Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Očami Doroty Nvotovej

.dorota Nvotová .časopis .osobnosti

Dlho som bola presvedčená o tom, že Slováci sú hádam ten najodutejší národ na svete. Myslím tým absenciu bezdôvodných pouličných úsmevov, úsmevov v obchode, na úradoch a pri stretnutí s neznámymi. Áno, pokiaľ sa s človekom spoznáte bližšie, zistíte, že nie je zas až taký debil, ale podľa jeho úvodného výstupu s ním nemáte veľmi chuť spoznávať sa. Ľudia u nás sa prosto bezdôvodne neusmievajú. Smejú sa na vtipoch, pri telke alebo keď sa niekto potkne, ale tie malé, milé osobné úsmevy tu skrátka chýbajú. Veď si len spomeňme, koľkokrát sme stáli vo výťahu s neznámymi ľudmi. A čo sa dialo? Kedysi sa kukalo do zeme, dnes sú poruke smartfóny.

Alebo keď sa nám stretnú oči s niekým v autobuse...až keď človek vypadne za hranice ostbloku, uvedomí si, že to nie je normálne. Nehovorím teraz len o usmievavej Ázii. Je to aj celý Západ. Netuším, kde väzí problém, ale zaznamenala som ho aj u susedov v Česku, Poľsku, Bulharsku...Až keď som prišla žiť do Ruska, zbadala som odkiaľ vietor fúka. Odtiaľ. Moskva je stelesnením ľudského chladu (našťastie, ruský vidiek až tak nie). Prečo a ako sa to stalo, žeby tá okupácia? Alebo to máme geneticky spoločné? Pred týmto ľudským chladom niet takého šikovného úteku ako pred skutočnou ruskou zimou. V zime si stačí zakúriť alebo sa šuchnúť po perinu. Pred ľudským chladom však treba utekať jedine na lietadlách. Cez víkendy sa to, žiaľ, nedá, a tak v piatok večer sadáme do auta a ideme hocikam do prírody, na vidiek, k vode, do stanu...aj tento víkend tak bolo. Ubytovali sme sa v areáli pri jazere. Voda, rybári, brezy, socialistické chatky a spoločné hajzle, pred vstupom do ktorých sa treba poriadne nadýchnuť, aby človek vydržal nedýchať počas celej potreby. Cestou k nim som odrazu začula nepálčinu. Poobzerala som sa, štipla sa do ruky, ale áno, bolo to tak, predo mnou sa zrazu vynorilo 7 Nepálcov. Šesťdesiat km od Moskvy, v kempe pri jazere. „Namasté, ja som Fulmaya,” predstavila som sa, nato som zbadala sedem žiarivých úsmevov a už ma nepustili. Spoločná grilovačka, vínko a ohováranie Rusov. Zrazu som na moment zabudla, kde som, zdalo sa mi, že som asi v Nepále, niekde, kde sa ľudia usmievajú, niekde, kde sa neznámi stretnú a už sú hneď priatelia. Keby ste stretli v zahraničí Slovákov, prišli by ste k nim a povedali: „Ahoj, ja som Jožko?”  Asi nie. Lebo by vás čakali primrznuté úsmevy na tvárach rozpačitých dovolenkárov. Vždy, keď som vo východnej Európe, prepadnem depke – práve kvôli tomuto. A prestanem vychádzať z domu. A keď už musím, a čaká ma mrazivý pohľad predavačky, opätujem jej ho vždy tým najteplejším pohľadom a úsmevom, akého som schopná. Možno to raz tých ľudí zmení.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite