Európsky parlament bol už dávnejšie útočiskom excentrických politikov. Keď som bol ešte novinár a písal som pre britský denník zo Štrasburgu, spomínam si na taliansku pornohviezdu a nemeckého výsadkára, bola to však vtedy malá menšina: parlamentu vtedy vládli obleky kresťanských demokratov a socialistov. V roku 2014 to už dávno nie je pravda. Protestné strany získali spolu okolo 30 percent hlasov, predstavte si, že by vo Westminsteri sedela tretina poslancov, oddaných rozvrátiť a zničiť Dolnú snemovňu.
Nálady naprieč blokom 28-členských krajín sú euroskeptickejšie ako kedykoľvek predtým. Asi najlepším príkladom je Francúzsko. Nech už bola kríza akákoľvek, z Paríža sa stále ozývalo, že „potrebujeme viac Európy“. Padol Berlínsky múr? Viac Európy! Rastie moc Číny a ázijských ekonomík? Viac Európy! Máme problém s nezamestnanosťou mladých? Viac Európy! Kríza s eurom? Viac Európy! Aj vytvorenie spoločného trhu – mužmi ako Jean Monnet a Robert Schuman – dýchalo francúzskymi inšpiráciami. Paríž ku všetkému pristupoval s tým, že potrebujeme politicky a hospodársky jednotnejšiu Európu – aby vďaka tomu krotili Nemcov a umožnili Francúzsku zostať na výslní svetovej politiky. Bývalý francúzsky prezident Sarkozy nevynechal príležitosť, aby o potrebe väčšej integrácie hovoril, nech už sa dialo čokoľvek. Ale počúvajte, čo hovorí dnes. Pred pár dňami hovoril o potrebe obmedziť schengenský systém, aby neboli hranice priepustné. A dodal, že Brusel by mal vrátiť niektoré kompetencie jednotlivým štátom. To je ono, Sarko! Myslím si, že prvýkrát by sa dočkal aj standing ovation na sneme toryovcov.
Reaguje pritom len na to, že v Európe sa odohráva revolta. A my dobre vieme, ako Brusel vníma vulgárnejšie prejavy demokracie. Keď ľudia v Dánsku či Francúzsku hlasovali v minulosti proti federalistickým návrhom – vyzvali ich, aby hlasovali znovu, kým nebudú mať ten správny názor. Očakávam, že eurokracia sa aj teraz pokúsi voľby ignorovať, najmä ľudia ako Jean-Claude Juncker, bývalý premiér Luxemburska (ktoré má populáciu asi ako Wolverhampton).
Ľudia z euroestablišmentu sa však mýlia. Rovnako sa mýlia britskí euroentuziazisti, ktorí radi opakujú, že Británia nemôže zmeniť svoje postavenie v Európe, že na zmenu zmlúv niet v centre Európy podpory. Hovorím o ľuďoch ako Ed Miliband či Nick Clegg a všetkých tých takzvaných expertoch z think-tankov, ktorí tvrdia, že musíme EÚ akceptovať takú, aká je, so všetkými bradavičkami a nedokonalosťami. Nič iné totiž nie je v ponuke.
Chyba, chyba, chyba. Tieto voľby sú vyjadrením odporu a nespokojnosti a možno ich chápať ako mandát na reformu. Mainstreamoví politici po celej EÚ ako Nicolas Sarkozy hovoria to, čo sme my hovorili celé roky: že Únia má toho robiť menej, má to menej stáť a má byť pritom menej dotieravá. Nemecko a Francúzsko by malo vypočuť pána Sarkozyho. Odkaz voličov európskej nomenklatúre je totiž jednoduchý: changer ou mourir!
.autor je primátor Londýna a bloger.
Nálady naprieč blokom 28-členských krajín sú euroskeptickejšie ako kedykoľvek predtým. Asi najlepším príkladom je Francúzsko. Nech už bola kríza akákoľvek, z Paríža sa stále ozývalo, že „potrebujeme viac Európy“. Padol Berlínsky múr? Viac Európy! Rastie moc Číny a ázijských ekonomík? Viac Európy! Máme problém s nezamestnanosťou mladých? Viac Európy! Kríza s eurom? Viac Európy! Aj vytvorenie spoločného trhu – mužmi ako Jean Monnet a Robert Schuman – dýchalo francúzskymi inšpiráciami. Paríž ku všetkému pristupoval s tým, že potrebujeme politicky a hospodársky jednotnejšiu Európu – aby vďaka tomu krotili Nemcov a umožnili Francúzsku zostať na výslní svetovej politiky. Bývalý francúzsky prezident Sarkozy nevynechal príležitosť, aby o potrebe väčšej integrácie hovoril, nech už sa dialo čokoľvek. Ale počúvajte, čo hovorí dnes. Pred pár dňami hovoril o potrebe obmedziť schengenský systém, aby neboli hranice priepustné. A dodal, že Brusel by mal vrátiť niektoré kompetencie jednotlivým štátom. To je ono, Sarko! Myslím si, že prvýkrát by sa dočkal aj standing ovation na sneme toryovcov.
Reaguje pritom len na to, že v Európe sa odohráva revolta. A my dobre vieme, ako Brusel vníma vulgárnejšie prejavy demokracie. Keď ľudia v Dánsku či Francúzsku hlasovali v minulosti proti federalistickým návrhom – vyzvali ich, aby hlasovali znovu, kým nebudú mať ten správny názor. Očakávam, že eurokracia sa aj teraz pokúsi voľby ignorovať, najmä ľudia ako Jean-Claude Juncker, bývalý premiér Luxemburska (ktoré má populáciu asi ako Wolverhampton).
Ľudia z euroestablišmentu sa však mýlia. Rovnako sa mýlia britskí euroentuziazisti, ktorí radi opakujú, že Británia nemôže zmeniť svoje postavenie v Európe, že na zmenu zmlúv niet v centre Európy podpory. Hovorím o ľuďoch ako Ed Miliband či Nick Clegg a všetkých tých takzvaných expertoch z think-tankov, ktorí tvrdia, že musíme EÚ akceptovať takú, aká je, so všetkými bradavičkami a nedokonalosťami. Nič iné totiž nie je v ponuke.
Chyba, chyba, chyba. Tieto voľby sú vyjadrením odporu a nespokojnosti a možno ich chápať ako mandát na reformu. Mainstreamoví politici po celej EÚ ako Nicolas Sarkozy hovoria to, čo sme my hovorili celé roky: že Únia má toho robiť menej, má to menej stáť a má byť pritom menej dotieravá. Nemecko a Francúzsko by malo vypočuť pána Sarkozyho. Odkaz voličov európskej nomenklatúre je totiž jednoduchý: changer ou mourir!
.autor je primátor Londýna a bloger.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.