Je pravda, že Taliani v rámci konsolidácie firemných financií zvažujú predaje „periférnych“ aktivít. Možnosť, že sa dohodnú práve s Rusmi, znásobuje riziká, ktorým Slovensko čelí vzhľadom na už existujúce závislosti v plyne a jadrovom palive.
Slovenské elektrárne pritom nie sú investíciou, na ktorú by stáli v rade strategickí záujemcovia. Výnimkou je Rosatom, ktorý na ekonomiku a zisk až tak hľadieť nemusí, keďže ako štátna jadrová spoločnosť sleduje aj iné priority. Dôkazom nad všetky je desaťmiliardový kontrakt na jadrovku v maďarskom Paksi, ktorým sa na desaťročia etabluje ruský vplyv v Budapešti.
Od našej vlády, ktorá je minoritným akcionárom SE s možnosťou hovoriť do výberu nového partnera by sa v tejto situácii očakávala maximálna obozretnosť. Sme po uši v ukrajinskej kríze, v ktorej celá Európa – okrem Maďarov – hovorí o znižovaní energetickej závislosti od Ruska. Povedané natvrdo: Hocičo, len nie Rosatom.
Nikto nechce, aby to takto nahlas vlády povedali, ale podľa toho by mali konať. Teda napríklad, my by sme nemali vyháňať Enel z elektrární nepriateľskou rétorikou, akú už roky šíri v súvislosti s Mochovcami premiér Fico. A pokiaľ by bolo rozhodnutie Enelu odísť nezvratné, treba hľadať strategicky lepšiu opciu. Napríklad český ČEZ, ktorý síce vycúval z Bohuníc, ale to bolo predtým, než si zrušil tender na dostavbu Temelína, ktorý mu viazal zdroje.
Namiesto toho však minister Malatinský ohlasuje „maďarskú“ cestu: „Kľúčové kritérium, podľa ktorého budeme rozhodovať, kto by tam mal vstúpiť, je istota dostavby tretieho a štvrtého bloku Mochoviec.“ Toto je šokujúce. Zatiaľ čo v energetike sa všade dostáva na prvé miesto geopoliticko-bezpečnostné kritérium, na Slovensku akoby sa nič nedialo a Ukrajina bola kdesi na konci sveta. U Malatinského je jedinou prioritou, že „sa už do toho veľa investovalo a budeme súhlasiť len s takým dodávateľom, ktorý vie garantovať, že bloky dostavia“.
Zásadné je toto: Ak sa Rosatom dostane k majorite v SE, politické rozhodovanie na Slovensku sa stane ešte väčšmi rukojemníkom záujmov Ruska, než je dnes vinou plynu. Čiastočnou ukážkou sily, akú má držiteľ majority v SE, sú pritom spory, ktoré má vláda s Enelom. Talianska spoločnosť však nesleduje na Slovensku politické ciele, má iba svoje ekonomické záujmy. S Rosatomom ako nástrojom Kremľa sem vstúpia celkom iné záujmy a ciele.
Odhliadnuc od proruskej „slabosti“ premiéra chýba celej vládnej garnitúre základné povedomie o prebiehajúcej zmene, ktorá presahuje všetko od rozpadu ZSSR. Európska politika, ktorá vnímala Rusko ako v zásade normálnu, len trochu neslobodnú krajinu s rôznymi čudnými špecifikami, sa po Ukrajine zrútila. Kto dnes žije v ilúzii, že Rusku má priateľské úmysly a možno s ním nadväzovať štandardné obchodné kontrakty, je bezpečnostným rizikom pre vlastnú krajinu.
Slovenské elektrárne pritom nie sú investíciou, na ktorú by stáli v rade strategickí záujemcovia. Výnimkou je Rosatom, ktorý na ekonomiku a zisk až tak hľadieť nemusí, keďže ako štátna jadrová spoločnosť sleduje aj iné priority. Dôkazom nad všetky je desaťmiliardový kontrakt na jadrovku v maďarskom Paksi, ktorým sa na desaťročia etabluje ruský vplyv v Budapešti.
Od našej vlády, ktorá je minoritným akcionárom SE s možnosťou hovoriť do výberu nového partnera by sa v tejto situácii očakávala maximálna obozretnosť. Sme po uši v ukrajinskej kríze, v ktorej celá Európa – okrem Maďarov – hovorí o znižovaní energetickej závislosti od Ruska. Povedané natvrdo: Hocičo, len nie Rosatom.
Nikto nechce, aby to takto nahlas vlády povedali, ale podľa toho by mali konať. Teda napríklad, my by sme nemali vyháňať Enel z elektrární nepriateľskou rétorikou, akú už roky šíri v súvislosti s Mochovcami premiér Fico. A pokiaľ by bolo rozhodnutie Enelu odísť nezvratné, treba hľadať strategicky lepšiu opciu. Napríklad český ČEZ, ktorý síce vycúval z Bohuníc, ale to bolo predtým, než si zrušil tender na dostavbu Temelína, ktorý mu viazal zdroje.
Namiesto toho však minister Malatinský ohlasuje „maďarskú“ cestu: „Kľúčové kritérium, podľa ktorého budeme rozhodovať, kto by tam mal vstúpiť, je istota dostavby tretieho a štvrtého bloku Mochoviec.“ Toto je šokujúce. Zatiaľ čo v energetike sa všade dostáva na prvé miesto geopoliticko-bezpečnostné kritérium, na Slovensku akoby sa nič nedialo a Ukrajina bola kdesi na konci sveta. U Malatinského je jedinou prioritou, že „sa už do toho veľa investovalo a budeme súhlasiť len s takým dodávateľom, ktorý vie garantovať, že bloky dostavia“.
Zásadné je toto: Ak sa Rosatom dostane k majorite v SE, politické rozhodovanie na Slovensku sa stane ešte väčšmi rukojemníkom záujmov Ruska, než je dnes vinou plynu. Čiastočnou ukážkou sily, akú má držiteľ majority v SE, sú pritom spory, ktoré má vláda s Enelom. Talianska spoločnosť však nesleduje na Slovensku politické ciele, má iba svoje ekonomické záujmy. S Rosatomom ako nástrojom Kremľa sem vstúpia celkom iné záujmy a ciele.
Odhliadnuc od proruskej „slabosti“ premiéra chýba celej vládnej garnitúre základné povedomie o prebiehajúcej zmene, ktorá presahuje všetko od rozpadu ZSSR. Európska politika, ktorá vnímala Rusko ako v zásade normálnu, len trochu neslobodnú krajinu s rôznymi čudnými špecifikami, sa po Ukrajine zrútila. Kto dnes žije v ilúzii, že Rusku má priateľské úmysly a možno s ním nadväzovať štandardné obchodné kontrakty, je bezpečnostným rizikom pre vlastnú krajinu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.