Už vtedy som zrejme tušil, že ide o nejakú čertovskú bylinu, ktorá nemá so mnou dobré úmysly. Nechápal som, načo mi ju tam mama hádže, veď mi tou prenikavou chuťou pokazí vždy celú polievku. Darmo som bojoval, vitamín C pôsobil na mamu ako zaklínadlo, rafinovaná mantra modernej uvedomenej matky, a tak sme všetci vo vývare trpeli zelené plávajúce nasekané lístky. Čo by som dal vtedy za to, čo viem dnes! Keby som sa vtedy vytasil so znalosťou, že petržlen je bylinou smrti a symbolom záhrobia, možno by som mamu obmäkčil. Ktovie.
.ochrana pred pýchou
Petržlen totiž Gréci hneď, ako ho ochutnali a ovoňali, okamžite zasvätili bohyni Persefone. Tušili, že to nebude len taká nevinná kvetinka. Začali si povrávať, že vraj vyhúkol z krvi istého Archemora, ktorého meno v preklade znamená „predchodca smrti“. A tak náš petržlen pomaly, ale isto začal pri skone človeka a čohokoľvek živého vehementne asistovať. Gréci ním zrazu obvešiavali náhrobky a na pripomenutie smrteľnosti ním ozdobovali víťazov. Vybehli na lúku, natrhali vňate, uvili z nej vence a šup ich vojakom na hlavu. Nech vedia, že kvôli ich víťazstvu musel zomrieť niekto iný.
Petržlen sa dokonca dostal aj do starogréckych úsloví. Keď niekto smrteľne ochorel a rodina mu už nedávala žiadnu nádej, decentne na Agore známym pošuškali, že dotyčný bude čoskoro potrebovať petržlen. Známi účastne pokynuli hlavami a všetci vedeli, koľko nášmu nešťastníkovi bije. Pochopiteľne, vďaka tomuto rodokmeňu a ceremoniálnym náležitostiam sa v Grécku petržlen príliš do jedla nedával. Dokonca bol z hostín vypovedaný. Panebože, čo ja by som ako malý chlapec za to dal!
.ochrana pred jedmi a plešinou
V Ríme si svoju smrtonosnú reputáciu petržlen zachovával, no pomaly sa už predieral aj k prestretému stolu. Najprv v podobe vencov na hlavách. Nie už však ako ozdoba víťazov, ale ako plašič jedov. Rimania verili, že keď budú mať petržlen na hlave, nebudú nikdy otrávení. Táto domnienka vznikla vraj vtedy, keď si Rimania všimli, ako dokáže petrlžen zahnať cesnakový zápach. Stačí požuť zopár lístkov a človek má dych ako novorodenec!
Popri divokých večierkoch im napokon asi sem-tam nejaký ten lístok spadol do jedla, a tak zistili, že petržlen dokáže byť aj chutnou ingredienciou. V prvom storočí sa už o petržlene ako o skvelej prísade do nálevov a omáčok zmieňuje Plínius Starší. A dokonca tu aj menuje jeho dve podoby, ktoré poznáme aj dnes: kučeravú a hladkolistú. No viac sa venuje jeho zázračným liečivým účinkom. Niet sa čo čudovať, išlo o delikátnu a skutočne silnú tému, ktorá rezonuje aj dnes. Petržlenovou vňaťou sa totiž za rímskych čias dala úspešne vyliečiť plešina! Tak aspoň tvrdí Plínius. A radí tiež, aby sa zároveň vňate vystríhali dojčiace ženy, lebo ich deti môžu dostať padúcnicu.
.ochrana pred nepriateľom
O tom, že petržlen je bylinou diabla či smrti, boli presvedčení aj v stredoveku, hoci jeho vňaťou si už korenili aj mäsá či vývary. Dlho medzi ľuďmi kolovala povera, že keď budeme trhať petržlenovú vňať a vyslovovať meno nepriateľa, ten zázračne zomrie. Priniesť na návštevu ako dar petržlen bolo nemysliteľné, vraj to prinášalo nešťastie. Skrátka, s touto bylinkou bolo sveta žiť.
Dnes sa jej už však vôbec nebojíme. Dávame ju skoro všade, tvorí neoddeliteľnú súčasť rôznych šalátov, jedál, niektoré kuchyne si bez nej už nevedia ani poradiť. Stala sa nepríklad základným kameňom bylinného balíčka francúzskej kuchyne – bouquet garni. Narozdiel od Grékov petržlenom už neoznačujeme koniec záhrad, ale pestujeme si ho rovno doma v kvetináči. A v nedeľu, keď máme náladu, si ho nasekaný fukneme do voňavej hovädzej polievky.
.autor je scenárista.
Urobme si tabbouleh/
Tento fantastický a osviežujúci libanonský šalát vyzerá na prvý pohľad veľmi podozrivo. Najmä pre tých, ktorí mali v mladosti s petržlenovou vňaťou podobné problémy ako ja. Tabbouleh je totiž skoro celý z nej. No chutí fantasticky a zo štipľavej a korenistej chuti petržlenu v kombinácii s ostatnými ingredienciami vyčaruje naozajstný zázrak. Ako na to? Pripravíme si pol pohára bulguru alebo kuskusu do hlbokej misy a zalejeme ho celým pohárom vriacej vody. Prikryjeme misu plytkým tanierom a necháme desať minút túto špeciálnu, predvarenú a nalámanú arabskú pšenicu bobtnať. Zatiaľ si nadrobno nakrájame tri hrste petržlenovej vňate, jednu hrsť mäty, jednu vačšiu vypitvanú paradajku, pol uhorky rovnako zbavenej semien a pol cibule. Snažíme sa, aby všetko malo pokiaľ možno rovnakú veľkosť so zreteľom na to, že čo je malé, to je milé. Všetko to zmiešame s napučaným bulgurom či kuskusom, pridáme poriadny cvrk kvalitného olivového oleja, šťavu z pol citróna, poriadnu štipku soli a trošku čerstvo zomletého čierneho korenia. Podávame ako mezze čiže ako chladivé predjedlo alebo ako ľahkú prílohu k ťažším jedlám – k hovädzine či jahňacine.
.ochrana pred pýchou
Petržlen totiž Gréci hneď, ako ho ochutnali a ovoňali, okamžite zasvätili bohyni Persefone. Tušili, že to nebude len taká nevinná kvetinka. Začali si povrávať, že vraj vyhúkol z krvi istého Archemora, ktorého meno v preklade znamená „predchodca smrti“. A tak náš petržlen pomaly, ale isto začal pri skone človeka a čohokoľvek živého vehementne asistovať. Gréci ním zrazu obvešiavali náhrobky a na pripomenutie smrteľnosti ním ozdobovali víťazov. Vybehli na lúku, natrhali vňate, uvili z nej vence a šup ich vojakom na hlavu. Nech vedia, že kvôli ich víťazstvu musel zomrieť niekto iný.
Petržlen sa dokonca dostal aj do starogréckych úsloví. Keď niekto smrteľne ochorel a rodina mu už nedávala žiadnu nádej, decentne na Agore známym pošuškali, že dotyčný bude čoskoro potrebovať petržlen. Známi účastne pokynuli hlavami a všetci vedeli, koľko nášmu nešťastníkovi bije. Pochopiteľne, vďaka tomuto rodokmeňu a ceremoniálnym náležitostiam sa v Grécku petržlen príliš do jedla nedával. Dokonca bol z hostín vypovedaný. Panebože, čo ja by som ako malý chlapec za to dal!
.ochrana pred jedmi a plešinou
V Ríme si svoju smrtonosnú reputáciu petržlen zachovával, no pomaly sa už predieral aj k prestretému stolu. Najprv v podobe vencov na hlavách. Nie už však ako ozdoba víťazov, ale ako plašič jedov. Rimania verili, že keď budú mať petržlen na hlave, nebudú nikdy otrávení. Táto domnienka vznikla vraj vtedy, keď si Rimania všimli, ako dokáže petrlžen zahnať cesnakový zápach. Stačí požuť zopár lístkov a človek má dych ako novorodenec!
Popri divokých večierkoch im napokon asi sem-tam nejaký ten lístok spadol do jedla, a tak zistili, že petržlen dokáže byť aj chutnou ingredienciou. V prvom storočí sa už o petržlene ako o skvelej prísade do nálevov a omáčok zmieňuje Plínius Starší. A dokonca tu aj menuje jeho dve podoby, ktoré poznáme aj dnes: kučeravú a hladkolistú. No viac sa venuje jeho zázračným liečivým účinkom. Niet sa čo čudovať, išlo o delikátnu a skutočne silnú tému, ktorá rezonuje aj dnes. Petržlenovou vňaťou sa totiž za rímskych čias dala úspešne vyliečiť plešina! Tak aspoň tvrdí Plínius. A radí tiež, aby sa zároveň vňate vystríhali dojčiace ženy, lebo ich deti môžu dostať padúcnicu.
.ochrana pred nepriateľom
O tom, že petržlen je bylinou diabla či smrti, boli presvedčení aj v stredoveku, hoci jeho vňaťou si už korenili aj mäsá či vývary. Dlho medzi ľuďmi kolovala povera, že keď budeme trhať petržlenovú vňať a vyslovovať meno nepriateľa, ten zázračne zomrie. Priniesť na návštevu ako dar petržlen bolo nemysliteľné, vraj to prinášalo nešťastie. Skrátka, s touto bylinkou bolo sveta žiť.
Dnes sa jej už však vôbec nebojíme. Dávame ju skoro všade, tvorí neoddeliteľnú súčasť rôznych šalátov, jedál, niektoré kuchyne si bez nej už nevedia ani poradiť. Stala sa nepríklad základným kameňom bylinného balíčka francúzskej kuchyne – bouquet garni. Narozdiel od Grékov petržlenom už neoznačujeme koniec záhrad, ale pestujeme si ho rovno doma v kvetináči. A v nedeľu, keď máme náladu, si ho nasekaný fukneme do voňavej hovädzej polievky.
.autor je scenárista.
Urobme si tabbouleh/
Tento fantastický a osviežujúci libanonský šalát vyzerá na prvý pohľad veľmi podozrivo. Najmä pre tých, ktorí mali v mladosti s petržlenovou vňaťou podobné problémy ako ja. Tabbouleh je totiž skoro celý z nej. No chutí fantasticky a zo štipľavej a korenistej chuti petržlenu v kombinácii s ostatnými ingredienciami vyčaruje naozajstný zázrak. Ako na to? Pripravíme si pol pohára bulguru alebo kuskusu do hlbokej misy a zalejeme ho celým pohárom vriacej vody. Prikryjeme misu plytkým tanierom a necháme desať minút túto špeciálnu, predvarenú a nalámanú arabskú pšenicu bobtnať. Zatiaľ si nadrobno nakrájame tri hrste petržlenovej vňate, jednu hrsť mäty, jednu vačšiu vypitvanú paradajku, pol uhorky rovnako zbavenej semien a pol cibule. Snažíme sa, aby všetko malo pokiaľ možno rovnakú veľkosť so zreteľom na to, že čo je malé, to je milé. Všetko to zmiešame s napučaným bulgurom či kuskusom, pridáme poriadny cvrk kvalitného olivového oleja, šťavu z pol citróna, poriadnu štipku soli a trošku čerstvo zomletého čierneho korenia. Podávame ako mezze čiže ako chladivé predjedlo alebo ako ľahkú prílohu k ťažším jedlám – k hovädzine či jahňacine.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.