.táto trenčianska spoločnosť pamätá nemalú časť našej novodobej histórie a svoje súčasné postavenie získala aj vďaka tomu, že jej vývojárska tradícia „prežila“ niekoľko režimov. Dodnes ťaží z toho, že jej firemný predok – zbrojárska firma Konštrukta – kedysi patril medzi centrá inovatívneho technologického vývoja.
.škodovácke začiatky
Konštrukta-Industry svoj pôvod odvodzuje od Škodových závodov v Plzni, ktoré boli ešte za Rakúsko-Uhorska a prvej Československej republiky centrom zbrojárskej výroby. Po II. svetovej vojne sa však komunistická strana rozhodla zbrojárske kapacity premiestniť do Trenčína a Dubnice. V Trenčíne zároveň vznikla aj vývojárska spoločnosť Konštrukta, ktorá plnila špeciálne konštrukčné zadania v rámci zbrojárskych programov, najmä vývoj ťažkých zbraní a munície, napríklad v podobe protilietadlových kanónov, raketometu, leteckých bômb či protitankových raketových striel. Vyvinula napríklad samohybnú kanónovú húfnicu Dana (predchodkyňu dnešnej Zuzany). V tom období vyvinuli aj špeciálne zariadenie na výrobu veľkorážovej munície. Hoci šlo o techniku plnenia delostreleckých granátov TNT, jej princíp a know-how im neskôr pomohli aj mimo zbrojárskej výroby. Od 60. rokov sa totiž Konštrukta čoraz viac orientuje na civilnú výrobu, dodávala napríklad výrobné linky do VSŽ Košice či ZŤS Dubnica.
Spoločnosť sa neskôr rozdelila a civilná výroba bola delimitovaná do novej firmy Konštrukta-Industry, ktorá vznikla v roku 1993. Štvorica jej vrcholových manažérov sa vtedy rozhodla napísať privatizačný projekt a skúsiť podnikať s firmou na vlastnom. „Javili sme sa ako firma, ktorá je na privatizáciu dobre pripravená a od štátnych vlastníkov sme dostali dôveru, že nás na túto cestu pustia,“ vraví Ľubomír Plško, generálny riaditeľ a spolumajiteľ podniku. Kvôli úveru, ktorým sa od štátu vykúpili, museli o životaschopnosti projektu presvedčiť aj banku. Podnik sa podľa Plška našťastie vyhol záujmu rôznych politicky vplyvných „podnikateľských“ skupín. „Konštrukta nebola taká atraktívna firma, nemali sme ani špičkové technológie, ani lukratívne pozemky. Skôr som mal dojem, že na ministerstve sú radi, že v zbrojárstve majú aj niečo, čo dokáže samostatne plávať. Pre nich to bolo isté riešenie, tak nás k tomu aj sami povzbudili,“ spomína Plško. „Našou ambíciou nebola privatizácia, ale rozvoj firmy. Snažili sme sa skĺbiť sociálne cítenie s podnikateľským.“ Spočiatku na tom však firma nebola najlepšie. Museli sa uskutočniť nevyhnutné opravy a investície do technológii. „Ako prvé sme museli porobiť strechy, aby nám netieklo za krky.“ Samozrejme, podnik bolo potrebné reštrukturalizovať, keďže z obdobia špeciálnej techniky mal niekoľko nerentabilných prevádzok, od ktorých sa museli odľahčiť, inak by ich stiahli ku dnu. Konštrukta má dnes – pri tržbách okolo 27 miliónov eur ročne – približne 360 zamestnancov, čo je asi polovica z roku 1996.
Presadili sa najmä v gumárenskom priemysle a s podporou Matadoru sa v roku 1998 dostali do Ruska, kde dodávali výrobné linky pre jeho ruský závod v Omsku. Bol to jeden zo zlomových momentov v histórii spoločnosti. Partnerstvo s púchovským veľkopodnikom ich nenasmerovalo len na Východ, ale predurčilo aj ich cestu ku konštrukciám strojov a komponentov pre automobilový priemysel. „Pán Rosina (vtedajší majiteľ Matadoru, pozn.red.) bol naklonený tomu, aby naše strojárstvo dostávalo príležitosti a pomohli nám presadiť sa v Rusku. To bola naša cesta na medzinárodné pole, keďže na základe ich referencie sme sa presadili v ruskom prostredí.“ V Rusku už vyše desať rokov zbierajú zákazky za milióny eur.
Za ďalší míľnik v histórii firmy Plško označuje Čínu, kde sa presadili začiatkom tisícročia (dnes firma dodáva na všetky kontinenty okrem Austrálie). Prečo exportovali práve na Východ? „Bolo to v období, keď mali západní dodávatelia pred Ruskom ešte strach. My sme sa tam vedeli orientovať, dohovoriť a prispôsobiť mentalite, vedeli sme si rýchlo nájsť partnerov. Patrili sme vtedy medzi najväčších dodávateľov gumárenských technológií v Rusku.“ Obrat na východ je prirodzený aj z iných dôvodov: automobilová výroba sa presúva zo Západu na Východ, kde zároveň nastáva aj prudká expanzia domácej spotreby. Okrem zásobovania vlastného priemyslu sa z Ruska a Číny pneumatiky dovážajú aj do západných krajín.
.cenný výskum
Podnikanie na vzdialených trhoch však prináša aj nepríjemnosti. Tým firma čelila nielen počas násilných egyptských demonštrácií pred dvoma rokmi, keď firma musela z Egypta stiahnuť tím konštruktérov, ale aj počas teroristického útoku na moskovskom letisku Domodedovo. Okrem slovenských hercov boli totiž na letisku v blízkosti tragického výbuchu aj dvaja montéri Konštrukty-Industry. „Naši ľudia práve cestovali do Jaroslavľa, ale mali šťastie, že sa na letisku Domodedovo zdržali na pasovej kontrole. Mali veľmi nepríjemný zážitok.“
Podnik sa dodnes hlási k svojej škodováckej aj zbrojárskej tradícii. Po útlme zbrojárstva firme pomohla nájsť nové miesto pod slnkom práve vývojárska základňa. Tú si po roku 1989 nezlikvidovali, ako bolo zvykom v mnohých iných podnikoch, čo sa dostali do rúk zahraničným investorom. „Dnes sme na prahu nového obdobia a širšieho uplatnenia našich technológií. Presvedčili sme prestížnych zákazníkov ako Mitsubishi, Continental, Bridgestone či Pirelli,“ teší sa Plško. Na prízemí firemnej budovy stále sídli výskumno-vývojové centrum na prípravu gumárenských polotovarov a extrúziu gumárenských zmesí. Spoločnosť sa nebráni ani unikátnym projektom, akým bol napríklad vývoj a výroba aerodynamického „veterného“ tunela pre výskumné potreby Stavebnej fakulty STU, ktorý slúži na overovanie stability vysokých budov, mostov či komínov pod vplyvom vysokej rýchlosti vetra.
.škodovácke začiatky
Konštrukta-Industry svoj pôvod odvodzuje od Škodových závodov v Plzni, ktoré boli ešte za Rakúsko-Uhorska a prvej Československej republiky centrom zbrojárskej výroby. Po II. svetovej vojne sa však komunistická strana rozhodla zbrojárske kapacity premiestniť do Trenčína a Dubnice. V Trenčíne zároveň vznikla aj vývojárska spoločnosť Konštrukta, ktorá plnila špeciálne konštrukčné zadania v rámci zbrojárskych programov, najmä vývoj ťažkých zbraní a munície, napríklad v podobe protilietadlových kanónov, raketometu, leteckých bômb či protitankových raketových striel. Vyvinula napríklad samohybnú kanónovú húfnicu Dana (predchodkyňu dnešnej Zuzany). V tom období vyvinuli aj špeciálne zariadenie na výrobu veľkorážovej munície. Hoci šlo o techniku plnenia delostreleckých granátov TNT, jej princíp a know-how im neskôr pomohli aj mimo zbrojárskej výroby. Od 60. rokov sa totiž Konštrukta čoraz viac orientuje na civilnú výrobu, dodávala napríklad výrobné linky do VSŽ Košice či ZŤS Dubnica.
Spoločnosť sa neskôr rozdelila a civilná výroba bola delimitovaná do novej firmy Konštrukta-Industry, ktorá vznikla v roku 1993. Štvorica jej vrcholových manažérov sa vtedy rozhodla napísať privatizačný projekt a skúsiť podnikať s firmou na vlastnom. „Javili sme sa ako firma, ktorá je na privatizáciu dobre pripravená a od štátnych vlastníkov sme dostali dôveru, že nás na túto cestu pustia,“ vraví Ľubomír Plško, generálny riaditeľ a spolumajiteľ podniku. Kvôli úveru, ktorým sa od štátu vykúpili, museli o životaschopnosti projektu presvedčiť aj banku. Podnik sa podľa Plška našťastie vyhol záujmu rôznych politicky vplyvných „podnikateľských“ skupín. „Konštrukta nebola taká atraktívna firma, nemali sme ani špičkové technológie, ani lukratívne pozemky. Skôr som mal dojem, že na ministerstve sú radi, že v zbrojárstve majú aj niečo, čo dokáže samostatne plávať. Pre nich to bolo isté riešenie, tak nás k tomu aj sami povzbudili,“ spomína Plško. „Našou ambíciou nebola privatizácia, ale rozvoj firmy. Snažili sme sa skĺbiť sociálne cítenie s podnikateľským.“ Spočiatku na tom však firma nebola najlepšie. Museli sa uskutočniť nevyhnutné opravy a investície do technológii. „Ako prvé sme museli porobiť strechy, aby nám netieklo za krky.“ Samozrejme, podnik bolo potrebné reštrukturalizovať, keďže z obdobia špeciálnej techniky mal niekoľko nerentabilných prevádzok, od ktorých sa museli odľahčiť, inak by ich stiahli ku dnu. Konštrukta má dnes – pri tržbách okolo 27 miliónov eur ročne – približne 360 zamestnancov, čo je asi polovica z roku 1996.
Presadili sa najmä v gumárenskom priemysle a s podporou Matadoru sa v roku 1998 dostali do Ruska, kde dodávali výrobné linky pre jeho ruský závod v Omsku. Bol to jeden zo zlomových momentov v histórii spoločnosti. Partnerstvo s púchovským veľkopodnikom ich nenasmerovalo len na Východ, ale predurčilo aj ich cestu ku konštrukciám strojov a komponentov pre automobilový priemysel. „Pán Rosina (vtedajší majiteľ Matadoru, pozn.red.) bol naklonený tomu, aby naše strojárstvo dostávalo príležitosti a pomohli nám presadiť sa v Rusku. To bola naša cesta na medzinárodné pole, keďže na základe ich referencie sme sa presadili v ruskom prostredí.“ V Rusku už vyše desať rokov zbierajú zákazky za milióny eur.
Za ďalší míľnik v histórii firmy Plško označuje Čínu, kde sa presadili začiatkom tisícročia (dnes firma dodáva na všetky kontinenty okrem Austrálie). Prečo exportovali práve na Východ? „Bolo to v období, keď mali západní dodávatelia pred Ruskom ešte strach. My sme sa tam vedeli orientovať, dohovoriť a prispôsobiť mentalite, vedeli sme si rýchlo nájsť partnerov. Patrili sme vtedy medzi najväčších dodávateľov gumárenských technológií v Rusku.“ Obrat na východ je prirodzený aj z iných dôvodov: automobilová výroba sa presúva zo Západu na Východ, kde zároveň nastáva aj prudká expanzia domácej spotreby. Okrem zásobovania vlastného priemyslu sa z Ruska a Číny pneumatiky dovážajú aj do západných krajín.
.cenný výskum
Podnikanie na vzdialených trhoch však prináša aj nepríjemnosti. Tým firma čelila nielen počas násilných egyptských demonštrácií pred dvoma rokmi, keď firma musela z Egypta stiahnuť tím konštruktérov, ale aj počas teroristického útoku na moskovskom letisku Domodedovo. Okrem slovenských hercov boli totiž na letisku v blízkosti tragického výbuchu aj dvaja montéri Konštrukty-Industry. „Naši ľudia práve cestovali do Jaroslavľa, ale mali šťastie, že sa na letisku Domodedovo zdržali na pasovej kontrole. Mali veľmi nepríjemný zážitok.“
Podnik sa dodnes hlási k svojej škodováckej aj zbrojárskej tradícii. Po útlme zbrojárstva firme pomohla nájsť nové miesto pod slnkom práve vývojárska základňa. Tú si po roku 1989 nezlikvidovali, ako bolo zvykom v mnohých iných podnikoch, čo sa dostali do rúk zahraničným investorom. „Dnes sme na prahu nového obdobia a širšieho uplatnenia našich technológií. Presvedčili sme prestížnych zákazníkov ako Mitsubishi, Continental, Bridgestone či Pirelli,“ teší sa Plško. Na prízemí firemnej budovy stále sídli výskumno-vývojové centrum na prípravu gumárenských polotovarov a extrúziu gumárenských zmesí. Spoločnosť sa nebráni ani unikátnym projektom, akým bol napríklad vývoj a výroba aerodynamického „veterného“ tunela pre výskumné potreby Stavebnej fakulty STU, ktorý slúži na overovanie stability vysokých budov, mostov či komínov pod vplyvom vysokej rýchlosti vetra.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.