopiteľne, pýtame, ako sa dá tejto devastácii zabrániť. Pretože, ak sa naši archivári, ktorí poukazujú na to, že sa strácajú nevyčísliteľné hodnoty, ocitli na okraji záujmu spoločnosti, a ten pocit je aj vzhľadom na ich mizerné ohodnotenie oprávnený, tak možnosti pomoci sú minimálne. V tomto štáte platí, že ministrom vnútra, bez výnimky všetkým, záleží prioritne na fungovaní polície ako erbového a populisticky zužitkovateľného znaku moci štátu. Ako vidia archívy a archivárov? V očiach vladárov sú to neviditeľní, nepočuteľní a nezaujímaví vykonávatelia. Stovky Josefov K. beznádejne stratených v labyrinte byrokracie.
Oživujúc nostalgické predstavy o vážnosti úradníkov s glotovými rukávmi z čias c. a k. monarchie alebo 1. ČSR prišli v 90. rokoch slovenskí archivári s tým, že by mali byť zaradení do kategórie štátnych zamestnancov. Dúfali, že tak bude pozdvihnutý ich spoločenský status. Predstava to bola, pravda, pekná. Výsledok už menej. „Vyhoveli nám, avšak museli sme robiť rôzne ponižujúce skúšky. Všetko sme zvládli, no výhodu z toho nemáme žiadnu. Stali sme sa úradníkmi zaradenými do tabuliek, ako keď niekto pečiatkuje niekde za priehradkou,“ objasňuje Ladislav Vrteľ z odboru archívov a registratúry MV SR. Archivár však z princípu nie je iba úradník. Vyžaduje sa od neho univerzitné vzdelanie a musí ovládať tri cudzie jazyky; nemčinu, maďarčinu a latinčinu.
V románskych a anglosaských krajinách spadajú archívy pod rezort kultúry, čo je logické, pretože ide o správcov piliera kultúrneho dedičstva. U nás očakávali od štátu istoty a uznanie, no stali sa iba tými úradníkmi. Navyše nepotrebnými, čo je pre štát hanebná vizitka.

.všetko nie je na webe
 Dôkazom, že nejde o hysterické náreky, je aj porovnanie so susedmi. V Maďarsku v dvoch archívoch pracuje viac ľudí ako v celom systéme na Slovensku. Majú aj neporovnateľne lepšie podmienky vrátane platov a jedného dňa v týždni vyhradeného na vlastný výskum. Okrem toho sú oveľa ďalej v digitalizácii, čo im už šesť rokov umožňuje na CD a DVD nosičoch vydávať a na veľtrhoch predávať naskenované dokumenty pre bádateľov. U nás je čosi také zatiaľ sci-fi. Z rezortu kultúry získali maďarské archívy osobitné zdroje aj na sprístupnenie dokumentov v elektronickej forme na internetových stránkach. Niektoré z nich dokonca umožňujú bádateľom cez internet vyhľadať aj rodokmeň, čo je pre slovenských archivárov skutočne vízia z ríše snov. Najďalej je v tomto smere u nás azda špecializovaný archív Ústavu pamäti národa (ÚPN), ktorého hojne navštevovaná internetová stránka poskytuje zvedavej verejnosti najmä údaje o bývalej ŠtB. Neporovnateľne lepšie podmienky na prácu ako štátne majú aj iné špecializované archívy – napríklad tie z Národnej banky Slovenska alebo Slovenského národného múzea. Treba však oceniť, že aj ich pracovníci sú dnes so svojimi kolegami solidárni.
Pre Slovensko by žalostne dopadlo aj porovnanie s Českom. „Pri exkurzii v archíve hlavného mesta Prahy som skonštatovala, že im chýbajú iba zlaté kľučky. Za rok majú takú vedeckú činnosť, akú nemá celé Slovensko za niekoľko rokov,“ vraví s neskrývanou závisťou Kollárová. České archívy museli pritom takisto prepustiť 12 percent zamestnancov, no  zároveň mohli zvýšiť stavy o 6 percent.  So sofistikovanou podmienkou, že prijmú ľudí na digitalizáciu. No nezabudnime dodať, že pri zániku okresných úradov v ČR v roku 2003 sa niekde zvýšil počet archivárov aj o 30 percent.
A propos digitalizácia. Smelou a dnes iba ťažko predstaviteľnou víziou našich archivárov zápasiacich zatiaľ o holé prežitie je to, že v horizonte pol storočia sa ocitnú všetky dokumenty na webe, prednostne tie najstaršie. Podľa platného zákona sa nesmú dávať dokumenty spred roku 1526 na štúdium v origináli, iba v kópii. Z dôvodu ich ochrany. Doteraz sa na zhotovenie kópií používala technológia mikrofilmov, ktorá je sto rokov osvedčená, nahrádza ju však digitalizácia. Naši archivári na veľtrhoch v zahraničí so závisťou obdivujú veľkokapacitné sklady dát so vzájomnou kontrolou médií tak, aby sa dáta pri úbytku v jednom segmente automaticky prepísali na iný. U nás sa pritom zatiaľ pracuje s nosičmi CD, DVD a plnými diskami...
Ani na overené, no archaické mikrofilmovacie zariadenia však Slovensko nemá zdroje, takže nám ich zapožičala Mormonská cirkev z USA – výmenou za protislužbu, že im umožníme prístup k našim historickým matrikám. Sú však krajiny, napríklad Francúzsko, ktoré to tejto cirkvi, ktorá programovo ukladá kópie matrík z celého sveta do špeciálne vyhĺbených priestorov v skalnom masíve, neumožnili v obave zo zneužitia a obchodovania s nimi.

.výzva o pomoc
 Predchádzajúca Dzurindova vláda v roku 2003 vyhodnotila situáciu v archívnictve ako alarmujúcu a prijala koncepciu rozvoja archívov na najbližšie roky. Zabudla však na „detail“ v podobe finančného krytia. Plány ostali na papieri a nová Ficova vláda ich predbežne zmietla zo stola. Kým množstvo v archívoch uložených dokumentov sa oproti roku 1990 zvýšilo o vyše 15-tisíc bežných metrov, počet pracovníkov naopak neustále klesá, čo je presný opak žiadaného trendu. Z 502 v roku 1990 počet archivárov klesol na 398 v roku 2007. Podľa uznesenia vlády z roku 2003 by však mal stúpnuť o 187 pracovníkov. Kocúrkovo.
Ak sa naplní paušálne, a preto populistické vládne rozhodnutie o zoštíhlení štátnej správy o 20 percent ostane teraz od januára v archívoch pracovať iba 362 ľudí. Výbor SSA sa preto 21. novembra obrátil na verejnosť s naliehavou výzvou o pomoc pri riešení havarijnej situácie. Parametre prepúšťania sú podľa nich likvidačné a ohrozujú záujmy mnohých občanov, pre ktorých archívy predstavujú, ako si ešte povieme, poslednú nádej vybavenia ich oprávnených nárokov.
„Každý prepustený archivár, ktorého pracovné miesto sa zruší, znamená pomalšie vybavovanie žiadostí, spomalenie preberania a sprístupňovania dokumentov, horšiu komunikáciu s verejnosťou a prehlbovanie nášho zaostávania za ostatnými štátmi Európy,“ uvádza šéfka SSA Kollárová s tým, že v oblasti digitalizácie nás predstihli aj niektoré africké krajiny. Pochopiteľne, na takúto apelatívnu výzvu (SSA je reprezentatívna organizácia, ktorá združuje 388 zo všetkých 440 archivárov na Slovensku) ministerstvo nemohlo nereagovať. O dva dni sa alibisticky vyjadrilo, že nepodceňuje situáciu. No ešte predtým v októbri generálny riaditeľ sekcie verejnej správy MV SR Kollárovej napísal, že po veľkom úsilí sa podarilo dosiahnuť, že sa prepustí iba 10, nie 20 percent archivárov. Všetko je to pritom zabalené do balastu pekných floskúl. Možno sa pýtate, komu bude tých zopár archivárov v bielych plášťoch chýbať. Nám všetkým.

.väčšie ako letiská a cintoríny
 Často sa utešujeme, že zabúdanie je predsa milosrdné. V osobnej rovine to možno občas platí, v spoločenskej však ide o tragédiu. Načo sú vlastne dobré také archívy a archivári? Triviálna, no užitočná otázka. Príslušníci mladšej generácie sa teraz zrejme budú úprimne čudovať, avšak nie všetko sa dá „vygooglovať“.
Človek v priebehu stáročí nechával o svojej činnosti množstvo hmotných stôp, najmä písomných. Pochopiteľne, nie všetko si zaslúži archivovanie. A neplatí ani rozšírený laický názor, že všetko staré je automaticky aj hodnotné. Historickú dokumentáciu spravujú dva systémy: archívnictvo a múzejníctvo. Existencia archívov siaha hlboko do minulosti, až k začiatkom úradného spísomňovania a ochrany písomností. V Európe možno o archívnictve hovoriť od čias Francúzskej revolúcie v roku 1789, keď sa začali oddeľovať archívy od registratúr, teda živých fondov, čím vznikli ako nezávislé inštitúcie a stratili spojenie so svojimi pôvodcami. Vývoj v Uhorsku, a teda aj na Slovensku v tomto smere zaostával nielen za západnou Európou, ale aj za „českými zeměmi“ ovplyvnenými nemeckou precíznosťou prejavujúcou sa aj pri správe štátu.  Spisové registratúry sa v Uhorsku v16. až 18. storočí zložito členili, takže podanie vo veci a jej vybavenie boli uložené osobitne. Moderné formy manipulácie so spismi priniesli až tereziánsko-jozefínske reformy. Vzniká registratúrny spis ako základný prvok, zložený z jednotlivín (úradných listov), ktoré dokumentujú vybavenie jednej žiadosti.
Možno vám uvedené termíny pripadajú odťažité, treba si však uvedomiť, že archivistika je samostatná a relatívne mladá disciplína z oblasti pomocných vied historických s vlastným pojmovým aparátom. Vznikla u nás až v polovici 20. storočia, ktoré prinieslo nezvládnuteľný rast množstva písomných aj nepísomných dokumentov v štátnej, neštátnej i súkromnej sfére. Ten spôsobil nemožnosť všetko archivovať. Nestor slovenských archivárov Elo Rákoš k tomu uvádza: „V začiatkoch tohto trendu sa archivári dožadovali preberať do archívov všetko, čo vzniká v úradoch a inštitúciách, a to bez výberu. Realita života to však neumožnila, keďže výstavba archívnych depozitárov by si vyžiadala azda väčšie priestory, akými sú plochy letísk a cintorínov. Nehovoriac o tom, že aj z hľadiska bádania a výskumu je požiadavka archivovania bez hodnotenia nefunkčná.“

.čo s plnými archívmi?
 Archívy sú ako starosvetské inštitúcie zhromažďujúce papier typické pre éru pred nástupom internetu. Éru založenú na hmote zaberajúcej priestor, nie na virtuálnej informácii, ktorá tieto nároky nemá. Ich mernou jednotkou, ako sme si už povedali, je bežný meter, teda meter priestoru, ktorý zaberajú triedené dokumenty v regáloch. Pre lepšiu názornosť: štátny archív v Šali zhromaždil počas svojej existencie 4,6 kilometra dokumentov. Keby sa poukladali do kruhu, mohli by obklopiť mesto ako nízke hradby.
Problémom, a to zásadným až neriešiteľným, je to, že archívy sú povinné preberať nové spisy. Na Slovensku máme 47 štátnych archívov, pričom iba dva, možno tri z nich majú priestorovú rezervu na preberanie ďalších dokumentov. Všetky ostatné sú plné, pričom je absurdné, že ten v Poprade bol plný už v čase svojho otvorenia. Istou paralelou tejto témy je mierne morbídna dilema v pohrebníctve, čo s kapacitne plnými cintorínmi. Stavať nové? Pochovávať nebožtíkov nad seba? Nedá sa nič robiť, aj mŕtvych ľudí a aj archívnych písomností bude stále pribúdať.
Vládna koncepcia z roku 2003 počítala s ročnými investíciami na  rozšírenie kapacity štátnych archívov vo výške 90 až 100 miliónov, skutočnosť je však sotva tretinová. Je to o to zarážajúcejšie, že dnešná vláda vyčlenila 1,5 miliardy korún na výstavbu registratúrneho strediska (nie archívu, ako mylne tvrdili niektoré médiá) rezortu obrany, v ktorej budú dočasne uložené tzv. živé spisy, nemá však zlomok tejto sumy na riešenie havarijnej situácie štátnych archívov. Treba dodať, že okrem 7 štátnych  regionálnych (sem patrí aj Archív hl. mesta Bratislavy) a ich pobočiek sú tu dva štátne ústredné (Slovenský národný archív v Bratislave a Ústredný banský archív v Banskej Štiavnici), jeden mestský (Košice) a 22 špecializovaných archívov. O možnosť zriadiť si svoj archív môže pritom požiadať MV SR každá významnejšia inštitúcia, aj cirkev. Výnimočnosť slovenských archívov – aj v porovnaní s Poľskom, Rakúskom či Nemeckom – spočíva v tom, že aj na najnižšej úrovni pobočiek v okresoch disponujú dobre zachovanými písomnosťami od 13. storočia. Prežili Turkov a rôzne vojny. Prežijú aj demokraciu?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite