Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Rocková hviezda Jim Jarmusch

.peter Bálik .časopis .film

Vyzerá skôr ako Elvisov dvojník než slávny filmár. To preto, že americký režisér a scenárista Jim Jarmusch je v skutočnosti rocker, ktorý sa rozhodol robiť film. Dôkazom toho je aj jeho nový upírsky film Prežijú iba milenci, kde je hudba opäť podstatnou súčasťou príbehu.

Jarmuschov najnovší film Prežijú iba milenci (2013) prišiel nedávno do našich kín. Jednou z jeho hlavných postáv je Adam. Po nociach skladá nádherne melancholickú hudbu a zbiera staré elektrické gitary. Ale má to jeden háčik. Adam je upír. Cez deň spí a v noci pracuje. S výnimkou jeho priateľky, ktorá je v Maroku, nikto v meste nevie, kým Adam je. Ani jeho hudbu nikto nepočuje. Ak by bol človekom, bol by určite slávnou rockovou hviezdou, ale skladá si ju len pre seba, hoci neskôr sa ukáže, že niečo z jeho inštrumentálnych skladieb sa dostalo aj do sveta. Na rozdiel od iných upírskych ság pre mládež, Adam a Eva necicajú druhým krv, Adam si po ňu chodí do nemocnice.
Jarmusch vytvoril postavu upíra podľa skutočných rockových hviezd. Nie sú rockové hviezdy vlastne upíri, ktorí žijú v noci, odmietajú zostarnúť a namiesto krvou sú poháňaní drogami? Alebo nie je náhodou Adam Jarmuschovým alter egom? Jim Jarmusch chcel byť rockovou hviezdou, nakoniec vyhral film, no hudba mu zostala istým spôsobom svätá.
Mnohí režiséri používajú hudbu ako kulisu, Jarmusch píše scenáre svojich filmov na základe konkrétnej hudby a často do nich obsadzuje skutočných hudobníkov. Tom Waits, Iggy Pop, Neil Young, John Lurie, RZA, Joe Strummer, Screamin’ Jay Hawkins, tí všetci sa zjavili v Jarmuschových filmoch alebo pre ne napísali originálnu hudbu. „To asi preto, že medzi kamarátmi mám viac hudobníkov ako filmárov," hovorí dnes 61-ročný režisér.  

.výlet do Paríža
„Hudba pre mňa bola a dodnes je najkrajším vyjadrovacím prostriedkom," povedal nedávno americký režisér,  pri ktorom aj filmoví kritici priznávajú, že jeho celuloidové príbehy majú tempo a rytmus bluesu či džezu a jeho filmové dielo pôsobí na zmysly rovnakým spôsobom ako muzika. Možno preto, že na začiatku svojej profesionálnej kariéry chcel byť rockovým hudobníkom. To je aj dôvod, prečo sú soundtracky k Jarmuschovým filmom cenenými artefaktmi, ktoré často obstoja aj bez samotného filmového príbehu.     
Jim Jarmusch o sebe hovorí, že je polovičný Ír a polovičný Čech s kvapkami nemeckej krvi. Vyrastal v priemernej americkej rodine v meste Akron, no toto mesto mu bolo primalé a snažil sa z neho čo najskôr vypadnúť. Keď mal trinásť rokov, u kamaráta v knižnici objavil knihy Burroughsa, Rimbauda a platne Captaina Beefhearta a Franka Zappu, ktoré mu otvorili úplne nové obzory. Najprv šiel do Chicaga študovať novinárčinu, ale neskôr prestúpil na newyorskú Kolumbijskú univerzitu, kde študoval literatúru.
Počas newyorských štúdií sa stal súčasťou živej punkrockovej scény. Jeho priateľmi boli členovia skupín Talking Heads, pre ktorých neskôr nakrútil aj klip, Blondie, Patti Smith Band alebo Ramones. Aj on sa najprv pokúšal presadiť ako hudobník. Hral na synťáku a, ako hovorí, na „rozladenej gitare“ v skupinách The Del-Byzanteens a neskôr No Wave, ktorej debutový album Lies To Live bol malým undergroundovým hitom v USA a Británii. Jarmusch vtedy predskakoval rôznym slávnym punkrockovým a novovlnovým kapelám, dokonca si hudbou zarábal aj na nájom. No zasiahla náhoda – univerzita mu ponúkla niekoľkomesačné štipendium do Paríža a tam v jednej knižnici objavil kino s nezávislou filmovou tvorbou. Toto kino mu zmenilo život. Keď sa vrátil do NY, podal si žiadosť o štipendium na filmovú školu. Nemal za sebou žiadny film, len zopár fotografií a textov, ktoré skôr pripomínali poéziu než prózu, a na jeho prekvapenie ho zobrali.
Z muzikanta sa stal filmár, no ani vtedy hudbu neopustil, iba svoju punkovú estetiku preniesol do filmu. Ako inšpirácia mu slúžila hudba Ramones a Sex Pistols, pretože tí podľa neho šli vo svojej hudbe až na kosť. „Človek nemusí byť bohvieaký virtuóz, aby dokázal vyjadriť svoje pocity. Nevadí, že to bude znieť trochu neohrabane a trochu nepekne. Hlavné je, čo tým chcete povedať,“ spomína na svoje štúdium Jarmusch a priznáva, že mu vlastne škola toho veľa nedala. „O mnohých veciach, ktoré som sa tam naučil alebo som sa mal naučiť, som neskôr zistil, že bude lepšie, keď sa ich zase odnaučím a zabudnem na ne.“
Za štipendium nakrútil svoj prvý film Trvalé prázdniny (1980), kde si jednu z vedľajších úloh zahral aj newyorský avantgardný džezový hudobník John Lurie, ktorý spolu s Jarmuschom k filmu vytvoril aj soundtrack. Spoluprácu si zopakovali aj v ďalších filmoch Čudnejší než raj (1984), Mimo zákona (1987) a Tajomný vlak (1989).
Už prvé Jarmuschove filmy boli opakom produkcií osemdesiatych rokov, ktorým dominovala klipová kultúra MTV. Jarmuschove filmy boli pomalé, často čiernobiele, starosvetské, melancholické s hrdinami na okraji spoločnosti bez neistej budúcnosti, ktorí sa dostávali do tragikomických situácií.

.mám zlú náladu
Vo filme Mimo zákona sa prvýkrát predstavil americký hudobník Tom Waits. Jeho priateľstvo s Jarmuschom sa datuje už od prvej polovice osemdesiatych rokov. Filmár mal rád jeho bluesovo-džezovú tvorbu v 70. rokoch, ale ešte viac sa mu páčila jeho neskoršia tvorba, ktorá má čoraz bližšie k európskemu šansónu a experimentálnej industriálnej tvorbe.  
V tom čase už mal Waits niekoľko vedľajších filmových úloh, no Jarmusch bol prvý, kto mu dal veľkú rolu. Spolu s Johnom Luriem a talianskym komikom Robertom Benignim si zahral nespravodlivo odsúdeného väzňa, ktorý so svojimi kumpánmi uteká z basy. Neskôr sa stretli vo filme Noc na Zemi (1991), kde k piatim príbehom o taxikároch z rôznych koncov sveta Waits napísal skvelý soundtrack. „Občas je ich hudba taká skutočná, a tak dokonale sa spája s obsahom a vizuálnou stránkou príbehu, že vo filme takmer sama účinkuje,“ napísal o soundtracku Waitsov životopisec Jay S. Jacobs.  
Neskôr si Waits zahral sám seba v bizarnom dialógu s Iggy Popom, ktorý je súčasťou Jarmuschovho filmu Káva a cigarety (2003). Ide o súbor krátkych scénok, ktoré Jarmusch točil roky. Waits prišiel skoro ráno na nakrúcanie viditeľne unavený a otrávený. Deň predtým strávil s Jarmuschom nakrúcaním klipu k I Dont Want To Grow Up a poskytovaním rozhovorov pre médiá. „Noc predtým som mu dal do ruky scenár, ktorý Tom hodil na stôl, a povedal: Tvrdil si mi, že to bude zábavné. Prosím ťa, mohol by si mi zakrúžkovať všetky vtipy, pretože ja ich tam nemôžem nájsť! Bolo skoro ráno, mal mizernú náladu, ale potom sa premenil, celý deň tvrdo pracoval a bol v pohode. Ale chcel som, aby si niečo z tej paranoidnej nasratosti ponechal, a tak sme preňho vytvorili aj rolu. Keby mal dobrú náladu, nemyslím si, že by výsledok bol taký vtipný," povedal režisér. Iggy Pop s Tomom Waitsom rozohrali podivný dialóg dvoch hviezd, ktoré sú si príbuzné svojou tvorbou, ale z nejakých dôvodov si nerozumejú. V Káve a cigaretách sa objavili aj ďalšie dve hudobné dvojice: Jack a Meg White z White Stripes či RZA a GZA z Wu-Tang Clanu.
V ďalšom Jarmuschovom filme Tajomný vlak sa predstavil punkový veterán Joe Strummer. Bývalý spevák The Clash, neherec, podal vo filme, odohrávajúcom sa v Memphise, rodisku Elvisa Presleyho, nadštandardný výkon. Pritom v tom čase neprežíval práve najlepšie obdobie, ešte stále ho trápil rozpad kapely The Clash a na pľaci sa väčšinou stránil spoločnosti. Jednu z vedľajších úloh si vo filme zahral aj černošský bluesman Screamin‘ Jay Hawkins. Jarmusch patrí medzi jeho veľkých fanúšikov. Jeho najväčší hit I Put a Spell On You, ktorý vznikol ešte v 50. rokoch, použil už vo svojich raných filmoch. Dlhšie rozmýšľal, že ho obsadí do svojho filmu, ale nevedel, kde býva, až ho objavil v prívese na kraji New Jersey. Screamin‘ Jay Hawkins si v Tajomnom vlaku zahral postavu hoteliera.   

.rok koňa
Po Noci na Zemi sa Jarmusch pobral smerom preč z mesta a svoj nový film zasadil na vidiek 19. storočia, k čomu mu dopomohla spolupráca s kanadským pesničkárom Neilom Youngom. Táto kolaborácia sa dnes berie ako dokonalé manželstvo, z ktorého profitujú obe strany.
Jarmusch bol dlhoročným Youngovým fanúšikom, ktorý sníval o tom, že raz napíše hudbu špeciálne pre jeho film. Keď Jarmusch písal scenár k Mŕtvemu mužovi (1995), práve vyšiel nový Youngov album Sleeps With Angels (1994). Vždy, keď sa ráno zobudil vo svojom karavane, pustil si tento album, pričom si uvedomil, že by práve Young mohol byť tým správnym hudobníkom pre jeho film.  
Young, sám amatérky filmár, súhlasil až po tom, ako uvidel hrubý zostrih čiernobieleho westernu v hlavnej úlohe s Johnnym Deppom, ktorý vie, že neunikne svoju osudu – neodvratnej smrti. Počas jednej verejnej projekcie k tomu nahral na elektrickej akustickej gitare a harmóniu soundtrack. Výsledok je očarujúci. Na plátne sa odohráva príbeh zomierajúceho obchodného cestujúceho, ktorý počas cesty Divokým západom stretáva rôzne postavičky a za chrbtom má bandu hrdlorezov. Všetko to je zasadené do 19. storočia, keď sa začal neodvratný úpadok indiánov a nad tým znie drásavá Youngova gitara ako zlovestná búrka na tmavej oblohe. A ešte jeden bonus na záver. Keď sme už pri obsadzovaní hudobníkov v Jarmuschových filmoch, v malej úlohe sa tu objaví Iggy Pop s čepcom na hlave a v ženských šatách.
Po tom, čo Neil Young spravil hudbu k Mŕtvemu mužovi, hudobník požiadal Jarmuscha o videoklip k pesničke Big Time. Youngovi sa tak páčil výsledok, že ho požiadal, či by o ňom a jeho skupine Crazy Horse nenakrútil celý dokument. Jarmusch sa ho spýtal, aký by mal byť dlhý. Young mu odpovedal, že keď začína písať pesničku, tiež nevie, aká bude dlhá. Dohodli sa, že režisér vyrazí so svojím štábom na turné Young s Crazy Horse, nakrúti všetko možné, a potom sa uvidí. Z európskych a amerických koncertov a s použitím starých archívnych materiálov z Youngovho trezoru vznikol film Year Of The Horse (1997). Je to výnimočný hudobný dokument, ktorý takmer ideálnym spôsobom zachytáva atmosféru Youngových divokých koncertov so šliapajúcou rytmikou, hymnickými hipíckymi spevmi a krásnymi nekonečnými  gitarovými sólami. S výsledkom neboli spokojní len filmoví kritici, ale aj samotný autor, ktorý pred nakrúcaním nemal pred sebou žiadny scenár a spolu so štábom len točil, čo videl. „Myslím, že sa nám podarilo dosiahnuť vizuálnu surovosť, ktorá sa veľmi blíži štýlu ich hudby.

.samuraji a upíri
Po hudobnom dokumente sa Jarmusch opäť vrátil k hranému filmu. Pre snímku Ghost Dog – Cesta Samuraja (1999), kde hlavnú úlohou stvárnil skvelý herec Forest Whitaker, prvýkrát použil hiphopový soundtrack. Jeho autorom bol raper RZA, člen hiphopového klanu Wu-Tang Clan. Aj keď pochádzajú z iných kultúrnych brehov, navzájom si sadli. „Povedal mi, že ja robím pesničky ako také krátke filmy a ty zasa robíš filmy ako pesničky,“ spomína na túto spoluprácu režisér, ktorý si raperovu hudbu  vybral preto, že je do filmu ideálna. Ak sa v nej nerapuje, má stále náboj, ale do veľkej miery znie lenivo a vlečie sa ako takmer všetky Jarmuschove filmy. RZA pracoval inou metódou ako Neil Young, ktorý zložil konkrétnu hudbu na konkrétnu scénu. Raper si pozrel zostrih, na tri týždne sa odmlčal a nakoniec mu dodal pásku s tým, že si s ňou môžu robiť, čo chcú. „Musíte ísť na to ako v hip-hope, pokojne to postrihajte, meňte, zlepujte dohromady, ako budete chcieť."
Pre nasledujúce snímky využil režisér bohaté hudobné znalosti, na základe ktorých vytvoril k svojim filmom pozoruhodné soundtracky. Tie sú pre nezainteresované uši skvelými tipmi do world music alebo experimentálnej hudby. V Zlomených kvetoch (2005) je autorom hlavnej témy etiópsky džezmen Mulatu Astatke, no zaznie tam aj garážový rock, černošský soul či klasická hudba. V Hraniciach ovládania (2009) siahol Jarmusch po hudbe japonskej experimentálnej metalovej skupiny Boris, doplnenej o psychedelický rock  či hudbu experimentálnych dronových Sunn O))).
Jarmuschovu vlastnú hudbu možno počuť v jeho prvom filme Trvalé prázdniny. Trvalo tridsať rokov, kým sa režisér vrátil k svojim kompozíciám. V jeho najnovšom filme, upírskej dráme Prežijú iba milenci (2013), je najviac skladieb od Jarmuschovej skupiny SQURL. Ťahavé, pomalé harmónie, postavené na hypnotických bicích a skreslených gitarách, pomáhajú dotvárať opustenú atmosféru amerického Detroitu, ktorý postihol krach. Opačný pól tvorí na soundtracku hudba, ktorá zaznie v marockej časti príbehu. Jej autorom je holandský lutnista Jozef van Wissem. „Jim robí filmy ako hudobník. Keď píše scenár, hudba mu znie v hlave a ovplyvňuje príbeh ako všetko ostatné,“ povedal van Wissem. Jarmusch si vraj vybral jeho hudbu do filmu preto, že jej zvuk zosobňuje opak moderného sveta: „Lutna ide proti všetkým technológiám a proti všetkým počítačom, proti všetkým sračkám, ktoré ľudia vôbec nepotrebujú pre život.“
Mimochodom, všetky Jarmuschove filmy sú do veľkej miery autobiografické, aj keď sa odohrávajú na Divokom západe alebo sa zaoberajú samurajskou tematikou, no postava Adama má k Jarmuschovi asi najbližšie. Keď si upíri Adam a Eva pustia na gramofóne svoju obľúbenú platňu, je to preto, že túto skladbu má rád aj Jarmusch. A keď Adam si zoberie do rúk elektrickú gitaru, ozve sa hudba SQURL. Najlepšie to vystihla britská herečka Tilda Swinton, ktorá si v „milencoch“ zahrala upírku Evu: „Jim je nočný vták, noc je jeho paleta. Jarmusch mi pripomína niekoho, kto žiari v temnote. Je to rocková hviezda."

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite