Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Imperiálny ekonóm

.lukáš Krivošík .časopis .týždeň v ekonomike

Nedávno zosnulý americký ekonóm Gary Becker veril, že analytické nástroje ekonómie sa dajú tvorivým spôsobom využívať, aby sme sa viac dozvedeli aj o zdanlivo neekonomických oblastiach. Či už išlo o rodinu, diskrimináciu, drogovú závislosť, alebo kriminalitu.

Vlastne je to v súčasnosti najrozšírenejší spôsob, ako ekonómiu priblížiť širokým masám. Zájdete do kníhkupectva a medzi bestsellermi z oblasti populárnej vedy nájdete trebárs Freakonomics Stevena Levitta a Stephena Dubnera alebo knihu s kurióznym názvom Prečo je vzduch zadarmo a panenstvo drahé od českého ekonóma Lukáša Kovandu. Ale tých titulov sa nájde, samozrejme, viac. Spoločnú majú jednu vec: Cez poznatky ekonómie sa snažia skúmať na prvý pohľad s ekonómiou nesúvisiace otázky každodenného života, ako napríklad prečo nosia černosi zlaté reťaze, ako ovplyvňujú menštruačné cykly tie hospodárske alebo prečo je hodnota panenstva vyššia ako hodnota panictva.   
Jedným z priekopníkov takéhoto „imperiálneho“ využívania ekonómie v neekonomických oblastiach bol už pred polstoročím Gary Becker. Ekonóm, pôsobiaci po väčšinu života na Chicagskej univerzite, zomrel 3. mája vo veku 83 rokov. V roku 1992 mu udelili Nobelovu cenu za „rozšírenie domény mikroekonomickej analýzy na širokú oblasť ľudského správania, vrátane toho netrhového.“ Čo to presne znamená? Do polovice minulého storočia bola ekonómia vo veľkej miere vedou o mechanizmoch výroby, výmeny a spotreby. Naproti tomu Becker s ňou vtrhol do oblastí, ktoré boli predtým vyhradené skôr sociológii, demografii či kriminológii. Hneď dopredu je však nutné zdôrazniť, že mu nešlo o „ekonomizáciu“ všetkých oblastí života, ako mu podsúvali niektorí kritici. Skôr ho zaujímalo, čo nové sa môžeme naučiť vďaka ekonómii o bežnom živote.

.náklady diskriminácie
Becker sa narodil počas Veľkej hospodárskej krízy v banskom mestečku Pottsville, na východe štátu Pennsylvánia. Jeho otcovi tu patrila malá firma. Keď mal štyri roky, rodina sa presťahovala do New Yorku. Vo svojom nobelovskom životopisnom medailóne ekonóm spomína, ako musel otcovi po zhoršení jeho zraku čítať z novín burzové a finančné správy: „Možno to stimulovalo môj záujem o ekonómiu, no v skutočnosti ma to skôr nudilo.“
Mladého Beckera zaujímali spoločenské problémy a išla mu dobre matematika. Ekonómia sa teda zdala ako prienik týchto dvoch sfér. No v istom momente svojich vysokoškolských štúdií začal poškuľovať viac po sociológii. K ekonómii ho natrvalo pripútalo až stretnutie s Miltonom Friedmanom. V roku 1951 sa stal jeho učiteľom na Chicagskej univerzite. Friedman podľa Beckera „zdôrazňoval, že ekonomická teória nebola hra, hraná bystrými akademikmi, ale že je skôr mocným nástrojom na analyzovanie reálneho sveta.“
Prvá významnejšia Beckerova práca rozoberala z ekonomického hľadiska predsudky a diskrimináciu na trhu. Zverejnená bola v roku 1957, keď Amerika zápalisto diskutovala o požiadavkách hnutia za občianske práva čiernych. Becker tvrdil, že najlepším liekom proti diskriminácii v ekonomickom živote je voľná konkurencia. Predstavte si, že ste zamestnávateľ a vyberáte si medzi dvoma uchádzačmi o prácu. Sú rovnako schopní, ale jeden je biely, kým druhý čierny. Mohli by ste dať prácu za relatívne nižšiu mzdu farebnému, no čierni sú vám odporní. Tak zamestnáte bieleho uchádzača, no budete nútený platiť mu vyššiu mzdu. Naproti tomu firma, ktorá je s tou vašou v konkurenčnom vzťahu, a jej majiteľ, predsudky nemajú. Farebného pracovníka zamestnajú oni. Môžu mu platiť nižšiu mzdu ako bielemu, vďaka čomu však získavajú voči vám konkurenčnú výhodu.
Diskriminácia teda vytvára náklady nielen na strane diskriminovaného, ale aj na strane toho, kto diskriminuje. Teoreticky by firma mohla svoju konkurenčnú výhodu ešte prehĺbiť, keby zamestnávala len príslušníkov diskriminovanej skupiny. Významne by tým klesli jej náklady na pracovnú silu. Takáto konkurencia na trhu vytvára v dlhodobejšom horizonte priestor aj na umenšenie rozdielov v odmeňovaní i oslabenie diskriminácie. No Becker upozorňuje, že to nie je úplná samozrejmosť, lebo veľa závisí aj od rozhodnutia diskriminovať na strane zákazníkov firmy či ostatných zamestnancov. Samozrejme, trhy nelikvidujú diskrimináciu, založenú na iracionálnych predsudkoch priamo, ale robia ju prinajmenšom ekonomicky nevýhodnou.

.vzdelanie je investícia
V roku 1957 Becker začal pôsobiť na Columbia University, odkiaľ sa v roku 1968 vrátil na Chicagskú univerzitu. Tam zotrval až do konca života. V polovici 60. rokov sa začal zaoberať ďalšou zaujímavou témou, a to konceptom ľudského kapitálu. V ekonómii sa všeobecne pod kapitálom rozumejú človekom vytvorené prostriedky, ktoré umožňujú produkovať – tradične najmä stroje, nástroje či továrenské budovy. Naproti tomu pod ľudským kapitálom sa rozumejú najmä vzdelanie, praktické pracovné skúsenosti, kreativita a pracovná disciplína jednotlivca, teda vlastnosti, ktoré mu umožňujú v ekonomike vytvárať hodnotu. Tak ako do fyzického kapitálu, aj do toho ľudského možno investovať (cez nadobúdanie vzdelania či zdravotnú starostlivosť) a tieto investície majú svoju návratnosť (v podobe miezd, dlhšieho života či spoločenského uznania). Väčšie investície do ľudského kapitálu prinášajú vyššie výnosy aj na celoštátnej úrovni. Napríklad viac peňazí, vynaložených vládou na školstvo, môže zvýšiť hospodársky rast.  
Dnes sa považuje za samozrejmé hľadieť na vzdelanie aj ako na investíciu do života. No nebolo to tak vždy. „Ľudský kapitál je dnes natoľko nesporný pojem, že môže byť ťažké uvedomiť si nepriateľstvo, s ktorým sa v 50. a 60. rokoch prístup používajúci tento výraz stretával,“  píše Becker vo svojej knihe Teória preferencií, ktorá vyšla v 90. rokoch. „Samotný pojem ľudského kapitálu bol považovaný za ponižujúci, pretože zachádzal s ľuďmi ako so strojmi. Pristupovať k školskému vzdelaniu ako k investícii, a nie ako ku kultúrnej skúsenosti bolo považované za bezcitné a krajne obmedzené.“
No diskusia o ľudskom kapitále napokon neviedla k odľudšteniu pracovníkov, skôr naopak. Podnikatelia i manažéri začali zamestnancov viac vnímať ako cenné a prínosné aktívum – nie iba ako pasívum, ktoré z firmy vyťahuje peniaze prostredníctvom výplat. Becker tiež rozlišuje medzi všeobecnými a konkrétnymi znalosťami. Všeobecné znalosti zamestnanca sú užitočné v akejkoľvek firme. Konkrétne znalosti sa týkajú fungovania konkrétnej firmy, jej vnútorných procesov či korporátnej kultúry. Toto rozlišovanie umožňuje napríklad vysvetliť, prečo sa obsadzovanie vyšších miest deje skôr cez povýšenia v rámci jednej firmy, než najímaním ľudí zvonka. Rovnako to vysvetľuje, prečo sú zamestnanci s najviac špecializovanými znalosťami a schopnosťami prepúšťaní pri ekonomickom útlme medzi poslednými.

.racionálni kriminálnici
Becker sa zaoberal aj motiváciou zločincov na páchanie kriminality. Priviedol ho k tomu vlastný dopravný priestupok, ktorý zostal nepotrestaný. Raz, počas 60. rokov, sa autom ponáhľal na univerzitu, aby vyskúšal jedného študenta. Keďže meškal, musel sa veľmi rýchlo rozhodnúť, či komplikovane hľadať miesto na parkovanie na parkovisku, alebo riskovať pokutu za nedovolené parkovanie na ulici. Vypočítal si teda v duchu pravdepodobnosť pokuty, vzal do úvahy jej výšku a porovnal si ich s nákladmi hľadania miesta na parkovisku. Rozhodol sa, že sa mu oplatí zaparkovať na mieste, kde bol zákaz. „V prvej otázke, ktorú som položil nešťastnému študentovi, som, samozrejme, požadoval, aby vypracoval optimálne správanie jednak narušiteľov pravidiel, jednak polície, k čomu som sa ja sám ešte nedostal,“ napísal neskôr.
Módne dobové teórie o tom, že kriminálnici sú prosto len duševne narušení alebo predstavujú obete „neľudskej kapitalistickej spoločnosti“, Becker odmietal. Tvrdil, že páchatelia trestných činov sú vo svojom nečistom konaní rovnako racionálni ako všetci ostatní. V už spomenutej knihe Teória preferencií píše: „Z racionality vyplýva, že sa z niektorých jednotlivcov stávajú zločinci vďaka finančnej odmene zo spáchaného trestného činu v porovnaní s legálnou činnosťou, pričom berú do úvahy pravdepodobnosť odhalenia i usvedčenia a závažnosť potrestania.“ Prirodzene, Becker na inom mieste dodáva, že úžitok z prestúpenia pravidiel nemusí byť len finančný. Niekto môže byť motivovaný pomstou, iný zase sexuálnym uspokojením napríklad pri znásilnení, a podobne. Toto je dôležitý kľúč k pochopeniu Beckerovho prístupu k analýze akejkoľvek spoločenskej oblasti. Keď totiž tvrdí, že ľudia sú racionálne bytosti, ktoré maximalizujú svoj úžitok, netreba si pod úžitkom predstavovať len peniaze. Pokojne môže ísť aj o iné ciele, dokonca vrátane sebaobetovania či altruizmu.  
V každom prípade, cesta k zredukovaniu kriminality podľa Beckera vedie najmä cez zvýšenie pravdepodobnosti, že sa na zločin príde či cez prísnejšie tresty. Inak povedané, ide o to, aby sa človeku zločin neoplatil. Vyplýva z Beckerovej analýzy pohnútok zločincov niečo pre boj proti korupcii v slovenskom verejnom živote? Možno postreh, že motivácie politikov by sa razom zmenili, keby sa pár ich kolegov ocitlo za mrežami. Zrazu by boli konfrontovaní s možnosťou, že korupčné správanie bude potrestané aj u nich. Je to príležitosť, ktorá robí zlodeja a pri dnešnom stave vymožiteľnosti práva majú verejní činitelia len málo pohnútok, aby sa správali poctivo.

.rodina i samovražda
Jeden z najpozoruhodnejších príspevkov Garyho Beckera sa týkal ekonomickej logiky fungovania manželstva, rodiny, rozvodov, plodnosti či účasti žien na trhu práce (viac o týchto témach v článku Vladimíra Palka v rubrike Klub). No nevyhol sa ani extravagantnejším témam. Napríklad spolu s ekonómom, právnym teoretikom a sudcom Richardom Posnerom uverejnili ekonomickú štúdiu o samovraždách. Aj k tejto téme pristupujú cez porovnanie očakávaných „výnosov“ ďalšieho pokračovania života zúfalého jednotlivca a „nákladov“ v podobe hrôzostrašnosti a definitívnosti smrti. Predmet štúdie akoby podporoval imidž ekonómie čoby „ponurej vedy“. No Becker s Posnerom ponúkajú samovrahom aj štipku nádeje: Najlepšou stratégiou pre mnohých jedincov v zdanlivo bezvýchodiskovej situácii je prosto nerobiť nič unáhlené a čakať, kým sa vonkajšie okolnosti nezlepšia samy od seba. Budúcnosť je totiž neistá, môže priniesť zvrat nielen k horšiemu, ale aj k lepšiemu, a rozhodnutie človeka vziať si život sa často odvíja od nesprávneho posúdenia jeho vyhliadok.    

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite