Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Kerry to nedal

.jana Shemesh .časopis .týždeň vo svete

Aj inokedy strohé spravodajské agentúry vydávali začiatkom apríla vzrušené správy o tom, ako americký minister zahraničia John Kerry pendloval medzi Európou, severnou Afrikou a Blízkym východom. Akoby sledovali dramatický športový duel.

Prispôsobili tomu aj výber slov. Kerryho konanie často opisovali prívlastkami evokujúcimi akciu, nevyhnutnosť či urgentnosť. John Kerry zachraňoval izraelsko-palestínsky mierový proces aj americkú diplomaciu. Ale možno by bolo vhodnejšie obrátiť poradie.

.prečo majú Američania problém
Tak či onak, John Kerry mal veľmi silný dôvod na frenetické pobehovanie a dožadovanie sa jasných odpovedí. Dvadsiateho deviateho apríla totiž nastane hraničný termín, keď má byť dosiahnutá dohoda medzi Izraelom a palestínskou samosprávou.
Americký minister zahraničných vecí si však problém vyrobil sám. Tento deadeline osobne presadil, hoci od začiatku musel tušiť, že je nereálny. On sám sa tiež rozhodol, že si z mierového procesu urobí hlavný námet svojho ministerského pôsobenia. Takže to bude napokon práve on, kto s najväčšou pravdepodobnosťou bude musieť kapitulovať.
Môžeme sa pripraviť na to, že sa rozbehne ďalšie kolo obviňovaní, ktoré zakaždým znamená iba stratu času a spôsobí ďalší pokles úrovne vzájomnej dôvery. A pri všetkej úcte k zúčastneným treba povedať, že šance na dohodu boli od začiatku skôr mierne.
Ani jedna strana konfliktu nebola totiž pripravená na nejaké zásadné ústupky a od augusta minulého roku, keď sa vyjednávania spustili, ukázali Američania príliš veľa slabosti na to, aby sa ešte mohli správať ako policajt, čo drží v jednej ruke bič a v druhej kocku cukru. Podľa blízkovýchodného vnímania reality pritom vždy udáva tón iba ten, kto ukáže silu. A administratíva Baracka Obamu taká rozhodne nie je.

.tragédia plná omylov
Súčasná konštelácia v Bielom dome sa dopustila viacerých chýb. Najprv nechala sýrskeho prezidenta Bašára al-Assada prekročiť červenú líniu, ktorú si sama stanovila. Potom prišiel konflikt s Ruskom o vývoj na Ukrajine a následne krymská kríza. Aj vyjednávania s Iránom o jeho jadrovom programe síce načas odvrátili ďalšiu potenciálnu blízkovýchodnú vojnu, ale nikto ani náznakom nepovedal, že kríza je zažehnaná a môžeme očakávať, že aktéri dospejú ku skutočne nepriestrelnej dohode.
K tomu si prirátajme Obamovo nešťastné manévrovanie na Blízkom východe. Začať môžeme tým, že podrazil svojho kľúčového partnera, bývalého egyptského prezidenta Husního Mubaraka (aby sme si rozumeli, Husní Mubarak bol diktátor a zlodej, ale tí po ňom sú presne takí istí, a navyše, Egypt je teraz v ich rukách ešte menej slobodný, najedený a bezpečný, ako bol v Mubarakových rukách predtým). Následne nechal prerásť sýrsku revoltu proti Bašárovi al-Assadovi do občianskej vojny a humanitárnej krízy. Zoznam môžeme ukončiť tým, že stratil (hoci často len pragmatickú)  podporu dovtedajších regionálnych spojencov. A máme pred sebou obraz tragédie plnej omylov. Nečudo, že Izrael ani Palestínčania nechcú byť z rôznych dôvodov jej súčasťou.

.izrael už nie je v kŕči
Zaiste, platí aj to, že stav americkej diplomacie v regióne prišiel stranám v mierovom procese ako dobrá výhovorka celkom vhod. Lebo rozbitý Egypt, masa sýrskych utečencov, nárast extrémizmu, šaríjou motivované útoky na menšiny či ženy, prípadne apokalyptické proroctvá o poslednej bitke medzi sunnitmi a šiítmi sú dostatočne odstrašujúce.
Dôvody netlačiť sa do dohody sú však aj čisto vnútropolitické. A tie by sa nepochybne vynorili aj v prípade, keby Američania na Blízkom východe tak hanebne nepohoreli.
Na izraelskej strane ide o pestrú zmes dôvodov. Racionálnych aj iracionálnych. Izraelčania hovoria, že chcú mier. Lebo kto by mier nechcel a dlhodobá perspektíva človeku velí usilovať sa oň. Na druhej strane Izrael zažíva posledných pár rokov obdobie relatívnej bezpečnostnej aj ekonomickej stability. Už to nie je o vybuchnutých autobusoch a zabitých mladých ľuďoch pri sporných vojenských operáciách.
Izraelčania teda nie sú v kŕči a nemajú potrebu dosiahnuť mier za každú cenu. Pokiaľ ide o spoločenskú objednávku, nie je urgentná ani výraznejšie artikulovaná. To len nahráva premiérovi Benjaminovi Netanjahuovi, ktorý chce dovládnuť bez veľkých sporov so svojimi koaličnými partnermi.
Navyše Netanjahuovi kritici hovoria, že premiér ani nechce dohodu s palestínskou samosprávou a rozhodne nie pod kuratelou súčasnej americkej administratívy, lebo jej nedôveruje a necíti od nej sympatie.
Faktom je, že Američania napriek rečiam o podpore a večnom spojenectve Izraelu za posledné roky veľmi nepomohli. Egypt, Sýria, rozhovory s Iránom, to všetko narúša dôveru a posilňuje presvedčenie Izraela, že Američania Blízkemu východu nerozumejú.
Paradoxne, stabilita by mohla viesť k rozumnej a čo najmenej bolestnej dohode. Prosperita, židovská väčšina a relatívna bezpečnosť nie sú naveky a vedia to všetci. Nenašiel sa však líder, ktorý by sa podľa toho aj správal a predložil svojim občanom víziu. Nateraz sa teda musia uspokojiť so životom zo dňa na deň.

.ako sa dohodnúť s Palestínčanmi
Izraelčania o Palestínčanoch hovoria, že sa s nimi nemôžu dohodnúť, lebo im neposkytli partnera na dialóg. Je to už oplieskané, ale na smolu Palestínčanov aj celého mierového procesu je to aj pravda. Mahmúd Abbás je slabý líder, lebo už samotný jeho mandát je problematický.
Abbás nemá podporu z Gazy, bojí sa o svoju politickú budúcnosť aj o funkciu. Hodí sa mu, keď za flagrantné porušenia demokratických princípov, zlú ekonomickú i sociálnu situáciu na palestínskych územiach aj za rozsiahlu korupciu môže viniť Izrael.
Hoci Palestínčania tvrdia, že oni rozhodne nechcú potopiť Johna Kerryho a jeho odhodlanie, robia pramálo pre to, aby mu situáciu uľahčili. Ich oznámenie, že napriek prísľubu, že tak neurobia, sa pridali k viacerým dohodám a dohovorom OSN, patrí presne do kategórie facky.
Výsledkom potom je, že mierový proces im priniesol akurát tak prepustenie väzňov, ktorým hovoria hrdinovia a martýri, pritom sú to v lepšom prípade autičkári a v horšom teroristi.  
Palestínskej ulici však nemôžu dlhodobo stačiť bujaré oslavy príchodu martýrov, nasledované opicou v podobe nedostatku, obmedzenej slobody pohybu či cenzúry.

.chýba Rabin a Arafat?
Nespokojnosť až frustrácia sú nebezpečné, a nielen pre palestínske vedenie. Aj pre Izrael. A vidina tretej intifády, ktorá by nevyhnutne bola pre židovský štát katastrofou, a to nielen v zmysle imidžovom, je ďalší dôvod, prečo by sa Izrael mohol prebrať zo svojho sladkého sna.
Nuž, ale John Kerry sa môže aj pretrhnúť, atmosféra mu nepraje. Prominentný izraelský ľavicový politik Jossi Beilin pre denník Guardian povedal, že americký minister zahraničia sa prerátal. Beilin, ktorý stál ešte za dohodami z Osla, si myslí, že Netanjahu jednoducho nie je Jicchak Rabin a Abbás nie je Jásir Arafat. Zaiste, ani nimi nemôžu byť, pretože Netanjahu aj Abbás dnes už dobre vidia, kam Oslo viedlo. Presne do bodu, keď sa dohodnúť chcú len Američania.
.autorka je novinárka a publicistka, žije a píše v Izraeli.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite