Aktuálne napríklad v telke, na jednotke, v cykle autorských dokumentov Fetiše socializmu. Dvanásť polhodinových epizód mapujúcich štyri dekády našej socialistickej minulosti. O céčkach, teplákoch a rádiovkách, o Sonete Duo, o babettách, pionieroch a jawách, o digitálkach a hračkárskych tatrovkách, o zberateľstve a tak ďalej, jednoducho, o veciach, ktoré spoludefinovali socializmus rovnako ako prvomájové sprievody či pracovné soboty.
Pravda, zväčša ide o veci, veď čo iné sú fetiše, avšak aj toto je len dobre. Pretože ten socializmus, aspoň čo si ho ja pamätám, ten na svojom sklonku, v osemdesiatych rokoch, ten bol čisto o konzume. Zvlášť ak pripustíme, že sloboda je naozaj viac stav vedomia a osobnostnej konfigurácie, ako čosi, čo sa dá regulovať zvonka. Najslobodnejšie veci sa aj tak vždy dejú v mysli. Takže konzum, aj keď v socialistickej praxi išlo viac o prahnutie po ňom, jeho aktívne vyhľadávanie, a jeho nedostatok pociťovaný ako problém. A k tomu ideologická buzerácia, teda čosi, čo celkom nevymizlo dosiaľ. Akurát, že dnes je problémom prebytok konzumu, nie jeho nedostatok.
Je samozrejme predčasné hodnotiť celý cyklus, sotva sa začal, jedno sa však dá odčítať už teraz. Fetiše socializmu potvrdzujú, že dokumentaristika je momentálne najsilnejšou stránkou našej kinematografie.
Triezve pohľady, a preto mimoriadne vďačné, naozaj sa oplatí na niektoré veci nezabúdať. A nie preto, že boli hrozné, ale práve naopak. Takto, ako retro, sú veľmi fajn, prívetivé, zaujímavé, pekné. Bez ohľadu na ideológiu, v rámci ktorej sa diali. Vždy je dobré pripomenúť si ich, zvlášť, ak ich už nezažijeme. Len v tieni toho konzumu neviem, či vďakabohu, alebo bohužiaľ.
Pravda, zväčša ide o veci, veď čo iné sú fetiše, avšak aj toto je len dobre. Pretože ten socializmus, aspoň čo si ho ja pamätám, ten na svojom sklonku, v osemdesiatych rokoch, ten bol čisto o konzume. Zvlášť ak pripustíme, že sloboda je naozaj viac stav vedomia a osobnostnej konfigurácie, ako čosi, čo sa dá regulovať zvonka. Najslobodnejšie veci sa aj tak vždy dejú v mysli. Takže konzum, aj keď v socialistickej praxi išlo viac o prahnutie po ňom, jeho aktívne vyhľadávanie, a jeho nedostatok pociťovaný ako problém. A k tomu ideologická buzerácia, teda čosi, čo celkom nevymizlo dosiaľ. Akurát, že dnes je problémom prebytok konzumu, nie jeho nedostatok.
Je samozrejme predčasné hodnotiť celý cyklus, sotva sa začal, jedno sa však dá odčítať už teraz. Fetiše socializmu potvrdzujú, že dokumentaristika je momentálne najsilnejšou stránkou našej kinematografie.
Triezve pohľady, a preto mimoriadne vďačné, naozaj sa oplatí na niektoré veci nezabúdať. A nie preto, že boli hrozné, ale práve naopak. Takto, ako retro, sú veľmi fajn, prívetivé, zaujímavé, pekné. Bez ohľadu na ideológiu, v rámci ktorej sa diali. Vždy je dobré pripomenúť si ich, zvlášť, ak ich už nezažijeme. Len v tieni toho konzumu neviem, či vďakabohu, alebo bohužiaľ.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.