Vo verejnej diskusii, ktorá predchádzala schváleniu novely ústavy, dominovali dve témy. V obidvoch sa trochu zbytočne strašilo a preháňalo.
Prvá bola politická. KDH muselo čeliť masívnej kritike, že dohodou so Smerom uzavrelo s touto stranou „politický sobáš“, ktorý sa po ďalších parlamentných voľbách spečatí spoločným vládnutím. Druhá téma bola obsahová a súvisela s previerkami sudcov. Mnohé médiá, sudcovia a mimovládne organizácie predkladateľom vyčítali, že tento inštitút môže byť zneužitý na odstavenie nepohodlných sudcov. Skúsme sa na obe témy pozrieť s chladnou hlavou.
.bratanie so Smerom
Pre KDH je ústavná definícia manželstva témou už desať rokov. Bola to priama reakcia na širšie trendy na Západe, zasahovanie EÚ do tejto témy a skúsenosti ministrov Palka a Lipšica na Európskej rade. Prvý takýto zákon napísal pre KDH Radoslav Procházka a podpísali ho vtedy spolu Palko, Lipšic, Hrušovský a ďalší poslanci KDH. Tento zákon bol na jar 2006 vyradený z programu schôdze. Druhýkrát bol predložený o tri roky neskôr. Zákon bol dôraznejší, ako dnešné znenie a vylučoval prípadnú imitáciu manželstva. Hoci mala téma podľa prieskumov verejnej mienky vysokú spoločenskú podporu (okolo 80 percent), ústavný zákon sa opakovane nedarilo presadiť.
Ak sa nejaká politická strana kvôli presadeniu dlhoročnej priority účelovo spojí so subjektom, ktorý je na opačnej strane spektra, netreba hneď moralizovať a verejne ju za to zatracovať. Politika a dejiny sú plné takýchto spojenectiev. A po príklady netreba chodiť za hranice ani ďaleko do minulosti. Nie je to tak dávno, keď v čase druhej Dzurindovej vlády, ktorá v istom období mala problém s parlamentnou väčšinou, podporili niektoré reformné zákony poslanci HZDS za podstatne horších okolností. A mimochodom, znamená postoj liberálnej opozície, že keď raz bude hlasovanie o registrovaných partnerstvách vyhovovať Smeru, odmietne taký zákon podporiť? Je možné, že na tento test pokrytectva nebudeme čakať dlho.
Samozrejme, že pre Smer bola ústavná definícia manželstva čisto účelovou záležitosťou zameranou na prezidentské voľby. KDH trochu riskovalo, ale dnes vieme povedať, kto a čo dosiahol. Fico voľby prehral a voliči KDH ho, až na zanedbateľné výnimky, nevolili. Volili Andreja Kisku, ktorého KDH aj otvorene podporilo. Podľa povolebného výskumu IVO tvorili sympatizanti KDH len zanedbateľné štyri percentá zo všetkých voličov, ktorí dali Ficovi hlas v druhom kole. Ficova „kampaň“ na voličov KDH teda nefungovala. Znamená „ústavná koalícia“, že po najbližších voľbách vznikne koalícia KDH-Smer? To dnes ťažko povedať. Do volieb sú ešte dva roky a nikto nevie, čo prinesú.
Kým však bude pravica rozbitá na atómy a v parlamente bude Matovičova strana, prípadne zradikalizovaná SMK, táto koalícia bude stále visieť vo vzduchu, bez ohľadu na novelu ústavy. Nechýbalo veľa, aby KDH už raz, po voľbách v roku 2006, do vlády so Smerom vstúpilo. Rovnako stačilo málo a Béla Bugár by bol vládol spoločne nielen s Robertom Ficom, ale aj s Vladimírom Mečiarom. Mikuláš Dzurinda zase sníval o spoločnej koalícii pravicových strán s Vladimírom Mečiarom, ktoré len krátko predtým oprávnene označoval za najväčšie zlo pre Slovensko. Týchto niekoľko príkladov ilustruje, že rozhodovanie o vstupe do vlády je najmä pragmatickou záležitosťou, na ktorú to, čo bolo včera, má len veľmi obmedzený vplyv. Reči o tom, že dohodou o ústave si Smer a KDH otestovali spoločné vládnutie, sú len politickým klábosením. Takýto test žiadna z týchto strán nepotrebovala.
Platí skôr opak: zakotvením ústavnej ochrany manželstva Smer stratil všeobecne prijateľnú tému, ktorou by mohol „lákať“ KDH do vlády.
.justičné zmeny
Spomedzi zmien, ktoré novela ústavy zavádza do justície, najviac rezonovali previerky sudcov, ktoré sa majú realizovať aj prostredníctvom Národného bezpečnostného úradu. Sudcovia budú vždy brániť svoju autonómiu a imunitu. Je preto pochopiteľné, že stavovské sudcovské organizácie ich odmietali s tým, že v tomto inštitúte videli riziko zasahovania vládnej moci. Aj téma zneužitia previerok voči nepohodlným sudcom určite stojí za diskusiu, aj keď tým, že do posudzovania spôsobilosti sudcu bol okrem Súdnej rady a Ústavného súdu vtiahnutý aj prezident, sa toto riziko dostalo na prijateľnú mieru.
Zaujímavé však je, ako tieto stavovské sudcovské argumenty ovládli verejnú diskusiu. Veď ak sa pred časom bezpečnostné previerky zavádzali pre sudcov Špeciálneho súdu (Ústavný súd neskôr rozhodol, že takýto model klasických bezpečnostných previerok prostredníctvom NBÚ je nepatričným zásahom štátnej moci do nezávislosti súdov), alebo si ich v roku 2010 do programového vyhlásenia dala vláda Ivety Radičovej, museli na to existovať nejaké dôvody.
Nikto okrem sudcovských organizácií a Štefana Harabina sa nad tým vtedy nepozastavoval a neviedla sa o tom žiadna búrlivá mediálna diskusia. V tej aktuálnej sa však dôvody v prospech previerok veľmi neobjavili. A to ani zo strany tých, ktorí v minulosti ich zavedenie pre špeciálnych, ale aj všeobecných sudcov podporovali alebo s tým minimálne nemali problém.
Aby sme to uzavreli: keď sa na novelu ústavy pozrieme bez emócií, možno povedať, že do ústavy sa dostali veci, o ktorých potrebe hovorila v dlhšom časovom pásme pravica, aj ľavica. Samozrejme, schválili sa vtedy, keď to malo priniesť politické body Robertovi Ficovi. To sa však nestalo. Nie je preto dôvod strašiť ani preháňať.
Pravicoví politici by radšej mali hovoriť o tom, že novelu ústavy treba využiť na vyzlečenie Štefana Harabina zo sudcovského talára.
Prvá bola politická. KDH muselo čeliť masívnej kritike, že dohodou so Smerom uzavrelo s touto stranou „politický sobáš“, ktorý sa po ďalších parlamentných voľbách spečatí spoločným vládnutím. Druhá téma bola obsahová a súvisela s previerkami sudcov. Mnohé médiá, sudcovia a mimovládne organizácie predkladateľom vyčítali, že tento inštitút môže byť zneužitý na odstavenie nepohodlných sudcov. Skúsme sa na obe témy pozrieť s chladnou hlavou.
.bratanie so Smerom
Pre KDH je ústavná definícia manželstva témou už desať rokov. Bola to priama reakcia na širšie trendy na Západe, zasahovanie EÚ do tejto témy a skúsenosti ministrov Palka a Lipšica na Európskej rade. Prvý takýto zákon napísal pre KDH Radoslav Procházka a podpísali ho vtedy spolu Palko, Lipšic, Hrušovský a ďalší poslanci KDH. Tento zákon bol na jar 2006 vyradený z programu schôdze. Druhýkrát bol predložený o tri roky neskôr. Zákon bol dôraznejší, ako dnešné znenie a vylučoval prípadnú imitáciu manželstva. Hoci mala téma podľa prieskumov verejnej mienky vysokú spoločenskú podporu (okolo 80 percent), ústavný zákon sa opakovane nedarilo presadiť.
Ak sa nejaká politická strana kvôli presadeniu dlhoročnej priority účelovo spojí so subjektom, ktorý je na opačnej strane spektra, netreba hneď moralizovať a verejne ju za to zatracovať. Politika a dejiny sú plné takýchto spojenectiev. A po príklady netreba chodiť za hranice ani ďaleko do minulosti. Nie je to tak dávno, keď v čase druhej Dzurindovej vlády, ktorá v istom období mala problém s parlamentnou väčšinou, podporili niektoré reformné zákony poslanci HZDS za podstatne horších okolností. A mimochodom, znamená postoj liberálnej opozície, že keď raz bude hlasovanie o registrovaných partnerstvách vyhovovať Smeru, odmietne taký zákon podporiť? Je možné, že na tento test pokrytectva nebudeme čakať dlho.
Samozrejme, že pre Smer bola ústavná definícia manželstva čisto účelovou záležitosťou zameranou na prezidentské voľby. KDH trochu riskovalo, ale dnes vieme povedať, kto a čo dosiahol. Fico voľby prehral a voliči KDH ho, až na zanedbateľné výnimky, nevolili. Volili Andreja Kisku, ktorého KDH aj otvorene podporilo. Podľa povolebného výskumu IVO tvorili sympatizanti KDH len zanedbateľné štyri percentá zo všetkých voličov, ktorí dali Ficovi hlas v druhom kole. Ficova „kampaň“ na voličov KDH teda nefungovala. Znamená „ústavná koalícia“, že po najbližších voľbách vznikne koalícia KDH-Smer? To dnes ťažko povedať. Do volieb sú ešte dva roky a nikto nevie, čo prinesú.
Kým však bude pravica rozbitá na atómy a v parlamente bude Matovičova strana, prípadne zradikalizovaná SMK, táto koalícia bude stále visieť vo vzduchu, bez ohľadu na novelu ústavy. Nechýbalo veľa, aby KDH už raz, po voľbách v roku 2006, do vlády so Smerom vstúpilo. Rovnako stačilo málo a Béla Bugár by bol vládol spoločne nielen s Robertom Ficom, ale aj s Vladimírom Mečiarom. Mikuláš Dzurinda zase sníval o spoločnej koalícii pravicových strán s Vladimírom Mečiarom, ktoré len krátko predtým oprávnene označoval za najväčšie zlo pre Slovensko. Týchto niekoľko príkladov ilustruje, že rozhodovanie o vstupe do vlády je najmä pragmatickou záležitosťou, na ktorú to, čo bolo včera, má len veľmi obmedzený vplyv. Reči o tom, že dohodou o ústave si Smer a KDH otestovali spoločné vládnutie, sú len politickým klábosením. Takýto test žiadna z týchto strán nepotrebovala.
Platí skôr opak: zakotvením ústavnej ochrany manželstva Smer stratil všeobecne prijateľnú tému, ktorou by mohol „lákať“ KDH do vlády.
.justičné zmeny
Spomedzi zmien, ktoré novela ústavy zavádza do justície, najviac rezonovali previerky sudcov, ktoré sa majú realizovať aj prostredníctvom Národného bezpečnostného úradu. Sudcovia budú vždy brániť svoju autonómiu a imunitu. Je preto pochopiteľné, že stavovské sudcovské organizácie ich odmietali s tým, že v tomto inštitúte videli riziko zasahovania vládnej moci. Aj téma zneužitia previerok voči nepohodlným sudcom určite stojí za diskusiu, aj keď tým, že do posudzovania spôsobilosti sudcu bol okrem Súdnej rady a Ústavného súdu vtiahnutý aj prezident, sa toto riziko dostalo na prijateľnú mieru.
Zaujímavé však je, ako tieto stavovské sudcovské argumenty ovládli verejnú diskusiu. Veď ak sa pred časom bezpečnostné previerky zavádzali pre sudcov Špeciálneho súdu (Ústavný súd neskôr rozhodol, že takýto model klasických bezpečnostných previerok prostredníctvom NBÚ je nepatričným zásahom štátnej moci do nezávislosti súdov), alebo si ich v roku 2010 do programového vyhlásenia dala vláda Ivety Radičovej, museli na to existovať nejaké dôvody.
Nikto okrem sudcovských organizácií a Štefana Harabina sa nad tým vtedy nepozastavoval a neviedla sa o tom žiadna búrlivá mediálna diskusia. V tej aktuálnej sa však dôvody v prospech previerok veľmi neobjavili. A to ani zo strany tých, ktorí v minulosti ich zavedenie pre špeciálnych, ale aj všeobecných sudcov podporovali alebo s tým minimálne nemali problém.
Aby sme to uzavreli: keď sa na novelu ústavy pozrieme bez emócií, možno povedať, že do ústavy sa dostali veci, o ktorých potrebe hovorila v dlhšom časovom pásme pravica, aj ľavica. Samozrejme, schválili sa vtedy, keď to malo priniesť politické body Robertovi Ficovi. To sa však nestalo. Nie je preto dôvod strašiť ani preháňať.
Pravicoví politici by radšej mali hovoriť o tom, že novelu ústavy treba využiť na vyzlečenie Štefana Harabina zo sudcovského talára.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.