Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Spev lieči

.vladislav Gális .časopis .hudba

Janu Kratochvílovú považujú niektorí ľudia za blázna,

Janu Kratochvílovú považujú niektorí ľudia za blázna, iní za originálnu osobnosť. Všetci sa však zhodnú na tom, že je to jedna z najlepších speváčok, aké sa zrodili v niekdajšom Československu.


.okrem občianskeho mena používate viac umeleckých: Jana Pope, Z Goddess, Heretyka, Uriel... Čo pre vás znamenajú?
V Anglicku aj všade naokolo ma už volajú Uriel. Ja tie mená vnímam ako vibračné kódy. To meno odhaľuje vibrácie, na ktoré sa ladím, a momentálne so mnou znie meno Uriel. V dokladoch ho však nemám, stretla som sa totiž s byrokraciou, ktorá tvrdí, že Uriel môže byť len mužské meno. (Smiech.)

.žijete v Londýne, vystupujete v Anglicku aj v Čechách. V čom sa tie koncerty líšia?
V Anglicku robíme úplne iné veci pod iným menom. Práve sme sa dali znovu dokopy ako kapela a štartujeme novú éru. Pre Českú a Slovenskú republiku máme skupinu Illuminatica, s ktorou fungujeme druhý rok. V Čechách a na Slovensku spievame v rodnej reči a prekvapilo nás, že naši českí kolegovia to nevedia pochopiť. My však chceme, aby nám poslucháči rozumeli. Hráme nové skladby, ale teraz sme pripravili prekvapenie: skladbu Copánky, ktorú sme pretextovali na Korálky nadějí. Keď vznikala, nedovolili nám písať vlastné texty, vtedy boli len štátom povolení textári.

.stretli ste sa pri návratoch do Čiech aj s rozpačitými reakciami?
V Čechách sa stále stretávame so zákazmi. Napríklad v jeseni sme mali hrať ako hlavná kapela v Prahe na Vinobraní, a odrazu nás zakázali. Nikto nám dodnes nevysvetlil, prečo. V Čechách sa síce zmenil systém, ale stále je tam pre nás akási stena. Obhajujeme svetlo, dobro a pozitívne sily, no narážame na problémy, akoby sme boli tá najhoršia pornografia. Napríklad český rozhlas hrá len naše pesničky do 80. rokov minulého storočia. Akoby sme už boli mŕtvi. (Smiech.) Keď v roku 2006 vyšiel prierez našimi starými aj novými skladbami, malo to úspech, ale vydavateľstvá nám nechcú vydávať nové nahrávky. Všetko je dohodnuté a pripravené, no na poslednú chvíľu to stroskotá.

.niečo podobné sa stalo, keď ste v Anglicku nahrali album Bohemian. Ako to vlastne vtedy bolo?
V roku 1983 sme šli na festival do Írska a získali sme cenu publika. Chceli sme sa vrátiť do Československa, ale systém nám zabuchol dvere – vyhlásil, že sme emigrovali. Tá správa nás zastihla v Anglicku a tam nikoho nezaujímalo, že sme niečo v Írsku vyhrali. Začínali sme od piky. Skladali sme pesničky a dávali sme do nich to, čo sme prežívali – tragédiu rozchodu s rodinami, s našimi miláčikmi, s krajinou, ktorú sme mali radi. Nahrávku sme posielali na inzeráty, do Melody Makeru a tak. Až nám raz odpovedal nejaký človek, že sa mu to páči... a dopadlo to tak, že sme podpísali zmluvu s vydavateľstvom Polydor.


.napokon to však stroskotalo.
Vydali sme singel a vtedy sa vo firme vymenilo vedenie. Nové vedenie malo nové požiadavky. Nestačila im hudba, žiadali od nás veci na hranici pornografie, to, čo pre nich robili iné speváčky. Napríklad tá Cikonová Julka, ktorá si hovorí Madonna a vydala pornografickú knihu Sex. Dnes sú z nich tzv. vážení umelci – ale za akú cenu? Nakoniec nás opustili aj manažéri, ktorí si nechali nejaké peniaze. (Smiech.) Zmena vedenia zasiahla napríklad aj Bee Gees, ale keďže my sme len začínali, postihlo nás to krutejšie. Vydali sme sa alternatívnymi cestami a nakoniec sme sa na scénu vrátili, ale to sme už šli do undergroundu a venovali sme sa aj extrémnym druhom hudby.

.keď sa nejaký spevák začne zaoberať duchovnými témami, jeho hudba je väčšinou pokojnejšia. Vy spiritualitu spájate aj s tvrdým rockom. Vnímate to ako paradox?
Keď sme začali robiť tvrdú rockovú muziku, zobrali sme to tak trochu ako misiu – že aj v tejto hudbe sa dá ísť cestou svetla. Vtedy som sa už zaoberala alternatívnym liečiteľstvom a pokúšala som sa svoje schopnosti využiť na pomoc ľuďom, ktorí mali problémy s drogami aj so samotným diablom, a skoro ma to zabilo. Ten diabol symbolizuje zlé sily. Nazývam ich diabol alebo satan, tak ako to robia aj kresťania.

Jana Uriel Kratochvílová / Narodila sa roku 1953 v Zlíne. Od 70. rokov vystupovala napríklad so skupinami Country Beat, Kroky, Jazz Q. Neskôr mala vlastné kapely – blues-rockový Motor a reggae-rockový Heval. V roku 1983 sa spolu s kapelníkom Hevalu Pavlom Trnavským zúčastnila na festivale v Írsku, do ČSSR sa už nevrátila. Žije v Londýne s partnerom a spolupracovníkom Jiřím Hrubešom, bývalým bubeníkom Pražského výběru. Koncom roka so svojou skupinou Illuminatica odohrá dva koncerty na Slovensku: 29. 12. v trenčianskom Piano clube a 30. 12. v banskobystrickom Klube 77.
.čo sa vtedy stalo?

Boli sme zdraví, ale mali sme smrteľné bolesti, nočné mory, dokonca som sa ocitla na niekoľko týždňov v kóme. Lekári si s tým nevedeli rady. Vtedy sme nemali konkrétnu vieru, študovali sme budhizmus, jogu... Raz, keď som sa viezla autobusom okolo kostola, kde bola kaplnka „Lejdinky“ (tak volám Our Lady, Matku Božiu), nejaká sila ma z toho autobusu vytiahla, stála som pred tou sochou, rozplakala som sa a prosila o pomoc. Všetko intuitívne a spontánne. Odvtedy ma to začalo ťahať do kostola – keď tam neboli ľudia, lebo inak som mala pocit, že tam nepatrím, keďže nie som členom žiadnej kongregácie, som nezávislý človek. Tak sa začal môj návrat ku zdraviu a kresťanská viera si ma pritiahla. Dodnes som nezávislá, ale verím, že „Lejdinka“ alebo Kristus ma zachránili. Dokonca začínam veriť, že keď v srdci neprijmeme Krista, tak s temnotou budeme bojovať až do smrti.

.pochádzajú kresťanské symboly vo vašej tvorbe aj z detstva?
Jednu babičku som mala katolícku a jednu evanjelickú. Tie rodiny sa so sebou nerozprávali – moji rodičia sa zobrali proti ich vôli. Tá katolícka babka ma dosť ovplyvnila. Pochádzala z dedinky na Morave, chodila do kostola a tajne ma tam vodila. Aj protestantská babička mi určite dala základ – čítala nám príbehy z Biblie.

.venujete sa aj meditačnej hudbe. Napríklad album Immortality je určený pre umierajúcich v hospicoch. Ako ste sa k tomu dostali?
To bolo ešte v čase, keď sme odišli zo šoubiznisu. Vtedy sa okolo nás diali rôzne tragické udalosti a začali sme študovať všetko, čo sa dalo dozvedieť o smrti – ešte nie z hľadiska kresťanského, ale napríklad budhistického, hinduistického. Za minulého režimu bola smrť tabu, a tak sme si povedali, že to tabu odhalíme. V Anglicku sa vtedy zakladali centrá prirodzenej smrti. Robili sme s tými ľuďmi meditácie a rozhodli sme sa nahrať muziku, ktorá by im zmiernila utrpenie.

.ako sa staráte o svoj hlas? Využívate techniky z jogy, dychové cvičenia?
V speve som ako moja babička, tá v kuchyni spievala plným hlasom, čo jej napadlo. Pred koncertmi sa nerozospievavam. Keď mám chuť spievať, spievam si doaleluja, napríklad v aute. Môj miláčik Jirka mi vraví, aby som prestala, ale napokon to dopadne tak, že keď niekam ideme autom cez celú Britániu, spolu spievame a hulákame. Asi to mám v sebe ešte z Moravy, kde všetci stále spievali. Verím, že spev lieči – telo sa vďaka nemu udržuje v harmónii. Škoda, že ľudia dnes prestali spievať a nechali to na „odborníkov“, spevákov, ktorých počujú z médií. Lieči, samozrejme, aj smiech. Humor je dôležitý aj na našich koncertoch. Preto si napríklad na tvár namaľujem tretie oko. Keď to niekoho rozveselí, je to úžasné.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite