Najlepšie by o nej mohli hovoriť ľudia, ktorí žili v jeho blízkosti, lebo ona sa rodila v každom dni, ktorý žil. Zo Slovákov to isto bol kardinál Jozef Tomko, ktorý nakoniec kľačal pri jeho smrteľnej posteli. Sám som mal šťastie byť päťkrát v tesnej blízkosti tohto svätca, pokúsim sa teda naznačiť niečo z jeho tajomstva.
Ján Pavol II. bol človekom modlitby. Vídavali sme ho na obrazovkách, že aj počas veľkých stretnutí sa jeho pery stále nebadane pohybovali. On, zápasiaci s ideológiami, vojnami, hladom a inou biedou na svete, bol akoby stále ukotvený v inom svete. Tak to bolo aj v helikoptére, v ktorej sme ho 22. apríla 1990 spolu s Jánom Čarnogurským a jeho sprievodom sprevádzali z Velehradu do Bratislavy. Sedel sám pri okne a stále sa modlil.
Ján Pavol II. bol tiež človekom písaného slova. Počas svojho pontifikátu napísal 14 encyklík, veľké množstvo exhortácií, kázní a príhovorov. Ale stále nabádal, že sila cirkvi sa prejavuje v prvom rade v jej živote a svedectve. Pri našej súkromnej návšteve vo Vatikáne v novembri 1991 pozval Silvestra Krčméryho, Jána Čarnogurského s manželkou a mňa na súkromnú večeru. Popri iných témach prešiel Ján Čarnogurský k problému súčasného liberalizmu. Ján Pavol II. pozorne počúval, ale na otázku, ako sa chce cirkev k tomuto postaviť, povedal, že cirkev musí v prvom rade svojím bytím a pôsobením stavať hrádzu mravnému relativizmu.
V roku 1995 som sa zúčastnil v St. Peterburgu na Európskom kultúrnom kolokviu. Vystúpila na ňom staršia ruská emigrantka z Talianska Irina Alberti na tému Myslenie Jána Pavla II. Po jej prednáške sa do diskusie prihlásil akademik Sergej Averincev. Povedal, že navštívil akademika Sacharova niekoľko týždňov pred jeho smrťou. Ten spontánne priviedol reč na Jána Pavla II. a povedal: „Papa dostatočen dla vsego mira.“ (Pápež zapĺňa svojím bytím celý svet. O všetko sa zaujíma, o všetko má starosť). Tento skutočný záujem a starosť Jána Pavla II. aj o milované Slovensko som mal možnosť pozorovať pri každom stretnutí, keď som bol v jeho blízkosti.
Poslednýkrát som bol v blízkosti Jána Pavla II. v novembri 2000, keď prezident Rudolf Schuster a premiér Mikuláš Dzurinda navštívili Vatikán, aby ratifikovali Základnú zmluvu medzi SR a Vatikánom. Za Vatikán zmluvu signoval štátny sekretár Angelo Sodano. Potom sme čakali v Klementínskej sále. A odrazu prišiel s paličkou drobný staručký pán. Ján Pavol II. sa fyzicky opotreboval v nasadení za cirkev a svet. Pre seba urobil rozhodnutie, že „nezostúpi z kríža“, na ktorý ho jeho fyzická slabosť pribila. Dovolil, aby sme sa na takého pozerali, a nepohoršili sme sa na ňom. Jeho veľkosť a svätosť nebola umenšená jeho chorobou ani smrťou. Zomrel 2. apríla 2005 v predvečer nedele Božieho milosrdenstva. Už o deväť rokov, v rovnakú nedeľu, ho František vyhlásil za svätého.
Ján Pavol II. bol človekom modlitby. Vídavali sme ho na obrazovkách, že aj počas veľkých stretnutí sa jeho pery stále nebadane pohybovali. On, zápasiaci s ideológiami, vojnami, hladom a inou biedou na svete, bol akoby stále ukotvený v inom svete. Tak to bolo aj v helikoptére, v ktorej sme ho 22. apríla 1990 spolu s Jánom Čarnogurským a jeho sprievodom sprevádzali z Velehradu do Bratislavy. Sedel sám pri okne a stále sa modlil.
Ján Pavol II. bol tiež človekom písaného slova. Počas svojho pontifikátu napísal 14 encyklík, veľké množstvo exhortácií, kázní a príhovorov. Ale stále nabádal, že sila cirkvi sa prejavuje v prvom rade v jej živote a svedectve. Pri našej súkromnej návšteve vo Vatikáne v novembri 1991 pozval Silvestra Krčméryho, Jána Čarnogurského s manželkou a mňa na súkromnú večeru. Popri iných témach prešiel Ján Čarnogurský k problému súčasného liberalizmu. Ján Pavol II. pozorne počúval, ale na otázku, ako sa chce cirkev k tomuto postaviť, povedal, že cirkev musí v prvom rade svojím bytím a pôsobením stavať hrádzu mravnému relativizmu.
V roku 1995 som sa zúčastnil v St. Peterburgu na Európskom kultúrnom kolokviu. Vystúpila na ňom staršia ruská emigrantka z Talianska Irina Alberti na tému Myslenie Jána Pavla II. Po jej prednáške sa do diskusie prihlásil akademik Sergej Averincev. Povedal, že navštívil akademika Sacharova niekoľko týždňov pred jeho smrťou. Ten spontánne priviedol reč na Jána Pavla II. a povedal: „Papa dostatočen dla vsego mira.“ (Pápež zapĺňa svojím bytím celý svet. O všetko sa zaujíma, o všetko má starosť). Tento skutočný záujem a starosť Jána Pavla II. aj o milované Slovensko som mal možnosť pozorovať pri každom stretnutí, keď som bol v jeho blízkosti.
Poslednýkrát som bol v blízkosti Jána Pavla II. v novembri 2000, keď prezident Rudolf Schuster a premiér Mikuláš Dzurinda navštívili Vatikán, aby ratifikovali Základnú zmluvu medzi SR a Vatikánom. Za Vatikán zmluvu signoval štátny sekretár Angelo Sodano. Potom sme čakali v Klementínskej sále. A odrazu prišiel s paličkou drobný staručký pán. Ján Pavol II. sa fyzicky opotreboval v nasadení za cirkev a svet. Pre seba urobil rozhodnutie, že „nezostúpi z kríža“, na ktorý ho jeho fyzická slabosť pribila. Dovolil, aby sme sa na takého pozerali, a nepohoršili sme sa na ňom. Jeho veľkosť a svätosť nebola umenšená jeho chorobou ani smrťou. Zomrel 2. apríla 2005 v predvečer nedele Božieho milosrdenstva. Už o deväť rokov, v rovnakú nedeľu, ho František vyhlásil za svätého.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.