Politickou témou toho dňa malo byť hlasovanie o novele ústavy, odchod dvoch najvýraznejších tvári SDKÚ zo strany však v tej chvíli prekryl aj ústavnú ochranu manželstva a justičné zmeny. Tlačovú konferenciu Mikuláša Dzurindu a Ivana Mikloša si do preplnenej tlačovkovej miestnosti prišli okrem novinárov pozrieť aj viacerí poslanci Obyčajných ľudí, Ľudovít Kaník a aj ľavicový publicista Eduard Chmelár.
.milosrdná história
Aj keď obidvaja, dlhé roky najvýraznejší politici SDKÚ, venovali veľký priestor vysvetľovaniu toho, že z SDKÚ museli odísť, aby neboli vťahovaní do vnútrostraníckych šarvátok, bolo jasné, že im veľmi záleží na tom, aby vo vydýchanej miestnosti zaznelo najmä niečo iné. Posolstvo, že napriek chybám, ktoré urobili, ich politická činnosť pred dejinami obstojí. Je veľmi pravdepodobné, že sa v tom nemýlia. Český historik a novinár Jiří Kovtun kedysi napísal, že dejiny bývajú milosrdné v tom zmysle, že z bohatej aktivity aktérov časom vydestilujú len tie najpodstatnejšie veľké činy a iné, z pohľadu veľkých dejín menej významné udalosti, zahladia. Tie potom už riešia len naozajstní zanietenci a fajnšmekri. Z tohto dôvodu majú Mikuláš Dzurinda a Ivan Mikloš šťastie: do učebníc dejepisu sa dostanú ako pozitívne postavy. Dzurinda aj Mikloš boli pri tom, keď táto krajina urobila významný civilizačný posun, stala sa súčastou Západu a na istý čas vďaka reformnému zápalu aj vzorom pre ostatných. To všetko umožnil aj ich politický a mocenský talent, odvaha, často aj cynický chlad a obrnenosť voči médiám. Aj keď to dnes možno neznie pravdepodobne, kauzy typu Branisko, vláčiky či nedodržané sľuby materským stranám, za ktoré Dzurinda s Miklošom nesú minimálne politickú zodpovednosť, budú v učebniciach dejepisu zabudnuté. Veď kto už teraz rieši,s koľkými aférkami a korupčnými škandálmi bol spájaný Milan Hodža, po ktorom sa dnes pomenúvajú ulice a školy.
.osamotený Frešo
Aktuálnu atmosféru v SDKÚ asi najlepšie vykresľuje tlačová konferencia Pavla Freša, ktorá nasledovala vzápätí po vystúpení Dzurindu s Miklošom. Aj keď v takýchto krízových situáciach býva zvykom, že pred médiá sa okrem predsedu postaví aj celé vedenie strany, Pavol Frešo stál pred kamerami sám, ako ten povestný kôl v plote.
Pozícia Freša, ktorý pred dvoma rokmi na straníckom kongrese presvedčivo porazil Luciu Žitňanskú, je dnes oslabená. V strane sa v poslednom období sformovali dve silné skupiny, ktoré sa síce v niektorých výhradách voči predsedovi zhodnú, pôsobia však nezávisle od seba. Prvú tvoria členovia a funkcionári z východného Slovenska, ktorí sa grupujú najmä okolo generálneho sekretára strany Štefana Kužmu, poslanca Viliama Novotného a bývalého poslanca a poradcu Ivety Radičovej pre dopravu Ondreja Mateja. Z veľkej časti ide o ľudí, ktorí pred dvoma rokmi pomohli Frešovi do predsedníckeho kresla. Táto skupina prišla s iniciatívou mimoriadneho kongresu strany a z jej vnútra dokonca zaznievajú hlasy, že Freša by na čele strany mohol vymeniť Ondrej Matej. Tvár druhej skupiny, ktorá nemá jasné regionálne vymedzenie, reprezentuje najmä podpredseda a bývalý minister obrany Martin Fedor. Ten nedávno Frešovi avizoval, že pre nespokojnosť s tým, ako riadi stranu, sa chce vzdať miesta podpredsedu. Nakoniec si to aj po tlaku ďalších členov vedenia rozmyslel.
Kritici Frešovi vyčítajú, že stranu riadi nekoncepčne a SDKÚ prestala byť na pravici lídrom v nastoľovaní nových tém. Vadí im tiež to, že zo strany odchádzajú ľudia, pričom Frešom avizované nové tváre sa do nej nehrnú. „Celkovo chýba systematická práca, na akú sme boli z minulosti zvyknutí, teraz je to všetko také živelné, nárazové. Vedenie strany zasadá dlhé hodiny bez toho, aby bolo schopné dospieť k nejakému rozhodnutiu,“ povedal . týždňu člen vedenia strany, ktorý si želal zostať v anonymite.
Frešo má dnes v strane už len málo spojencov a jeho pozícia je natoľko slabá, že na mimoriadnom kongrese strany, ktorý sa uskutoční na konci mesiaca, môže padnúť. Problém jeho kritikov je však v tom, že ho zatiaľ nemajú kým nahradiť. Ondrej Matej ako kandidát na predsedu vyvoláva na tvárach viacerých Frešových kritikov len pobavený úsmev. Tento politik, aj keď bol v minulom volebnom období členom parlamentu, po sebe nezanechal výraznejšiu stopu. Navyše v primátorskom súboji v Prešove vysoko prehral s Pavlom Hagyarim. Skupina okolo Martina Fedora sa zase niekoľkokrát snažila presvedčiť Ivana Mikloša, aby aktívne vstúpil do vnútrostraníckeho diania. Ten to však zakaždým odmietol. Svoju úlohu v tom zohrala nemalá zatrpknutosť a sklamanie z toho, že po neúspešných voľbách časť funkcionárov hádzala vinu najmä na neho a na Dzurindu, ale aj to, že exminister financií nikdy nebol celkom stotožnený s predstavou, že by mal byť lídrom strany. Oveľa viac ho lákalo pôsobenie na medzinárodnej ekonomickej scéne. Hoci kreslo viceprezidenta Európskej banky pre obnovu a rozvoj sa mu nakoniec nepodarilo získať, prostredníctvom tejto banky istý čas pracoval ako poradca jordánskeho kráľa. V krajine, ktorá sa snaží transformovať svoju ekonomiku, mal radiť najmä v oblasti privatizácie.
V SDKÚ v týchto dňoch nie je núdza o rôzne scenáre ďalšieho vývoja. Niektorí očakávajú, že Pavla Freša by mohol vyzvať Ľudovít Kaník, ktorý sa rýchlo otriasol z porážky v župných voľbách a objavili sa aj hlasy, že do SDKÚ by sa mohla vrátiť Iveta Radičová. Všetko je to však zatiaľ len v rovine úvah a špekulácií.
.koniec zlatého veku
V každom prípade, odchod Mikuláša Dzurindu a Ivana Mikloša nemohol prísť pre Pavla Freša v horšom čase. Obidvoch síce nebolo od parlamentných volieb príliš vidieť a ich verejný imidž značne pošramotila najmä kauza Gorila, ale pre tvrdé jadro voličov strany sú Dzurinda s Miklošom stále symbolmi úspešného príbehu SDKÚ, ktorý sa začal na konci minulého storočia. Ich odchod tak strane z pohľadu volebných preferencií určite nepomôže.
Ak teda obhajoba dvoch mandátov v eurovoľbách pomohla Frešovi odraziť prvý nápor „východniarov“, strata Dzurindu s Miklošom ho môže vystaviť ďalšiemu problému, odchodu časti voličov a poklesu už aj tak nízkych preferencií. Nehovoriac o tom, že na ich poklese sa okrem odchodu otcov zakladateľov podpisuje aj nástup Procházkovej Siete.
Odchod Dzurindu s Miklošom zo strany, ktorú zakladali, má tak dvojitú symboliku. Dá sa vnímať nielen ako bodka za zlatým vekom SDKÚ, počas ktorého bol tento subjekt trikrát na čele vlády, ale aj ako symbolický začiatok tažkých časov, ktoré strana nakoniec nemusí prežiť. O stranách, ktorým sa po úderoch, aké sa v poslednom čase zosypali na SDKÚ, podaril reštart, sa totiž v učebniciach dejepisu toho až tak veľa nepíše.
politickou témou toho dňa malo byť hlasovanie o novele ústavy, odchod dvoch najvýraznejších tvári SDKÚ zo strany však v tej chvíli prekryl aj ústavnú ochranu manželstva a justičné zmeny. Tlačovú konferenciu Mikuláša Dzurindu a Ivana Mikloša si do preplnenej tlačovkovej miestnosti prišli okrem novinárov pozrieť aj viacerí poslanci Obyčajných ľudí, Ľudovít Kaník a aj ľavicový publicista Eduard Chmelár. .milosrdná história Aj keď obidvaja, dlhé roky najvýraznejší politici SDKÚ, venovali veľký priestor vysvetľovaniu toho, že z SDKÚ museli odísť, aby neboli vťahovaní do vnútrostraníckych šarvátok, bolo jasné, že im veľmi záleží na tom, aby vo vydýchanej miestnosti zaznelo najmä niečo iné. Posolstvo, že napriek chybám, ktoré urobili, ich politická činnosť pred dejinami obstojí. Je veľmi pravdepodobné, že sa v tom nemýlia. Český historik a novinár Jiří Kovtun kedysi napísal, že dejiny bývajú milosrdné v tom zmysle, že z bohatej aktivity aktérov časom vydestilujú len tie najpodstatnejšie veľké činy a iné, z pohľadu veľkých dejín menej významné udalosti, zahladia. Tie potom už riešia len naozajstní zanietenci a fajnšmekri. Z tohto dôvodu majú Mikuláš Dzurinda a Ivan Mikloš šťastie: do učebníc dejepisu sa dostanú ako pozitívne postavy. Dzurinda aj Mikloš boli pri tom, keď táto krajina urobila významný civilizačný posun, stala sa súčastou Západu a na istý čas vďaka reformnému zápalu aj vzorom pre ostatných. To všetko umožnil aj ich politický a mocenský talent, odvaha, často aj cynický chlad a obrnenosť voči médiám. Aj keď to dnes možno neznie pravdepodobne, kauzy typu Branisko, vláčiky či nedodržané sľuby materským stranám, za ktoré Dzurinda s Miklošom nesú minimálne politickú zodpovednosť, budú v učebniciach dejepisu zabudnuté. Veď kto už teraz rieši,s koľkými aférkami a korupčnými škandálmi bol spájaný Milan Hodža, po ktorom sa dnes pomenúvajú ulice a školy. .osamotený Frešo Aktuálnu atmosféru v SDKÚ asi najlepšie vykresľuje tlačová konferencia Pavla Freša, ktorá nasledovala vzápätí po vystúpení Dzurindu s Miklošom. Aj keď v takýchto krízových situáciach býva zvykom, že pred médiá sa okrem predsedu postaví aj celé vedenie strany, Pavol Frešo stál pred kamerami sám, ako ten povestný kôl v plote. Pozícia Freša, ktorý pred dvoma rokmi na straníckom kongrese presvedčivo porazil Luciu Žitňanskú, je dnes oslabená. V strane sa v poslednom období sformovali dve silné skupiny, ktoré sa síce v niektorých výhradách voči predsedovi zhodnú, pôsobia však nezávisle od seba. Prvú tvoria členovia a funkcionári z východného Slovenska, ktorí sa grupujú najmä okolo generálneho sekretára strany Štefana Kužmu, poslanca Viliama Novotného a bývalého poslanca a poradcu Ivety Radičovej pre dopravu Ondreja Mateja. Z veľkej časti ide o ľudí, ktorí pred dvoma rokmi pomohli Frešovi do predsedníckeho kresla. Táto skupina prišla s iniciatívou mimoriadneho kongresu strany a z jej vnútra dokonca zaznievajú hlasy, že Freša by na čele strany mohol vymeniť Ondrej Matej, alebo košický poslanec Viliam Novotný. Druhú skupinu, ktorá nemá jasné regionálne vymedzenie, reprezentuje najmä podpredseda a bývalý minister obrany Martin Fedor. Ten nedávno Frešovi avizoval, že pre nespokojnosť s tým, ako riadi stranu, sa chce vzdať miesta podpredsedu. Nakoniec si to aj po tlaku ďalších členov vedenia rozmyslel. Kritici Frešovi vyčítajú, že stranu riadi nekoncepčne a SDKÚ prestala byť na pravici lídrom v nastoľovaní nových tém. Vadí im tiež to, že zo strany odchádzajú ľudia, pričom Frešom avizované nové tváre sa do nej nehrnú. „Celkovo chýba systematická práca, na akú sme boli z minulosti zvyknutí, teraz je to všetko také živelné, nárazové. Vedenie strany zasadá dlhé hodiny bez toho, aby bolo schopné dospieť k nejakému rozhodnutiu,“ povedal . týždňu člen vedenia strany, ktorý si želal zostať v anonymite. Frešo má dnes v strane už len málo spojencov a jeho pozícia je natoľko slabá, že na mimoriadnom kongrese strany, ktorý sa uskutoční na konci mesiaca, môže padnúť. Problém jeho kritikov je však v tom, že ho zatiaľ nemajú kým nahradiť. Ondrej Matej ako kandidát na predsedu vyvoláva na tvárach viacerých Frešových kritikov len pobavený úsmev. Tento politik, aj keď bol v minulom volebnom období členom parlamentu, po sebe nezanechal výraznejšiu stopu. Navyše v primátorskom súboji v Prešove vysoko prehral s Pavlom Hagyarim. Neúspech v komunálnej politike má na konte aj Novotný, ktorý sa v roku 2010 nedostal do košického mestského zastupiteľstva. Skupina okolo Martina Fedora sa zase niekoľkokrát snažila presvedčiť Ivana Mikloša, aby aktívne vstúpil do vnútrostraníckeho diania. Ten to však zakaždým odmietol. Svoju úlohu v tom zohrala nemalá zatrpknutosť a sklamanie z toho, že po neúspešných voľbách časť funkcionárov hádzala vinu najmä na neho a na Dzurindu, ale aj to, že exminister financií nikdy nebol celkom stotožnený s predstavou, že by mal byť lídrom strany. Oveľa viac ho lákalo pôsobenie na medzinárodnej ekonomickej scéne. Hoci kreslo viceprezidenta Európskej banky pre obnovu a rozvoj sa mu nakoniec nepodarilo získať, prostredníctvom tejto banky istý čas pracoval ako poradca jordánskeho kráľa. V krajine, ktorá sa snaží transformovať svoju ekonomiku, mal radiť najmä v oblasti privatizácie. V SDKÚ v týchto dňoch nie je núdza o rôzne scenáre ďalšieho vývoja. Niektorí očakávajú, že Pavla Freša by mohol vyzvať Ľudovít Kaník, ktorý sa rýchlo otriasol z porážky v župných voľbách a objavili sa aj hlasy, že do SDKÚ by sa mohla vrátiť Iveta Radičová. Všetko je to však zatiaľ len v rovine úvah a špekulácií. .koniec zlatého veku V každom prípade, odchod Mikuláša Dzurindu a Ivana Mikloša nemohol prísť pre Pavla Freša v horšom čase. Obidvoch síce nebolo od parlamentných volieb príliš vidieť a ich verejný imidž značne pošramotila najmä kauza Gorila, ale pre tvrdé jadro voličov strany sú Dzurinda s Miklošom stále symbolmi úspešného príbehu SDKÚ, ktorý sa začal na konci minulého storočia. Ich odchod tak strane z pohľadu volebných preferencií určite nepomôže. Ak teda obhajoba dvoch mandátov v eurovoľbách pomohla Frešovi odraziť prvý nápor „východniarov“, strata Dzurindu s Miklošom ho môže vystaviť ďalšiemu problému, odchodu časti voličov a poklesu už aj tak nízkych preferencií. Nehovoriac o tom, že na ich poklese sa okrem odchodu otcov zakladateľov podpisuje aj nástup Procházkovej Siete. Odchod Dzurindu s Miklošom zo strany, ktorú zakladali, má tak dvojitú symboliku. Dá sa vnímať nielen ako bodka za zlatým vekom SDKÚ, počas ktorého bol tento subjekt trikrát na čele vlády, ale aj ako symbolický začiatok tažkých časov, ktoré strana nakoniec nemusí prežiť. O stranách, ktorým sa po úderoch, aké sa v poslednom čase zosypali na SDKÚ, podaril reštart, sa totiž v učebniciach dejepisu toho až tak veľa nepíše.
.milosrdná história
Aj keď obidvaja, dlhé roky najvýraznejší politici SDKÚ, venovali veľký priestor vysvetľovaniu toho, že z SDKÚ museli odísť, aby neboli vťahovaní do vnútrostraníckych šarvátok, bolo jasné, že im veľmi záleží na tom, aby vo vydýchanej miestnosti zaznelo najmä niečo iné. Posolstvo, že napriek chybám, ktoré urobili, ich politická činnosť pred dejinami obstojí. Je veľmi pravdepodobné, že sa v tom nemýlia. Český historik a novinár Jiří Kovtun kedysi napísal, že dejiny bývajú milosrdné v tom zmysle, že z bohatej aktivity aktérov časom vydestilujú len tie najpodstatnejšie veľké činy a iné, z pohľadu veľkých dejín menej významné udalosti, zahladia. Tie potom už riešia len naozajstní zanietenci a fajnšmekri. Z tohto dôvodu majú Mikuláš Dzurinda a Ivan Mikloš šťastie: do učebníc dejepisu sa dostanú ako pozitívne postavy. Dzurinda aj Mikloš boli pri tom, keď táto krajina urobila významný civilizačný posun, stala sa súčastou Západu a na istý čas vďaka reformnému zápalu aj vzorom pre ostatných. To všetko umožnil aj ich politický a mocenský talent, odvaha, často aj cynický chlad a obrnenosť voči médiám. Aj keď to dnes možno neznie pravdepodobne, kauzy typu Branisko, vláčiky či nedodržané sľuby materským stranám, za ktoré Dzurinda s Miklošom nesú minimálne politickú zodpovednosť, budú v učebniciach dejepisu zabudnuté. Veď kto už teraz rieši,s koľkými aférkami a korupčnými škandálmi bol spájaný Milan Hodža, po ktorom sa dnes pomenúvajú ulice a školy.
.osamotený Frešo
Aktuálnu atmosféru v SDKÚ asi najlepšie vykresľuje tlačová konferencia Pavla Freša, ktorá nasledovala vzápätí po vystúpení Dzurindu s Miklošom. Aj keď v takýchto krízových situáciach býva zvykom, že pred médiá sa okrem predsedu postaví aj celé vedenie strany, Pavol Frešo stál pred kamerami sám, ako ten povestný kôl v plote.
Pozícia Freša, ktorý pred dvoma rokmi na straníckom kongrese presvedčivo porazil Luciu Žitňanskú, je dnes oslabená. V strane sa v poslednom období sformovali dve silné skupiny, ktoré sa síce v niektorých výhradách voči predsedovi zhodnú, pôsobia však nezávisle od seba. Prvú tvoria členovia a funkcionári z východného Slovenska, ktorí sa grupujú najmä okolo generálneho sekretára strany Štefana Kužmu, poslanca Viliama Novotného a bývalého poslanca a poradcu Ivety Radičovej pre dopravu Ondreja Mateja. Z veľkej časti ide o ľudí, ktorí pred dvoma rokmi pomohli Frešovi do predsedníckeho kresla. Táto skupina prišla s iniciatívou mimoriadneho kongresu strany a z jej vnútra dokonca zaznievajú hlasy, že Freša by na čele strany mohol vymeniť Ondrej Matej. Tvár druhej skupiny, ktorá nemá jasné regionálne vymedzenie, reprezentuje najmä podpredseda a bývalý minister obrany Martin Fedor. Ten nedávno Frešovi avizoval, že pre nespokojnosť s tým, ako riadi stranu, sa chce vzdať miesta podpredsedu. Nakoniec si to aj po tlaku ďalších členov vedenia rozmyslel.
Kritici Frešovi vyčítajú, že stranu riadi nekoncepčne a SDKÚ prestala byť na pravici lídrom v nastoľovaní nových tém. Vadí im tiež to, že zo strany odchádzajú ľudia, pričom Frešom avizované nové tváre sa do nej nehrnú. „Celkovo chýba systematická práca, na akú sme boli z minulosti zvyknutí, teraz je to všetko také živelné, nárazové. Vedenie strany zasadá dlhé hodiny bez toho, aby bolo schopné dospieť k nejakému rozhodnutiu,“ povedal . týždňu člen vedenia strany, ktorý si želal zostať v anonymite.
Frešo má dnes v strane už len málo spojencov a jeho pozícia je natoľko slabá, že na mimoriadnom kongrese strany, ktorý sa uskutoční na konci mesiaca, môže padnúť. Problém jeho kritikov je však v tom, že ho zatiaľ nemajú kým nahradiť. Ondrej Matej ako kandidát na predsedu vyvoláva na tvárach viacerých Frešových kritikov len pobavený úsmev. Tento politik, aj keď bol v minulom volebnom období členom parlamentu, po sebe nezanechal výraznejšiu stopu. Navyše v primátorskom súboji v Prešove vysoko prehral s Pavlom Hagyarim. Skupina okolo Martina Fedora sa zase niekoľkokrát snažila presvedčiť Ivana Mikloša, aby aktívne vstúpil do vnútrostraníckeho diania. Ten to však zakaždým odmietol. Svoju úlohu v tom zohrala nemalá zatrpknutosť a sklamanie z toho, že po neúspešných voľbách časť funkcionárov hádzala vinu najmä na neho a na Dzurindu, ale aj to, že exminister financií nikdy nebol celkom stotožnený s predstavou, že by mal byť lídrom strany. Oveľa viac ho lákalo pôsobenie na medzinárodnej ekonomickej scéne. Hoci kreslo viceprezidenta Európskej banky pre obnovu a rozvoj sa mu nakoniec nepodarilo získať, prostredníctvom tejto banky istý čas pracoval ako poradca jordánskeho kráľa. V krajine, ktorá sa snaží transformovať svoju ekonomiku, mal radiť najmä v oblasti privatizácie.
V SDKÚ v týchto dňoch nie je núdza o rôzne scenáre ďalšieho vývoja. Niektorí očakávajú, že Pavla Freša by mohol vyzvať Ľudovít Kaník, ktorý sa rýchlo otriasol z porážky v župných voľbách a objavili sa aj hlasy, že do SDKÚ by sa mohla vrátiť Iveta Radičová. Všetko je to však zatiaľ len v rovine úvah a špekulácií.
.koniec zlatého veku
V každom prípade, odchod Mikuláša Dzurindu a Ivana Mikloša nemohol prísť pre Pavla Freša v horšom čase. Obidvoch síce nebolo od parlamentných volieb príliš vidieť a ich verejný imidž značne pošramotila najmä kauza Gorila, ale pre tvrdé jadro voličov strany sú Dzurinda s Miklošom stále symbolmi úspešného príbehu SDKÚ, ktorý sa začal na konci minulého storočia. Ich odchod tak strane z pohľadu volebných preferencií určite nepomôže.
Ak teda obhajoba dvoch mandátov v eurovoľbách pomohla Frešovi odraziť prvý nápor „východniarov“, strata Dzurindu s Miklošom ho môže vystaviť ďalšiemu problému, odchodu časti voličov a poklesu už aj tak nízkych preferencií. Nehovoriac o tom, že na ich poklese sa okrem odchodu otcov zakladateľov podpisuje aj nástup Procházkovej Siete.
Odchod Dzurindu s Miklošom zo strany, ktorú zakladali, má tak dvojitú symboliku. Dá sa vnímať nielen ako bodka za zlatým vekom SDKÚ, počas ktorého bol tento subjekt trikrát na čele vlády, ale aj ako symbolický začiatok tažkých časov, ktoré strana nakoniec nemusí prežiť. O stranách, ktorým sa po úderoch, aké sa v poslednom čase zosypali na SDKÚ, podaril reštart, sa totiž v učebniciach dejepisu toho až tak veľa nepíše.
politickou témou toho dňa malo byť hlasovanie o novele ústavy, odchod dvoch najvýraznejších tvári SDKÚ zo strany však v tej chvíli prekryl aj ústavnú ochranu manželstva a justičné zmeny. Tlačovú konferenciu Mikuláša Dzurindu a Ivana Mikloša si do preplnenej tlačovkovej miestnosti prišli okrem novinárov pozrieť aj viacerí poslanci Obyčajných ľudí, Ľudovít Kaník a aj ľavicový publicista Eduard Chmelár. .milosrdná história Aj keď obidvaja, dlhé roky najvýraznejší politici SDKÚ, venovali veľký priestor vysvetľovaniu toho, že z SDKÚ museli odísť, aby neboli vťahovaní do vnútrostraníckych šarvátok, bolo jasné, že im veľmi záleží na tom, aby vo vydýchanej miestnosti zaznelo najmä niečo iné. Posolstvo, že napriek chybám, ktoré urobili, ich politická činnosť pred dejinami obstojí. Je veľmi pravdepodobné, že sa v tom nemýlia. Český historik a novinár Jiří Kovtun kedysi napísal, že dejiny bývajú milosrdné v tom zmysle, že z bohatej aktivity aktérov časom vydestilujú len tie najpodstatnejšie veľké činy a iné, z pohľadu veľkých dejín menej významné udalosti, zahladia. Tie potom už riešia len naozajstní zanietenci a fajnšmekri. Z tohto dôvodu majú Mikuláš Dzurinda a Ivan Mikloš šťastie: do učebníc dejepisu sa dostanú ako pozitívne postavy. Dzurinda aj Mikloš boli pri tom, keď táto krajina urobila významný civilizačný posun, stala sa súčastou Západu a na istý čas vďaka reformnému zápalu aj vzorom pre ostatných. To všetko umožnil aj ich politický a mocenský talent, odvaha, často aj cynický chlad a obrnenosť voči médiám. Aj keď to dnes možno neznie pravdepodobne, kauzy typu Branisko, vláčiky či nedodržané sľuby materským stranám, za ktoré Dzurinda s Miklošom nesú minimálne politickú zodpovednosť, budú v učebniciach dejepisu zabudnuté. Veď kto už teraz rieši,s koľkými aférkami a korupčnými škandálmi bol spájaný Milan Hodža, po ktorom sa dnes pomenúvajú ulice a školy. .osamotený Frešo Aktuálnu atmosféru v SDKÚ asi najlepšie vykresľuje tlačová konferencia Pavla Freša, ktorá nasledovala vzápätí po vystúpení Dzurindu s Miklošom. Aj keď v takýchto krízových situáciach býva zvykom, že pred médiá sa okrem predsedu postaví aj celé vedenie strany, Pavol Frešo stál pred kamerami sám, ako ten povestný kôl v plote. Pozícia Freša, ktorý pred dvoma rokmi na straníckom kongrese presvedčivo porazil Luciu Žitňanskú, je dnes oslabená. V strane sa v poslednom období sformovali dve silné skupiny, ktoré sa síce v niektorých výhradách voči predsedovi zhodnú, pôsobia však nezávisle od seba. Prvú tvoria členovia a funkcionári z východného Slovenska, ktorí sa grupujú najmä okolo generálneho sekretára strany Štefana Kužmu, poslanca Viliama Novotného a bývalého poslanca a poradcu Ivety Radičovej pre dopravu Ondreja Mateja. Z veľkej časti ide o ľudí, ktorí pred dvoma rokmi pomohli Frešovi do predsedníckeho kresla. Táto skupina prišla s iniciatívou mimoriadneho kongresu strany a z jej vnútra dokonca zaznievajú hlasy, že Freša by na čele strany mohol vymeniť Ondrej Matej, alebo košický poslanec Viliam Novotný. Druhú skupinu, ktorá nemá jasné regionálne vymedzenie, reprezentuje najmä podpredseda a bývalý minister obrany Martin Fedor. Ten nedávno Frešovi avizoval, že pre nespokojnosť s tým, ako riadi stranu, sa chce vzdať miesta podpredsedu. Nakoniec si to aj po tlaku ďalších členov vedenia rozmyslel. Kritici Frešovi vyčítajú, že stranu riadi nekoncepčne a SDKÚ prestala byť na pravici lídrom v nastoľovaní nových tém. Vadí im tiež to, že zo strany odchádzajú ľudia, pričom Frešom avizované nové tváre sa do nej nehrnú. „Celkovo chýba systematická práca, na akú sme boli z minulosti zvyknutí, teraz je to všetko také živelné, nárazové. Vedenie strany zasadá dlhé hodiny bez toho, aby bolo schopné dospieť k nejakému rozhodnutiu,“ povedal . týždňu člen vedenia strany, ktorý si želal zostať v anonymite. Frešo má dnes v strane už len málo spojencov a jeho pozícia je natoľko slabá, že na mimoriadnom kongrese strany, ktorý sa uskutoční na konci mesiaca, môže padnúť. Problém jeho kritikov je však v tom, že ho zatiaľ nemajú kým nahradiť. Ondrej Matej ako kandidát na predsedu vyvoláva na tvárach viacerých Frešových kritikov len pobavený úsmev. Tento politik, aj keď bol v minulom volebnom období členom parlamentu, po sebe nezanechal výraznejšiu stopu. Navyše v primátorskom súboji v Prešove vysoko prehral s Pavlom Hagyarim. Neúspech v komunálnej politike má na konte aj Novotný, ktorý sa v roku 2010 nedostal do košického mestského zastupiteľstva. Skupina okolo Martina Fedora sa zase niekoľkokrát snažila presvedčiť Ivana Mikloša, aby aktívne vstúpil do vnútrostraníckeho diania. Ten to však zakaždým odmietol. Svoju úlohu v tom zohrala nemalá zatrpknutosť a sklamanie z toho, že po neúspešných voľbách časť funkcionárov hádzala vinu najmä na neho a na Dzurindu, ale aj to, že exminister financií nikdy nebol celkom stotožnený s predstavou, že by mal byť lídrom strany. Oveľa viac ho lákalo pôsobenie na medzinárodnej ekonomickej scéne. Hoci kreslo viceprezidenta Európskej banky pre obnovu a rozvoj sa mu nakoniec nepodarilo získať, prostredníctvom tejto banky istý čas pracoval ako poradca jordánskeho kráľa. V krajine, ktorá sa snaží transformovať svoju ekonomiku, mal radiť najmä v oblasti privatizácie. V SDKÚ v týchto dňoch nie je núdza o rôzne scenáre ďalšieho vývoja. Niektorí očakávajú, že Pavla Freša by mohol vyzvať Ľudovít Kaník, ktorý sa rýchlo otriasol z porážky v župných voľbách a objavili sa aj hlasy, že do SDKÚ by sa mohla vrátiť Iveta Radičová. Všetko je to však zatiaľ len v rovine úvah a špekulácií. .koniec zlatého veku V každom prípade, odchod Mikuláša Dzurindu a Ivana Mikloša nemohol prísť pre Pavla Freša v horšom čase. Obidvoch síce nebolo od parlamentných volieb príliš vidieť a ich verejný imidž značne pošramotila najmä kauza Gorila, ale pre tvrdé jadro voličov strany sú Dzurinda s Miklošom stále symbolmi úspešného príbehu SDKÚ, ktorý sa začal na konci minulého storočia. Ich odchod tak strane z pohľadu volebných preferencií určite nepomôže. Ak teda obhajoba dvoch mandátov v eurovoľbách pomohla Frešovi odraziť prvý nápor „východniarov“, strata Dzurindu s Miklošom ho môže vystaviť ďalšiemu problému, odchodu časti voličov a poklesu už aj tak nízkych preferencií. Nehovoriac o tom, že na ich poklese sa okrem odchodu otcov zakladateľov podpisuje aj nástup Procházkovej Siete. Odchod Dzurindu s Miklošom zo strany, ktorú zakladali, má tak dvojitú symboliku. Dá sa vnímať nielen ako bodka za zlatým vekom SDKÚ, počas ktorého bol tento subjekt trikrát na čele vlády, ale aj ako symbolický začiatok tažkých časov, ktoré strana nakoniec nemusí prežiť. O stranách, ktorým sa po úderoch, aké sa v poslednom čase zosypali na SDKÚ, podaril reštart, sa totiž v učebniciach dejepisu toho až tak veľa nepíše.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.