Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Andrea Bokníková: Drobné zážitky sú dôležité

.daniel Hevier .časopis .literatúra

Andreu Bokníkovú poznám ako citlivú a jemnú literárnu kritičku, vedkyňu, historičku literatúry, ale aj ako zanietenú pedagogičku. Niet sa čo čudovať, že v našom rozhovore v jej pracovni na Katedre literatúry na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, kde pôsobí, tak často zaznievalo spojenie „moji študenti.“

Možno je jej svedectvo menej príbehové ako výpovede ostatných účastníkov tohto projektu, menej sa spomínajú anekdotické epizódy zo života spisovateľov, ale aj takéto literárno-historické aranžmá patrí do svedectiev o literárnom živote.

.o orálnej histórii
Orálna história je aj možnosť zachytiť životopisy v priliehavejšej podobe pre literatúru, poéziu, prózu, než je to povedzme v encyklopédiách a slovníkoch, ktoré sa pravdaže nevyhnutne musia obmedziť na suché fakty. Keď som chcela urobiť autentické medailóny aj so životopisnými údajmi, nemohla som na to použiť staršiu encyklopédiu slovenských spisovateľov, v ktorej sú zachytené len suché fakty, a navyše len do určitej fázy života autorov, okrem toho sú niekde tie údaje aj skreslené. Tak som bola nútená vyhľadať autorov alebo ich príbuzných a spýtať sa na niektoré životné okolnosti. Sami básnici, či už to bol Jozef Mihalkovič, alebo napríklad manželka Jána Šimonoviča, pani Alžbeta Šimonovičová, mi rozprávali o živote a ja som zistila, že často sú pre utváranie básnických obrazov dôležité drobné zážitky alebo gestá tých autorov alebo zvyky, ktoré mi odkryli úplne inú dimenziu životopisov. Čiže v životopise som potom zistila, že nie sú také dôležité fakty, ako skôr autentické spomienky na týchto ľudí. Ale aj v rámci orálnej histórie, keď z nej urobíme nejakú písomne zafixovanú pamäť, myslím si, že nie je vhodné, aby sa úplne všetky fakty a epizódy zo života autorov dostali aj do písomnej podoby. Prečo? Pretože si myslím, že potom by niektoré básne stratili tajomstvo. Všimla som si to napríklad na krásnej Mihalkovičovej básni Marianna, ktorú Michal Gáfrik nazval modernou baladou, ktorá je príťažlivá pre čitateľov aj pre študentov práve pre jej tajomstvo, pretože sa dohadujeme, aký asi životný príbeh mohol stáť za jej napísaním. Preto som sa rozhodla dokonca, že aj to, čo som sa dozvedela o tom životnom príbehu, si nechám pre seba, aby sa to tajomstvo nestratilo. Takže som sa usilovala dať si pozor, aby som nenarušila zážitok z čítania. No a ešte druhý moment, ktorý pokladám v prípade životopisov a orálnej histórie za veľmi dôležitý, je ten, že ak si všimneme, pri niektorých autoroch máme k dispozícii veľmi podrobné životopisy, napríklad pri Hviezdoslavovi. Ale sú autori, o ktorých živote vieme veľmi málo, myslím, že aj Miroslav Válek je dokonca takou záhadou. Poznáme nejaké svedectvá ľudí, ktorí ho poznali, možno by sme potrebovali ešte viac svedectva priamo od básnika, ale už nie je možné ho získať. Uvedomila som si to v súvislosti s tým, že ešte teraz žijú pamätníci, svedkovia toho obdobia, povedzme 60. rokov, a ak teraz nezachytíme určité fakty, nielen, ktoré sa dotýkajú životopisov, ale, povedzme, aj literárneho života, fungovania periodík, tak už potom to nikto neurobí. Je to výzva, ale zároveň by mi bolo ľúto, keby sa brali životopisy alebo aj informácie o literárnom živote ako nejaký diktát, podľa ktorého máme literatúru čítať.

.o otcovi a zimných hruškách
Myslím si, že ak báseň neobstojí sama osebe, bez nejakých vedľajších okolností, tak nie je dobrá. Napriek tomu mám silný vzťah k poézii napríklad aj konkretistov pre jednu dimenziu, ktorú mi tiež pomohla odkryť orálna história – rozhovory s mojím otcom, ktorý bol generačným spolupútnikom konkretistov. Rozprával mi o svojom detstve a ozrejmil mi niektoré reálie, niektoré životné zvyky, o ktorých som nevedela a inak sa mi odkryli potom aj isté básne. Som človek fragmentu a mám rada literatúru pre určité pasáže, báseň pre určitý verš alebo pre krátky úryvok, ktorý sa mi ustavične vynára v pamäti. Jozef Mihalkovič má v básni Katarína pasáž, v ktorej sa píše „vyhĺbila si v obilí lôžko, pre každú hrušku zvlášť“. Mohli by sme brať ten obraz hrušky aj ako obraz človeka, a to, že Katarína vyhĺbila lôžko pre každú hrušku zvlášť, by mohlo byť aj obrazom jej starostlivosti, obetavosti. Zároveň mi ocko rozprával, že je za tým bežná reália, kedysi sa zimné hrušky naozaj skladovali v obilí, aby mali prístup k vzduchu, aby nezhnili, tak sa zakonzervujú, zároveň sú v chlade. Ja viem, že to je možno pre niekoho banalita alebo rozmieňanie krásnej básne na drobné. Poézia je hodnotná aj pre veľmi pôsobivé obrazy, ale zároveň sa dozvedáme o spôsobe, akým ľudia žili. Všímam si to aj u študentov, že už aj pri básňach, ktoré vyšli v 60. rokoch, akoby to bol pre nich celkom iný svet. Iným prípadom je, ak nám udalosť zo života autora môže ozrejmiť skôr to, ako báseň vznikala. Dokonca aj nesúlad medzi životným faktom a svetom básne. Také niečo som zažila pri veľmi pôsobivej, rozsiahlej skladbe Mikuláša Kováča Moje mesto, ktorej jadrom, často citovaným, je pasáž o odvedení otca nacistami. Smrť otca je tam tematizovaná veľmi pôsobivo. Až v 2. polovici 80. rokov vyšlo najavo, že keď Mikuláš Kováč písal tú báseň,  nevychádzal celkom autenticky z faktov, pretože jeho otec zomrel ináč, v jednom tábore, kde zomrel na infarkt. Keď som sa pýtala študentov, či sa nejako posunulo vnímanie tej básne, keď sa dozvedeli, že fakt bol iný, povedali, že nie, lebo báseň pôsobí autenticky, pocitovo, aj tak je tam ten otec zobrazený naozaj ako stratený ideál. Báseň zrejme vznikla kombináciou viacerých prototypov, od otca, strýka, a je otázne, či proces štylizácie, to ako báseň vzniká, ešte patrí do sveta básne, alebo či už patrí k tým životným faktom a k životopisu autora.

.o zabudnutých poetkách a baršúne
Venujem sa aj našim zabudnutým poetkám. Chcela by som vybrať básne do antológie, ktorá by sa mohla volať aj Autorky bez kníh (ten názov vymyslela Jana Juráňová). Fascinujú ma napríklad niektoré básne v próze od Šáry Buganovej s pôsobivými impresionistickými prvkami, s pôsobivými obrazmi prírody, hladiny... Potom prichádzajú autorky 30. a 40. rokov, spolupútničky básnikov katolíckej moderny, napríklad Henny Fiebigová. Ďalšia autorka je Sláva Manicová, manželka Jána Roznera. Veľmi zaujímavá bola aj Viola Štepanovičová, ktorá písala básne so svetskejšou tematikou, veľmi sa mi páči báseň Náš valčík, v ktorej zachytila atmosféru zrodu tanečnej hudby a zábavy, životného štýlu. Tam sa objavuje slovo baršún, čo znamená zamat, ale v tej dobe bolo bežnejšie baršún.  Tá báseň má veľmi pôsobivú atmosféru tanca, mestský priestor tanečnej sály je prepojený s predstavou prírody, skál. Objavuje sa tam zasa výraz zápoľa čiže veľká skala. Čiže pri interpretácii tejto básne sme si so študentmi vyložili aj slová, ktoré vtedy boli bežnejšie, a my sme sa zasa dozvedeli možno niečo o ďalších vrstvách tej reči, ktorá sa objavovala v básňach 40. rokov. Táto báseň je napísaná v daktyle, ktorý v potrojnej stope, dá sa povedať, korešponduje aj s taktom valčíka, s tým ¾.  Ďalším prípadom je poetka Bela Dunajská, vlastným menom Berta Nemlahová-Laufrová. Tá písala už v 40. rokoch takéto verše „siahajú po mne ruky mužov, pritisla by som opätkom ich žiadostivé čelá, ach, teba som len chcela“. Čiže v 40. rokoch existoval taký typ lyrickej hrdinky, s akým prišla neskôr Tatiana Lehenová. Plná emócií je poézia Henny Fiebigovej, úplne iná, než je poézia Maše Haľamovej. Akýmsi interpretačným rébusom je pre mňa poézia Kristy Bendovej, ktorá má diametrálne odlišné básnické zbierky, niektoré vynikajúce, aj ukážky veľmi pôsobivej lyriky, tiež takých akoby spovedí duše alebo pomyselnej konverzácie s partnerom. Dokonca má veľmi zvláštnu skladbu s názvom Milenec smútok, v ktorej by sme určité korešpondencie našli aj s poetikou slovenského nadrealizmu v určitej básnickej obraznosti a pritom je napísaná aj v kultivovanom viazanom verši. No a potom má básne doslova politicky poplatné dobovej ideológii 50. rokov. V 60. rokoch sa zase vynorili aj dobré zbierky takej civilnej poézie, takého zúčtovania ženy v zrelom veku so sebou a tam nájdeme tiež kvalitné básne. Osudovú a nedokončenú... Vtedy písanie básní patrilo aj k takej zábave, písalo sa celkovo viac a dokonca veľmi zaujímavé je to, ako naplnili viaceré autorky ten žáner básne, ktorá je písaná ako list, respektíve odkaz niekomu. V podstate suplovali aj takú korešpondenciu, ktorá dnes existuje často v e-mailovej podobe, tak nájdeme aj celú sériu takýchto básní, ktoré fungovali ako listy.

.o Jánovi Stachovi a Jánovi Smrekovi
Môj básnik je Ján Stacho. Moja predstava poézie sa odvíjala práve od Stachovej poézie, čo je zvláštne, pretože práve tento básnik bol najčastejšie spájaný s pojmom nezrozumiteľnosť poézie. Cez neho som sa naučila, že nie je dôležité, aby sme v básni hneď všetko pochopili, možno je pekné čítať tú báseň cez nejaké magické pasáže, ktoré sa nám vynárajú v pamäti po prečítaní básne ani nevieme prečo. Alebo že báseň nemusíme čítať slovo po slove, ale v básni na seba nadväzujú slová v nej roztrúsené. Prvé slovo sa spríbuzňuje s posledným. Jeho básne sú takými mozaikami slov, ktoré na prvý pohľad pôsobia ako nezrozumiteľné, ale po viacnásobnom prečítaní zistíme, že v nich vládne určitý poriadok a že existujú v nich určité okruhy slov. Slová z oblasti prírody, slová, ktoré vyvolávajú v nás predstavu chrámu, slová, ktoré súvisia s láskou, aj s jej telesnou podobou, aj so silnou vášňou. Pri tom poriadku v jeho básni cítime, že nevznikol nejakou kalkuláciou alebo špekuláciou, ale vznikol v stave vytrženia, fascinácie nejakým pocitom, prežívaním nejakého vzťahu, čiže sa z neho dostával do básne akoby mimovoľne. Je pravda, že Stacho básne potom aj veľmi veľa prerábal, ešte dokresával. Pre mňa je to prepojenie absolútnej fantázie a zároveň disciplíny autora. Mala som šťastie, že keď som ukončila vysokú školu, na prelome rokov 1991/1992, tak som sa s ním aj osobne stretávala. Dozvedela som sa aj to, že sa venoval aj okrem iného aj kompozícii hudby, dokonca ho v tom zaúčal Mikuláš Schneider-Trnavský v Trnave. Potom som v inom svetle uvidela kompozíciu jeho krásnej básne Aj stromy raz zatúžia navrátiť sa domov, ktorú Kamil Peteraj nazval básnickou fúgou. Vychádzal z toho, že aj vo fúge máme kontrapunkty, nejaké akoby protirečivé hlasy, a táto báseň je skomponovaná ako keby výpoveď viacerých hlasov duše a jeden z hlasov, ktorý dáva akoby znepokojujúce otázky, je umiestnený graficky zátvorkami, akoby aj v tej básni fungoval ako protihlas svedomia. Tak mi potvrdilo Stachov sklon komponovať básne cez cítenie hudby. Motívy hudby má roztrúsené vo viacerých básňach, napríklad Hroby v stopách za cis duru. Hrob ako niečo konečné a cis dur ako posledná v sérii stupníc. On vnášal hudobné aj teoretické poznanie hudby do básní.. Takže to bolo pre mňa zaujímavé, keď som sa s ním rozprávala. A takisto aj viaceré situácie z jeho života, alebo, aj to som si všimla, že dokonca aj v tom ťažkom rozpoložení po tom úraze vždy musel mať poriadok na stole, aj keď išiel písať.
Pri orálnej histórii je zaujímavé aj to, keď básnici priblížia nielen fakty zo života, ale aj spôsob, akým písali. Ján Smrek sa zmieňuje často v knihe Poézia, moja láska, že písal básne priamo v atmosfére kaviarní a viech. Čiže jemu neprekážal ruch, naopak. Veľmi často čerpal podnety na napísanie básní z toho, čo momentálne uvidel a vtedy sa spustila aj jeho obrazotvornosť. Aj keď je treba povedať, že aj tieto svedectvá treba brať ako autoštylizáciu, nie ako výraz faktu, to je veľmi známe, samozrejme, aj ako to výborne sformuloval Roman Jakobson – pravda a výmysel je aj v literatúre, ale aj v denníkových svedectvách. Michal Habaj našiel aj svedectvá toho, že Smrek dosť prerábal viaceré básne, aj skladbu Básnik a žena, že našiel rozdiely medzi verziami.

Andrea Bokníková/
Pochádza zo Žarnovice, po maturite na gymnáziu v Novej Bani vyštudovala rusistiku a slovakistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde zostala pôsobiť aj po skončení štúdií. Zo začiatku sa zameriavala na historickú poetiku, v súčasnosti je predmetom jej záujmu hlavne súčasná slovenská poézia. Je autorkou viacerých odborných prác, napríklad dvojzväzkovej štúdie Zo slovenskej poézie šesťdesiatych rokov 20. storočia. Žije v Bratislave, je odbornou asistentkou na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy na FiF UK.

Projekt Ústne svedectvá slovenskej literatúry vznikol v spolupráci s Literárnym informačným centrom.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite