Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Juraj Nvota: Mám vieru, že to vyjde

.elena Akácsová .časopis .lifestyle

Režisér Juraj Nvota hneď po premiére Listov Emilovi v Štúdiu L+S dokrúcal film, ktorý sa teraz bude mesiac strihať, s Radošincami robí záznam hry Polooblačno a na jeseň sa chystá režírovať program SĽUK-u. Hovorí, že roboty sa prepletajú ako korbáčik, ale každú z nich má rád.

Keď zbadám klavír, tak si k nemu sadnem.
Ak som sám, zabudnem na všetko a hrám, minimal hudbu, raz rýchlo, raz pomaly, raz veselo a potom smutne. Počúvať sa to nedá, ale mňa to ovlažuje. Ako malý som chodil rok na klavír, ale bol som tam len raz s mamou na zápise. Zvyšný čas som chodil poza hudobnú školu, a teraz mi to chýba. Keď Dorotka chodila na klavír, hovoril som si, budem sa učiť s ňou, potom Terezka, tiež som to prepásol, a teraz chodí najmladšia Marínka a ja pozorujem, ako mi opäť uniká.

Rád chodím na trh a do záhradných centier.
Kosím, rýľujem, sadím, plejem. Všetko to, čo som v detstve tak nenávidel. Dnes sa ja takto pokúšam tyranizovať svoje deti. Tiež rád v lete baštrngujem okolo našej dreveničky. S Jankom, bratom mojej manželky, sme už urobili podlahu a s mojím bratom Janom zas strop. Musím ešte zašpárovať steny a postaviť pec. Achillovou pätou sú šindľové strechy. Dnes to už nie je krytina chudobných. Dedinčania sa nám čudujú, že stále trváme na predraženom šindli, ale inak sa táto raritná dreveničiarska kultúra zachovať nedá.

Nemám ten dar, držať opraty v rukách a plieskať bičom.
Nemám rád krik. Väčšinou sa v divadle, ale aj pri filme dohodneme v pokoji. Je pravda, že režisér by mal byť rozhodný a to ja niekedy nie som. Pán Lasica mi teraz vyčítal: ako sa režisér môže pýtať, či ideme, keď má zaveliť, že „Ideme!“.

Myslel som si, že som spoločenský.
Ale pri hosťovaní v Prahe mi tajomníčka Studia Y povedala, že som uzavretý. Prečo si to myslí? Vraj spolu robíme už na tretej inscenácii a ona o mne nič nevie. Je pravda, že o sebe nerád hovorím. Myslím si, že je to otravné, keď niekto hovorí len o sebe. Túžim byť otvorený, aj dávať aj prijímať. Teraz sa to učím od Maríny. Ona sa vie pýtať so skutočným záujmom o druhého. Len otázky vedia medzi poloznámymi prekonať to ťaživé ticho. Nedávno som po premiére odišiel z posedenia bez rozlúčky, mysliac si, koho to zaujíma, že ja idem domov a potom som mal výčitky, že to bolo neslušné. V odchádzaní bol majster Maroš Zednikovič, popozýval nás k sebe domov a išiel si ľahnúť spať.

Manželka mi hovorí, že mám šťastie.
Keď to niekde nevyzerá, že by sa dalo zaparkovať, hovorím jej, ale uvidíš, že niekto bude práve odchádzať. A už zasvietia spiatočné svetlá a niekto cúva. Keď nemám obavu, že sa to podarí, tak sa to podarí.

Mám trému pred každou novou divadelnou hrou.
Ale naučil som sa na hercov spoľahnúť ako na spolutvorcov. Mám však za sebou aj zlé skúsenosti. Raz sme dvaja režírovali, ani jeden sme si netrúfali presadzovať svoju predstavu, ponúkali sme sa, nech sa páči, nech sa páči, asi máš ty pravdu, ja to vidím úplne inak, ale nech je po tvojom...pre veľkú slušnosť a ohľaduplnosť to dopadlo veľmi zle.

Mal som veľmi rád svojich učiteľov.
Najradšej tých, čo veľa nevyčítali a ja som sa sám od seba pred nimi hanbil, keď som niečo nevedel. Teraz učím, chválim, aj kritizujem. Hoci, keď sme boli vo Švédsku na výmennom pobyte a normálne hodnotili práce študentov, Švédi mali slzy na krajíčku. Domáci kolega mi radil, to predsa nemôžeš povedať, že niečo je úplne zle uchopené,  musíš povedať, že to je veľmi zaujímavé, ale mohlo by sa to trošku inak... A po týždni nás ich študenti žiadali o hodnotenie tak natvrdo, pochopili, že keď je niečo „zaujímavé“, tak chýba to podstatné.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite