Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Jean-Claude a vlkolak

.martin Leidenfrost .časopis .týždeň doma

Ten, koho to zaujíma, môže práve v tejto chvíli sledovať prvé nežné dotyky s európskou demokraciou. V európskych voľbách prvýkrát stoja celoeurópski kandidáti, ktorí by mali prevziať úrad predsedu komisie, pokiaľ ich stranícka rodina vyhrá voľby.

Na vrchole tohto pokusu o kampaň sa vydávam na cestu, aby som pátral po koreňoch hlavných kandidátov. Rád priznávam, že miesta ich detstva by ma zaujímali len málo, keby som nenarazil na pozoruhodnú informáciu: muži z domova sociálnodemokratického kandidáta mali totiž kedysi povesť bosorákov, ba dokonca vlkolakov.
Martin Schulz dosiahol v európskych voľbách roku 2009 azda najkrvavejšiu porážku v dejinách nemeckej sociálnej demokracie. Napriek tomu čoskoro Bruselom kolovali chýry, že sa chystá povýšenie porazeného. Do kancelárie vtedajšieho šéfa frakcie som vtedy poslal otázku: „Keby bol Schulz o dva a pol roka zvolený za predsedu parlamentu, nebol by to dôkaz o jeho bosoráckom umení?“ Odpoveď som nedostal, Schulz dostal úrad.

.hovorí, čo si myslí
Schulz a jeho kresťanskodemokratický protikandidát Jean-Claude Juncker majú mnoho spoločného: ich rodiská ležia len 160 kilomterov od seba, kdesi v spádovej oblasti hlavného mesta Brusel. Obe miesta sú katolícke, učupené v rozbrázdenej zemi banských revírov, obaja kandidáti radi vyzdvihujú svoj pôvod „zdola“. Kresťanskodemokratický kandidát Jean-Claude Juncker vyrástol na priemyselnom juhu Luxemburska, v Beles. Zo „Cité“, robotníckeho sídliska pozostávajúceho z jednoposchodových rodinných domov, sa Junckerovci pozerali na oceliarne, v ktorých pracoval Junckerov otec.
Najprv tam vidím iba Afričanov. Z celého veľkovojvodstva prúdia portugalskí Kapverdčania na banket do „Poarhausu,“ ktorý stráži na fasáde vybetónovaná matka Božia. „Schünckéra" poznajú iba z televízie. Zato ho pozná, váži si ho a volí jedna staršia Luxemburčanka odvedľa. „Pre nás je to jednoducho Jean-Claude. Je to typický človek z nášho oceliarskeho regiónu – hovorí, čo si myslí.“
Kresťanské odbory, v ktorých sa Junckerov otec „od taviarenskej pece“ angažoval, sú naďalej silné. Ale prečo má Luxembursko po 18 rokoch Junckerovej vlády homosexuálne manželstvá a eutanáziu? Žena zahanbene odpovedá: „Tlak naňho bol priveľký.“ Pýtam sa jej, či v Luxembursku majú obdobu bosoráctva, ktoré je v domovine protikandidáta. Vraj „junácke pálenie“, spaľovanie kríža počas fašiang.
Zastavujem sa v portugalskom bare „chez Alexandra“. Chcel som len narýchlo do seba vpratať klobásu, opečenú na keramickom grile, ale luxemburskí štamgasti ma zatiahli do rozhovoru o kreacionizme, viedenskom Tafelspitze a existencii Boha. Penzionovaný bankár s chlapčenskou briadkou označuje „Jeana-Clauda“ za „farárika“, ktorý je však v porovnaní s nemeckými kresťanskými demokratmi „celkom umiernený“. Mňa zaujíma niečo iné: Prečo sa v krajinách s desaťpercentným podielom cudzincov darí pravicovým populistom, kým Luxembursko, ktoré tvoria spolovice prisťahovalci, nemá žiadnu takú stranu? Ateista s briadkou odpovie: „To je kvôli viacjazyčnému vzdelávaniu u nás. Dokonca aj samotná rodina veľkovojvodu sa musí miešať – lebo sú hemofilici.“

.dom bosoriek
Vydávam sa do rodiska sociálnodemokratického kandidáta. Aj v Hehlrathe, kúsok pred belgickými hranicami, je jeden portugalský lokál. V utorky je v „O'Português“ portugalská kuchyňa zatvorená, prichádzam práve načas, keď tu chlapi začínajú hrať kocky. Skúšam to priamo: „Smiem sa spýtať, ste vlkolaci?“ Chlapi zdvihnú zrak od pohárikov na kocky. Najstarší zašušle vetu o zakladateľovi Hehlrathu. „Bol to čarodejník?“ „Bol to poctivec.“ Aj ovdovená barmanka hádže kockami. Všetci hrajú a stále fajčia, a keď niekto vypustí pár slov, sú pre mňa asi takou španielskou dedinou ako luxemburčina.
Ale zhovorčivejší sú mladí ľudia, ktorí hneď vedľa pripravujú májovú tanečnú slávnosť. Len podaktorí vedia o tom, čo píše Wikipedia, že Hehlrathčania kedysi sťaby diví vlci prepadávali sokov z vedľajšej dediny. Mladíci vidia za „stredovekou historkou“ miestnych zo susednej dedinky Kinzweiler, „pretože oni sú čudní. Keď majú dedinskú slávnosť, kamsi zalezú.“ Môže to vraj súvisieť s tým, že do Kinzweileru prúdili noví prišelci z vysídľovaných dedín, vysídľovaných kvôli povrchovej ťažbe v baniach. No dobre, ale prečo sa potom volá v utorky zatvorená dedinská krčma „dom bosoriek“? „Lebo máme doma bosorky,“ zasmejú sa.   
Prvý pokus celoeurópskej volebnej kampane hovorí o šanciach a obmedzeniach ešte zďaleka neexistujúcej európskej demokracie. Jedným z mnohých obmedzení je jazyk. Tak ako vo Švajčiarsku majú politici z dvojjazyčného kantónu Freiburg nadproporčný význam, rovnako by mohli túto rolu v EÚ zohrať viacjazyční Luxemburčania. Ale aj samotný Juncker, ktorý hovorí perfektne tromi jazykmi, dokáže osloviť iba 45 percent obyvateľov EÚ v ich materčine. Skúša to, brázdi aj po vzdialených ostrovoch Únie. Kým vlkolak robí turné takmer iba po Nemecku.
.autor je rakúsky spisovateľ, žije v Devínskej Novej Vsi.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite