Druhá svetová vojna a chudoba tvoria pozadie môjho životného príbehu. Keď sa chráni to hlavné: život a ľudská dôstojnosť. U saleziánov som bol päť rokov a žijem z toho dodnes. Pozor na chudobných a mladých, tam je budúcnosť.
Do väzenia som sa nepýtal. Padne to na človeka ako klietka na vtáčika. Tvrdá univerzita. Tak málo toho človek potrebuje. To, čo potrebuješ, aby si prežil, unesieš v jednej deke.
Život robotníka mal vtedy kurz. Bola to z núdze cnosť. Na obraze maliara Ladislava Záborského vidím seba ako človeka, čo vlečie svoje ťažké bremeno a za ním silueta Krista, nesúceho kríž. Namáhavá práca, poctivá tvorba môžu byť formou modlitby.
K pápežovi som chcel ujsť, napokon ma k nemu vyhnali komunisti, chceli znova ublížiť a nechtiac pomohli. Za normalizácie som sa do okupovanej vlasti vrátil len preto, že tu žili, že ste tu žili, ľudia trpiaci, túžiaci po slobode. Mne bolo zadosťučinením len žiť s vami, počúvať vás a artikulovať vaše sny a predstavy.
Komunizmus sme zvalili aj akoby zázrakom, aj vlastným pričinením. Zanechal mnohé hospodárske škody. Z tých by sme sa vylízali. Horšie sú škody morálne, kultúrne, s ktorými sa trápime. Je to náš spoločný údel.
Vďaka Vám, čo ste ma niesli v náručí svojej lásky. Ste mojím jediným pokladom. Vami obložený, ako chlebíček, som vďačný za všetko, čo mi bolo dopriate. Dnešný deň je vďakou za život, slávnosťou nášho priateľstva a dňom našej zvláštnej rehole.
Ďakujem Vám za účasť na mojej ceste.
Anton Srholec sa práve dožil 85 rokov.
Do väzenia som sa nepýtal. Padne to na človeka ako klietka na vtáčika. Tvrdá univerzita. Tak málo toho človek potrebuje. To, čo potrebuješ, aby si prežil, unesieš v jednej deke.
Život robotníka mal vtedy kurz. Bola to z núdze cnosť. Na obraze maliara Ladislava Záborského vidím seba ako človeka, čo vlečie svoje ťažké bremeno a za ním silueta Krista, nesúceho kríž. Namáhavá práca, poctivá tvorba môžu byť formou modlitby.
K pápežovi som chcel ujsť, napokon ma k nemu vyhnali komunisti, chceli znova ublížiť a nechtiac pomohli. Za normalizácie som sa do okupovanej vlasti vrátil len preto, že tu žili, že ste tu žili, ľudia trpiaci, túžiaci po slobode. Mne bolo zadosťučinením len žiť s vami, počúvať vás a artikulovať vaše sny a predstavy.
Komunizmus sme zvalili aj akoby zázrakom, aj vlastným pričinením. Zanechal mnohé hospodárske škody. Z tých by sme sa vylízali. Horšie sú škody morálne, kultúrne, s ktorými sa trápime. Je to náš spoločný údel.
Vďaka Vám, čo ste ma niesli v náručí svojej lásky. Ste mojím jediným pokladom. Vami obložený, ako chlebíček, som vďačný za všetko, čo mi bolo dopriate. Dnešný deň je vďakou za život, slávnosťou nášho priateľstva a dňom našej zvláštnej rehole.
Ďakujem Vám za účasť na mojej ceste.
Anton Srholec sa práve dožil 85 rokov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.