V Talline boli estónske divadlá a jedno ruské. Tam ma pozvali. Zdesenie ruských hercov vyvolala demonštrácia obyvateľov pobaltských krajín, ktoré sa chceli odtrhnúť od Sovietskeho zväzu. Na druhý deň som tam išiel. Postavil som sa s nimi do reťaze, držali sme sa za ruky, stovky tisíc ľudí, možno nás bolo milión, od severu Estónska cez Lotyšsko až na juh Litvy. Z nekonečnej reťaze ľudských rúk vyžarovala sila pokojného odhodlania. Tí okolo mňa zistili, že som z Československa. Ďakovali za solidaritu, hovorili o hanbe, ktorú cítili za okupáciu našej krajiny v 68. roku. Premiéra inscenácie bola zvláštna. V hre sú štyria mladí ľudia vychovávaní izolovane. Poznajú iba dvoch čiernych opatrovateľov. Každý z nich si myslí, že je na svete sám. A zrazu sú pripustení k sebe. Muž k žene, žena k žene, muž k mužovi, v rôznych kombináciách. Všetko sa to obohráva za ostnatým drôtom. Tak sme vtedy žili, za ostnatým plotom v reálnom socializme. Ruských divákov v Talline to jemné spoznávanie druhých bytostí veľmi neoslovilo. Bolo to príliš jemné v drsnej dobe. Ruské tanky do Estónska neprišli, krv netiekla, i keď boli také scenáre. Gorbačov to neurobil. Rozpadol sa Sovietsky Zväz, Estónci, Lotyši a Litovci sú spolu s nami v EÚ. Dnes sa Rusi na Kryme chcú odtrhnúť od Ukrajiny. Na to, aby vypísali referendum, potrebujú 30-tisícovú ruskú armádu. Reťaz okolo Krymu vytvárajú ozbrojení ruskí vojaci. Nedržia sa za ruky. Majú v nich zbrane. Putin ide „naprávať“ to, čo Gorbačov „pokazil“. Kde sa zastaví?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.