Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Za Adrienou Šimotovou

.katarína Bajcurová .časopis .nekrológ

V pondelok 19. mája ráno zomrela Adriena Šimotová. Odišla neopakovateľná umelkyňa, žena – legenda, jedna z najvýraznejších osobností českého umenia uplynulých desaťročí, priateľ ka Slovenska, akokoľvek vzdialená, vždy blízka.

Naposledy nás navštívila v máji pred dvoma rokmi, keď sme za jej prítomnosti a za veľkého záujmu verejnosti v Galérii 19 otvorili jej bratislavskú výstavu. Poslednú na Slovensku.
O tvorbe Adrieny Šimotovej sa zvyklo tvrdiť, že sa na nič nepodobá. Že je svojská, autentická, vyvierajúca zvnútra, na krajnú mieru prežitá a precítená osobnými, neraz bolestnými skúsenosťami. Začínala ako maliarka, rástla a zrela v šesťdesiatych rokoch minulého storočia uprostred inšpiratívnej generácie českých umelcov, akými boli Eva Kmentová, Věra Janoušková, Václav Boštík, Vladimír Janoušek, Stanislav Kolíbal, Karel Malich a ďalší. Vtedy začala objavovať medzinárodnú scénu, vyrovnávala sa s rôznymi podnetmi aktuálnych umeleckých prúdov. Ale tou „Šimotovou“, ktorá sa nezmazateľne zapísala do dejín českého a európskeho umenia, sa stala po polovici sedemdesiatych rokov, paradoxne, po prežitej tragédii – predčasnej strate manžela, maliara Jiřího Johna. Vtedy, keď opustila maľbu a svoj raison d´ être našla na krehkej hranici médií – jej tvorba sa usídlila v „medzisvete“ obrazu, kresby, reliéfu, sochy, a nakoniec, veľmi skoro, aj inštalácie.
Na začiatku nasledujúceho desaťročia objavila svoje pravé médium, papier. Manipuláciu s ním: vrstvenie, frotovanie, trhanie, rezanie, krčenie, ohýbanie či prekrývanie, odtláčanie fragmentov a stôp nielen vlastného tela, ale aj vecí, fragmentov architektúry, ktoré ju obklopovali. To všetko jej prinieslo novú jedinečnú výtvarnú reč, ktorú Jiří Valoch priliehavo nazval „jazyk dotyku“. Po období zaujatia „mágiou vecí“ sa znovu vrátila k téme ľudskej figúry a tváre, celku i jej veľkého detailu. V priebehu rokov dospela v tvorbe k hlbokému existenciálnemu poznaniu, že fyzické telo, hoci umelcom na maximum odhmotnené, zbavené telesnosti a tiaže, je schopné dotknúť sa transcendentna.
Aj keď v rokoch normalizácie nebola žiaducou umelkyňou a účinkovala na alternatívnej scéne, dožila sa zaslúženého uznania, či už cez veľkú retrospektívu vo Veľtržnom paláci Národnej galérie v Prahe (2001), množstvo výstav v renomovaných domácich a zahraničných galériách, cez početné ceny, monografie i katalógy, ale predovšetkým cez záujem a lásku divákov; najviac ju vždy tešili ohlasy neznámych ľudí, ktorým práve jej diela pomohli prekonať ťažké životné chvíle. Adriena Šimotová sa presadila aj na medzinárodnej scéne, ako jedna z mála prenikla so svojimi dielami aj do zbierok, výstav a expozícií Múzea moderného umenia v Paríži (známejšieho pod názvom Centre Pompidou). Ten úspech ju tešil aj vzhľadom na to, že po babičke mala francúzske korene a francúzska kultúra a mentalita jej boli mimoriadne blízke.
Spomienka na Adrienu by však nebola úplná, keby som sa nezmienila o jej osobitne srdečnom vzťahu k Slovensku a slovenskému umeniu. V mladosti milovala slovenské hory, neskôr sa jej väzby k Slovensku zosobnili ľudsky, našla si tu široký okruh priaznivcov a priateľov. Často u nás vystavovala, od roku 1989 viackrát, najväčšou bola monotematická autorská výstava v Slovenskej národnej galérii pod názvom Tvár (2004). Bratislavskí priatelia si ju uctili aj prestížnym ocenením Christmas (1997), ktoré za výnimočné umelecké činy udeľovali členovia zoskupenia A-R. V neposlednom rade inšpirovala a ovplyvnila aj viacerých slovenských umelcov.
Umelkyňa vskutku európskeho formátu, žena prežiarená vnútorným jasom, sa do posledných chvíľ snažila všetky prekážky spôsobené chorobou a z nej plynúcou fyzickou nemohúcnosťou prekonávať tvorbou, tvorivým stavom mysle, ktorý jej bol nadovšetko drahý a bol hlavným zmyslom jej života. Za obetavej pomoci kurátora Pavla Brunclíka mohla byť aktívna, tvoriť a vystavovať do poslednej chvíle. V ostatných, takmer nehmotných dielach, sa „vciťovala“ do miznúcich, prchavých podôb všetkých, ktorých milovala, a ktorých si „vyvolávala“ dotykom svojich rúk. Neboli to iba obrazy unikajúcich spomienok, ale skôr stopy energetických polí, žiara ľudí a dejov, ktoré si chcela uchovať v pamäti...
Nech jej žiara ostane v nás.
.autorka je historička umenia, bývalá riaditeľka Slovenskej národnej galérie, v súčasnosti kurátorka Zbierky moderného a súčasného maliarstva v tej istej inštitúcii.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite