Pohľad z východnej periférie EÚ na dianie v Bruseli je v poslednom čase trochu absurdný. Autor tohto textu si to uvedomil krátko pred voľbami do Európskeho parlamentu, keď na okraji Bratislavy videl pick-up s čadčianskou ešpézetkou, ktorý mal potlač s nápisom „Jean-Claude Juncker za prezidenta!“ Chaos sa len zväčšil, keď Junckerova frakcia Európskej ľudovej strany (EPP) získala v eurovoľbách relatívne najväčší počet hlasov (28,5 percenta, 214 zo 751 poslancov), a dlhoročný luxemburský premiér a viacnásobný minister rôznych rezortov sa mal stať predsedom Európskej komisie. Ozval sa však nemenej dlhoročný podpredseda EPP a maďarský premiér Viktor Orbán, ktorý povedal, že Maďarsko Junckera nikdy nepodporí. V krátkom čase sa predstieranie hry na európsky démos a „priamu voľbu“ šéfa Komisie začalo rozpadať, keďže Juncker nevyhovuje ani talianskemu premiérovi Matteo Renzimu, ani britskému Davidovi Cameronovi. Znamená to, že potrebná väčšina hlasov medzi premiérmi a prezidentmi na Európskej rade, ktorá rozhoduje o osobe budúceho šéfa Komisie, sa asi pre Jeana-Clauda nenájde. A bolo by to len dobre.
.londýn: Čas sa kráti
Hoci najväčšou mediálnou témou eurovolieb sa stalo víťazstvo Marine Le Penovej a jej Národného frontu vo Francúzsku (získala 25 percent a s prehľadom porazila pravicu aj vládnu ľavicu), význam tejto charizmatickej blondíny je ešte stále najmä vnútroštátny. Le Penová nie je a ani nemôže byť z europarlamentu nebezpečná, nedokáže totiž odtiaľ nič zmeniť. Získala síce 24 poslancov, čo je viac ako počet všetkých europoslancov zo Slovenska, ale tí sa v zbore 751 poslancov nemôžu presadiť. Nič na tom nezmení ani vytvorenie silnejšej frakcie s podobnými stranami. Nebezpečnosť tejto populistky, ktorú zo zvyku označujú za krajnú pravičiarku (čo musí chlapcov z Jobbiku prinajmenšom iritovať), spočíva v niečom inom: jej hviezda rastie doma. Keby sa voľby francúzskeho prezidenta konali dnes a Le Penová by do druhého kola postúpila so súčasným prezidentom Françoisom Hollandom, získala by podľa prieskumov 46 percent a len tesne by prehrala. (Keby postúpila do druhého kola so Sarkozym, získala by 33 percent.) Le Penová je teda problémom najmä pre politicky aj ekonomicky stagnujúce Francúzsko. Nárast populizmu by pritom krajinu galského kohúta a niekdajšiu veľmoc ešte viac odsúval na okraj.
Európa však musí riešiť väčší problém, ako hľadajúce sa Francúzsko, a tým je Británia. Reč je o referende o zotrvaní Británie v EÚ. Premiér David Cameron prisľúbil, že ak jeho strana zostane po najbližších voľbách pri moci, v roku 2017 sa bude konať referendum, ktoré rozhodne o členstve Londýna v Únii. A hoci to mnohí konzervatívci považovali za Cameronov majstrovský ťah, vďaka ktorému sa udrží pri moci (získa hlasy euroskeptikov, ktorí túžia po referende) a socialisti si zase mysleli, že vďaka tomu o moc príde, jedni aj druhí začínajú mať problém. Strana za nezávislosť Veľkej Británie (UKIP) totiž získala takmer 27 percent a po novom už neberie hlasy iba konzervatívcom, ale aj labouristom. Téma vystúpenia Británie z EÚ sa už netýka iba Camerona, ale aj opozičnej ľavice, a svojimi dôsledkami celej Únie. Odchod Británie by totiž EÚ mocensky aj politicky dramaticky zmenil. Nemecko by sa stalo ešte väčším hegemónom a hľadanie kompromisu by sa v niektorých témach prudko zúžilo, čo by poškodilo najmä priaznivcov ekonomického liberalizmu po celej Európe. Únia by bola kontinentálnejšia a v jej blízkosti by sa časom mohla rodiť alternatíva, čo si neželajú najmä samotní Nemci.
Inými slovami, ak existuje nejaká priorita EÚ na najbližšie dva-tri roky, je to udržanie Británie v klube. To znamená naklonenie si britskej verejnosti, aby považovala Úniu za prospešnú, a teda potrebu vyjsť v ústrety Davidovi Cameronovi. Budúci predseda Komisie by teda mal byť buď Brit, alebo niekto, koho by britskí voliči považovali za sebe blízkeho (teda nie osoba typu barónky Ashtonovej).
.varšava: čo znamená pre Európu solidarita?
Druhou najväčšou otázkou, ktorá stojí pred dnešnou EÚ, je vzťah k Putinovmu Rusku. Za predpokladu, že nedôjde k vyostreniu situácie na východe Ukrajiny, je pravdepodobné, že politika voči Moskve sa upokojí, menej sa bude hovoriť o sankciách a viac o kompromisoch.
Z pohľadu Európy existujú dve kľúčové témy novej ostpolitik. Tou prvou je podpora nezávislej Ukrajiny, nielen politická, ale najmä ekonomická, keďže nefunkčný 70-miliónový štát na hraniciach EÚ by bol príliš veľkým bremenom pre všetkých. Tou druhou je energetická politika EÚ voči Rusku. Poľský premiér Donald Tusk navrhol päťbodový program takzvanej energetickej únie, na väčšine jeho bodov je zhoda, ale s tým najdôležitejším majú problém viacerí. Poľsko navrhuje, aby štáty EÚ vykupovali od Rusov ropu a plyn za jednotné ceny. Teda aby spoločne rokovali a cena bola spoločná tak pre Berlín, ako pre Varšavu či Bratislavu. A to je pre niektoré štáty problém. Veria totiž, že bilaterálne dokážu vyjednať lepšie ceny a zúročiť vzájomné vzťahy. Aby to nebolo príliš jednoduché, najväčší problém to predstavuje pre Nemecko.
Hoci strach z Putina napokon v eurovoľbách väčší význam nezohral, voličov neodstrašili ani prejavy sympatií niektorých západných politikov voči novodobému ruskému cárovi, politika EÚ voči Rusku je oveľa väčšou témou. A bude mať dosah aj na Slovensko. Oslabenie spolupráce si neželajú Francúzi, ktorí Rusom predávajú zbrane a ruských vojakov pozývajú zúčastniť sa na vojenskom pochode k výročiu pádu Bastily v centre Paríža, ani Taliani či Nemci. Európa však nemôže ignorovať veľmocenské prejavy Kremľa a musí niekde ukázať aj svoju silu – ťažko pritom nájsť lepší príklad ako ceny ropy a plynu. Bolo by preto dobre, aby budúcim ministrom zahraničných vecí EÚ a komisárom pre energetiku bol niekto, kto považuje tieto témy za priority. Teda niekto, kto nemusí byť úplne po chuti Nemcom a bude rozumieť strednej Európe.
.juh: nedoriešené dlhy
Treťou veľkou témou pre budúcnosť EÚ, ktorá je čitateľom tohto časopisu dobre známa, je doriešenie problémov v eurozóne. Krach eura je nateraz zažehnaný, otázka je, ako bude táto kríza ďalej transformovať juh Európy. Nezamestnanosť je stále hrozivo vysoká, najmä medzi mladými, dlhy takisto a štáty zatiaľ neurobili tie najdôležitejšie reformy. Pritom práve záväzok urobiť potrebné reformy bol podmienkou novej politiky Európskej centrálnej banky, ktorá zachránila potápajúce sa ekonomiky na juhu kontinentu. Ak sa kríza eura nemá vrátiť ako bumerang, Brusel potrebuje na čele politikov, ktorí budú pomaly a sústavne tlačiť na ďalšie reformy, ktoré sú v záujme zadlžených ekonomík, či už ide o Taliansko, Španielsko, alebo Grécko. A Brusel by mal ukázať, že dokáže začať od seba: všetky členské štáty totiž museli šetriť viac ako organizácia, ktorá im má ísť príkladom.
Lenže, ruku na srdce, verí tomu dnes ešte niekto? A práve pre túto skepsu potrebuje Únia novú energiu. Nie však z eurovolieb, ale z národných štátov.
.londýn: Čas sa kráti
Hoci najväčšou mediálnou témou eurovolieb sa stalo víťazstvo Marine Le Penovej a jej Národného frontu vo Francúzsku (získala 25 percent a s prehľadom porazila pravicu aj vládnu ľavicu), význam tejto charizmatickej blondíny je ešte stále najmä vnútroštátny. Le Penová nie je a ani nemôže byť z europarlamentu nebezpečná, nedokáže totiž odtiaľ nič zmeniť. Získala síce 24 poslancov, čo je viac ako počet všetkých europoslancov zo Slovenska, ale tí sa v zbore 751 poslancov nemôžu presadiť. Nič na tom nezmení ani vytvorenie silnejšej frakcie s podobnými stranami. Nebezpečnosť tejto populistky, ktorú zo zvyku označujú za krajnú pravičiarku (čo musí chlapcov z Jobbiku prinajmenšom iritovať), spočíva v niečom inom: jej hviezda rastie doma. Keby sa voľby francúzskeho prezidenta konali dnes a Le Penová by do druhého kola postúpila so súčasným prezidentom Françoisom Hollandom, získala by podľa prieskumov 46 percent a len tesne by prehrala. (Keby postúpila do druhého kola so Sarkozym, získala by 33 percent.) Le Penová je teda problémom najmä pre politicky aj ekonomicky stagnujúce Francúzsko. Nárast populizmu by pritom krajinu galského kohúta a niekdajšiu veľmoc ešte viac odsúval na okraj.
Európa však musí riešiť väčší problém, ako hľadajúce sa Francúzsko, a tým je Británia. Reč je o referende o zotrvaní Británie v EÚ. Premiér David Cameron prisľúbil, že ak jeho strana zostane po najbližších voľbách pri moci, v roku 2017 sa bude konať referendum, ktoré rozhodne o členstve Londýna v Únii. A hoci to mnohí konzervatívci považovali za Cameronov majstrovský ťah, vďaka ktorému sa udrží pri moci (získa hlasy euroskeptikov, ktorí túžia po referende) a socialisti si zase mysleli, že vďaka tomu o moc príde, jedni aj druhí začínajú mať problém. Strana za nezávislosť Veľkej Británie (UKIP) totiž získala takmer 27 percent a po novom už neberie hlasy iba konzervatívcom, ale aj labouristom. Téma vystúpenia Británie z EÚ sa už netýka iba Camerona, ale aj opozičnej ľavice, a svojimi dôsledkami celej Únie. Odchod Británie by totiž EÚ mocensky aj politicky dramaticky zmenil. Nemecko by sa stalo ešte väčším hegemónom a hľadanie kompromisu by sa v niektorých témach prudko zúžilo, čo by poškodilo najmä priaznivcov ekonomického liberalizmu po celej Európe. Únia by bola kontinentálnejšia a v jej blízkosti by sa časom mohla rodiť alternatíva, čo si neželajú najmä samotní Nemci.
Inými slovami, ak existuje nejaká priorita EÚ na najbližšie dva-tri roky, je to udržanie Británie v klube. To znamená naklonenie si britskej verejnosti, aby považovala Úniu za prospešnú, a teda potrebu vyjsť v ústrety Davidovi Cameronovi. Budúci predseda Komisie by teda mal byť buď Brit, alebo niekto, koho by britskí voliči považovali za sebe blízkeho (teda nie osoba typu barónky Ashtonovej).
.varšava: čo znamená pre Európu solidarita?
Druhou najväčšou otázkou, ktorá stojí pred dnešnou EÚ, je vzťah k Putinovmu Rusku. Za predpokladu, že nedôjde k vyostreniu situácie na východe Ukrajiny, je pravdepodobné, že politika voči Moskve sa upokojí, menej sa bude hovoriť o sankciách a viac o kompromisoch.
Z pohľadu Európy existujú dve kľúčové témy novej ostpolitik. Tou prvou je podpora nezávislej Ukrajiny, nielen politická, ale najmä ekonomická, keďže nefunkčný 70-miliónový štát na hraniciach EÚ by bol príliš veľkým bremenom pre všetkých. Tou druhou je energetická politika EÚ voči Rusku. Poľský premiér Donald Tusk navrhol päťbodový program takzvanej energetickej únie, na väčšine jeho bodov je zhoda, ale s tým najdôležitejším majú problém viacerí. Poľsko navrhuje, aby štáty EÚ vykupovali od Rusov ropu a plyn za jednotné ceny. Teda aby spoločne rokovali a cena bola spoločná tak pre Berlín, ako pre Varšavu či Bratislavu. A to je pre niektoré štáty problém. Veria totiž, že bilaterálne dokážu vyjednať lepšie ceny a zúročiť vzájomné vzťahy. Aby to nebolo príliš jednoduché, najväčší problém to predstavuje pre Nemecko.
Hoci strach z Putina napokon v eurovoľbách väčší význam nezohral, voličov neodstrašili ani prejavy sympatií niektorých západných politikov voči novodobému ruskému cárovi, politika EÚ voči Rusku je oveľa väčšou témou. A bude mať dosah aj na Slovensko. Oslabenie spolupráce si neželajú Francúzi, ktorí Rusom predávajú zbrane a ruských vojakov pozývajú zúčastniť sa na vojenskom pochode k výročiu pádu Bastily v centre Paríža, ani Taliani či Nemci. Európa však nemôže ignorovať veľmocenské prejavy Kremľa a musí niekde ukázať aj svoju silu – ťažko pritom nájsť lepší príklad ako ceny ropy a plynu. Bolo by preto dobre, aby budúcim ministrom zahraničných vecí EÚ a komisárom pre energetiku bol niekto, kto považuje tieto témy za priority. Teda niekto, kto nemusí byť úplne po chuti Nemcom a bude rozumieť strednej Európe.
.juh: nedoriešené dlhy
Treťou veľkou témou pre budúcnosť EÚ, ktorá je čitateľom tohto časopisu dobre známa, je doriešenie problémov v eurozóne. Krach eura je nateraz zažehnaný, otázka je, ako bude táto kríza ďalej transformovať juh Európy. Nezamestnanosť je stále hrozivo vysoká, najmä medzi mladými, dlhy takisto a štáty zatiaľ neurobili tie najdôležitejšie reformy. Pritom práve záväzok urobiť potrebné reformy bol podmienkou novej politiky Európskej centrálnej banky, ktorá zachránila potápajúce sa ekonomiky na juhu kontinentu. Ak sa kríza eura nemá vrátiť ako bumerang, Brusel potrebuje na čele politikov, ktorí budú pomaly a sústavne tlačiť na ďalšie reformy, ktoré sú v záujme zadlžených ekonomík, či už ide o Taliansko, Španielsko, alebo Grécko. A Brusel by mal ukázať, že dokáže začať od seba: všetky členské štáty totiž museli šetriť viac ako organizácia, ktorá im má ísť príkladom.
Lenže, ruku na srdce, verí tomu dnes ešte niekto? A práve pre túto skepsu potrebuje Únia novú energiu. Nie však z eurovolieb, ale z národných štátov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.