V detstve som často varieval s tatkom, pomáhal som mu, odkedy si pamätám.
Furt som niečo ťapkal v omáčkach, strúhanke, v zabordelovanej kuchyni. Keď som podrástol, otec mi rozprával, čo bolo v robote, čo sa zas nedalo, ako ho ničili. Najedli sme sa, dali si pivko a on povedal: predsa je len ten život krásny. Teraz varím s dcérami, cez ne sa vraciam do detstva. Aj film o vojenských kuchároch bol len predĺžením detstva, stretával som sa s nimi, varil, počúval ich príbehy, hľadal som náhradných otcov a starých otcov po celej Európe. Nebol v tom koncept, ako majú kolegovia, ktorí vedia, čo chcú, ráno sa osprchujú a idú vypovedať o svete. Ja to neviem, nemám tú potrebu, mám len zvedavosť.
Keď mám radosť, musím jesť, podeliť sa o ňu s niekým pri jedle.
O smútok tiež. Môj tatko bol filmový režisér, keď prišli Rusi v šesťdesiatom ôsmom do Košíc, všetci sa zháňali po kamerách a išli točiť okupáciu, on si sadol do reštaurácie a objednal si viedenský rezeň a dobre sa najedol, lebo, čo keď toto už poslednýkrát? To som ja. Chladničky ešte v noci nevyjedám, ale myslím si, že tak skončím.
Ako deti sme sa rady hrávali na Indiánov.
Mal som aj luk, sám som si ho musel urobiť. Pokúšal som sa taký vyrobiť aj dcére, ale nedalo sa z neho strieľať, tak som jej kúpil poriadny. Dcéra má deväť a strieľa lepšie ako ja. Krásna je pri tom, musí stáť vyrovnaná, sústredená, asi začnem strieľať aj ja.
Som jazykový fetišista.
Mám rád rytmus a melódiu cudzích jazykov. Doma sme hovorili po maďarsky, chodil som do slovenskej škôlky a školy, v Košiciach sa rozprávalo nárečím. Rád objavujem nové slová, prevaľujem ich na jazyku, ako dobré jedlo. Milujem chodiť do Viedne na Naschmarkt a počúvať rakúsko-uhorskú zmes poľštiny, chorvátštiny, nemčiny a maďarčiny. Keď sme točili v Srbsku, snažil som sa hovoriť po srbsky, miestni sa na mňa s úsmevom pozerali a hovorili: „Razumiš, a ne kapiraš!“
Som pohodlný.
Rád robím veci, ktoré ma bavia, a tie, ktoré ma nebavia, tie nerobím. Čo potom? Počkám si na obálku s modrým pásikom, poisťovne už roky platím raz ročne. Furt sa to mení, nie som schopný to sledovať. Na škole učím naozaj rád, ale neviem vypísať dochádzku. Asi ma pre to vyhodia. Som schopný prísť o veľa peňazí, len aby som nemusel vyplniť formulár.
V živote som sa naštval asi štyrikrát.
Jediný raz pri hádke s manželkou za 16 rokov, čo sme spolu, to som rozmlátil klávesnicu od počítača, raz som sa nahneval na strihača, vtedy som išiel rozbíjať betón. Myslím si, že ja to nepotrebujem, ale tí ostatní by ma asi potrebovali zažiť naštvaného, aby ma ďalej neštvali. Som hrozne mäkký človek. Keď cítim frustráciu, ublíženosť, neviem to dať von, ale potom sa najem a už je dobre.
Myslím si, že ľudia konajú tak ako ich obľúbená rozprávková postava.
Tá moja je taký hlupáčik, ktorému sa vždy nejakým zázrakom všetko podarilo. Aj mne všetko vychádzalo, až teraz sa to začalo troška kaziť. Či mám nejakú životnú múdrosť? V Sarajeve som počul, že keď má človek problém, tak má ísť k mešite na Baščaršiji, kde sú pochovaní siedmi zavraždení bratia, a dovtedy chodiť okolo, pokiaľ nezačuje od náhodného okoloidúceho zrozumiteľnú vetu. To je odpoveď od Boha na jeho problém. Ja presne to robím vo filmoch. Sformulujem si otázku, hľadám okolo a čakám, čo mi realita odpovie.
Furt som niečo ťapkal v omáčkach, strúhanke, v zabordelovanej kuchyni. Keď som podrástol, otec mi rozprával, čo bolo v robote, čo sa zas nedalo, ako ho ničili. Najedli sme sa, dali si pivko a on povedal: predsa je len ten život krásny. Teraz varím s dcérami, cez ne sa vraciam do detstva. Aj film o vojenských kuchároch bol len predĺžením detstva, stretával som sa s nimi, varil, počúval ich príbehy, hľadal som náhradných otcov a starých otcov po celej Európe. Nebol v tom koncept, ako majú kolegovia, ktorí vedia, čo chcú, ráno sa osprchujú a idú vypovedať o svete. Ja to neviem, nemám tú potrebu, mám len zvedavosť.
Keď mám radosť, musím jesť, podeliť sa o ňu s niekým pri jedle.
O smútok tiež. Môj tatko bol filmový režisér, keď prišli Rusi v šesťdesiatom ôsmom do Košíc, všetci sa zháňali po kamerách a išli točiť okupáciu, on si sadol do reštaurácie a objednal si viedenský rezeň a dobre sa najedol, lebo, čo keď toto už poslednýkrát? To som ja. Chladničky ešte v noci nevyjedám, ale myslím si, že tak skončím.
Ako deti sme sa rady hrávali na Indiánov.
Mal som aj luk, sám som si ho musel urobiť. Pokúšal som sa taký vyrobiť aj dcére, ale nedalo sa z neho strieľať, tak som jej kúpil poriadny. Dcéra má deväť a strieľa lepšie ako ja. Krásna je pri tom, musí stáť vyrovnaná, sústredená, asi začnem strieľať aj ja.
Som jazykový fetišista.
Mám rád rytmus a melódiu cudzích jazykov. Doma sme hovorili po maďarsky, chodil som do slovenskej škôlky a školy, v Košiciach sa rozprávalo nárečím. Rád objavujem nové slová, prevaľujem ich na jazyku, ako dobré jedlo. Milujem chodiť do Viedne na Naschmarkt a počúvať rakúsko-uhorskú zmes poľštiny, chorvátštiny, nemčiny a maďarčiny. Keď sme točili v Srbsku, snažil som sa hovoriť po srbsky, miestni sa na mňa s úsmevom pozerali a hovorili: „Razumiš, a ne kapiraš!“
Som pohodlný.
Rád robím veci, ktoré ma bavia, a tie, ktoré ma nebavia, tie nerobím. Čo potom? Počkám si na obálku s modrým pásikom, poisťovne už roky platím raz ročne. Furt sa to mení, nie som schopný to sledovať. Na škole učím naozaj rád, ale neviem vypísať dochádzku. Asi ma pre to vyhodia. Som schopný prísť o veľa peňazí, len aby som nemusel vyplniť formulár.
V živote som sa naštval asi štyrikrát.
Jediný raz pri hádke s manželkou za 16 rokov, čo sme spolu, to som rozmlátil klávesnicu od počítača, raz som sa nahneval na strihača, vtedy som išiel rozbíjať betón. Myslím si, že ja to nepotrebujem, ale tí ostatní by ma asi potrebovali zažiť naštvaného, aby ma ďalej neštvali. Som hrozne mäkký človek. Keď cítim frustráciu, ublíženosť, neviem to dať von, ale potom sa najem a už je dobre.
Myslím si, že ľudia konajú tak ako ich obľúbená rozprávková postava.
Tá moja je taký hlupáčik, ktorému sa vždy nejakým zázrakom všetko podarilo. Aj mne všetko vychádzalo, až teraz sa to začalo troška kaziť. Či mám nejakú životnú múdrosť? V Sarajeve som počul, že keď má človek problém, tak má ísť k mešite na Baščaršiji, kde sú pochovaní siedmi zavraždení bratia, a dovtedy chodiť okolo, pokiaľ nezačuje od náhodného okoloidúceho zrozumiteľnú vetu. To je odpoveď od Boha na jeho problém. Ja presne to robím vo filmoch. Sformulujem si otázku, hľadám okolo a čakám, čo mi realita odpovie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.