Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Ako účinkujú sankcie?

.lukáš Krivošík .časopis .týždeň v ekonomike

Ukrajinská kríza medzi Moskvou a Západom sa môže zmeniť na ekonomickú vojnu. Prípadné sankcie zhoršia dlhodobé štrukturálne problémy ruského hospodárstva. No následná kríza môže obyvateľstvo ešte viac zjednotiť za Vladimírom Putinom. Historicky sú ekonomické sankcie nejednoznačným politickým nástrojom.

„Tak sa zdá, že moje jarné prázdniny na Sibíri sa neuskutočnia. Rovnako stratené sú moje akcie Gazpromu a zmrazili aj môj tajný bankový účet v Moskve,“ vtipkoval americký senátor John McCain, keď sa dopočul, že v druhej polovici marca ruská vláda voči nemu oznámila zavedenie sankcií. Zákonodarca z Arizony a hŕstka ďalších čelných amerických predstaviteľov, vrátane troch poradcov Baracka Obamu, nebude môcť cestovať do Ruskej federácie. Kremeľ tieto opatrenia prijal ako odvetu za oznámenie Bieleho domu o sankciách voči osobám z okolia Vladimíra Putina, voči petrohradskej banke Rossija a voči kľúčovým odvetviam ruskej ekonomiky. Barack Obama zamýšľal týmto krokom „uvaliť dodatočné náklady na Rusko“ – ako odpoveď za anexiu Krymu. Podobne reagovala aj Európska únia. Kde sa vzájomný kolotoč sankcií zastaví? A je vôbec tento prostriedok nátlaku v medzinárodných vzťahoch efektívny?

.rozporuplnosť sankcií
Roky a desaťročia o nich svetová verejnosť počúva v súvislosti s krajinami ako Irán, Irak, Sýria, Kuba či kedysi Južná Afrika pod vládou apartheidu. Sankcie sú obľúbený prostriedok, ktorým vlády pri rôznych sporných medzinárodných otázkach môžu ukázať, že niečo robia. Takpovediac, vykazovať činnosť. Problémom sankcií je, že ich dopady sú často obojsmerné. Inými slovami, zasahujú tak krajinu, na ktorú sú sankcie uvalené, ako aj pôvodcu sankcií a zvyčajne sa núka otázka, koho poškodia viac. Zároveň sa pod týmto slovom dá skryť široké spektrum opatrení, ktoré sa dajú rôzne štruktúrovať tak, aby príliš neboleli nikoho.
Malou ilustráciou rozporuplnosti sankcií z minulého týždňa môže byť správa amerického Národného úradu pre letectvo a vesmír (NASA), podľa ktorej Spojené štáty obmedzujú spoluprácu s ruskou kozmickou agentúrou. Prirodzene, súvisí to opäť s ruskou anexiou Krymu. Američania a Rusi, pracujúci v kozmickom výskume, sa už nemajú navštevovať, ani spolu udržiavať elektronickú komunikáciu (vrátane e-mailov). Výnimkou je spolupráca, súvisiaca s činnosťou Medzinárodnej vesmírnej stanice (ISS).
Vtip je jednak v tom, že práve ISS je ťažiskový kozmický rusko-americký projekt, a jednak v tom, že po vyradení raketoplánov sú práve Američania závislí od ruských prepravných kapacít – nakoniec podobne, ako Rusi od amerických platieb za tieto lety. V blízkej budúcnosti sa dá v USA očakávať podobná debata o znížení závislosti od Rusov v oblasti vesmírnych letov, aká sa vedie v Európe o znížení našej energetickej závislosti.
V každom prípade, sankcie často zostávajú v rovine symbolického či morálneho gesta, lebo štáty nechcú na svoje firmy, občanov alebo dokonca vlastný rozpočet uvrhnúť náklady, ktoré by vznikli v prípade skutočne efektívnych opatrení. Príznačné tiež je, že sankcie sa s veľkou pompou vyhlasujú, no keď to je výhodné, k ich stiahnutiu dochádza bez mediálneho záujmu. Na druhej strane, diplomatická dvojtvárnosť, spojená hoci aj so symbolickými sankciami, je lepšia možnosť ako vojna. Sankcie dávajú politikom do rúk nástroj, s ktorým možno na problémovú krajinu vyvíjať nátlak, no bez eskalácie konfliktu.
Lenže ani takýto pohľad nie je prijímaný bez námietok. Ekonomické sankcie nemusia byť len pohodlnou strednou cestou medzi slovami a vojnou. V niektorých prípadoch práve sankcie môžu autokratický režim zahnať do kúta a spôsobiť jeho nevyspytateľnú vojenskú reakciu. Napríklad japonskému útoku na Pearl Harbor v roku 1941 predchádzali ropné embargá Washingtonu voči Tokiu pre brutálne vojnové ťaženie Japoncov v Číne. Z pohľadu japonských vojnových pohlavárov im Američania nedali inú možnosť ako vojnu.  

.podporujú diktátorov
Časť ekonomických liberálov sankcie neuznáva. Väčšinou totiž majú podobu obchodných bariér či obmedzení pre voľný pohyb kapitálu a osôb. To vedie k izolácii krajiny, v ktorej by väčšie zapojenie do svetového obchodu a viac medzinárodných kontaktov možno oveľa skôr podkopalo pozície vládnuceho režimu. Vonkajší tlak v podobe sankcií môže dať, paradoxne, diktátorovi do rúk nástroj ako ešte tesnejšie kontrolovať vlastné obyvateľstvo. Dobrým príkladom je americké embargo voči Kube, ktoré trvá od začiatku 60. rokov minulého storočia. Podľa niektorých odhadov na ňom Washington prerába na nezrealizovaných obchodoch dvakrát toľko, čo Havana. Navyše, Fidel Castro mohol desaťročia zvaľovať vinu za všetky ekonomické a sociálne problémy Kubáncov na americké embargo, hoci za ich mizériu mohlo oveľa viac ich vlastné príkazové hospodárstvo.
Ak sa medzinárodné spoločenstvo rozhodne odrezať krajinu od svetového obchodu prostredníctvom obmedzenia vývozu i dovozu, zužuje sa tak priestor pre obyvateľstvo dotknutého štátu, aby sa uživilo vlastnou ekonomickou aktivitou. Ľudia sú tak viac závislí od vládnuceho režimu a dôležitosť diktátora ako „chlebodarcu“ narastá. Dobrým príkladom takýchto efektov boli sankcie OSN proti Iraku, ktoré trvali prakticky od roku 1990 až do zvrhnutia režimu Saddáma Husajna Američanmi v roku 2003. Prísne embargo síce malo výnimku v podobe programu Ropa za potraviny, no aj tak viedlo k drastickému zníženiu životnej úrovne radových Iračanov. To, že Saddámov režim napokon Iračania neboli schopní za trinásť rokov sankcií zvrhnúť vlastnými silami, netreba pripomínať.
Mimochodom, americký politológ a bezpečnostný expert Robert Pape v 90. rokoch skúmal 115 prípadov medzinárodných sankcií medzi prvou svetovou vojnou a rokom 1990. Dospel k záveru, že len v piatich prípadoch sa ekonomické sankcie ukázali ako úspešné – v snahe zmeniť politické správanie režimu dotknutej krajiny. Spochybnil tak staršiu a hojne citovanú štúdiu, podľa ktorej sa to ekonomickým sankciám podarilo až v tretine prípadov. Prečo taký rozdiel? V mnohých prípadoch, keď boli ekonomické sankcie proti nejakej krajine zavedené, si v skutočnosti politické zmeny vynútila až vojenská intervencia.

.bystré sankcie
Ako úspešný príklad mierovej zmeny režimu v dôsledku pôsobenia sankcií sa často uvádza Juhoafrická republika, kde v roku 1994 padol režim apartheidu. No švédsky ekonóm Mats Lundahl tvrdí, že medzinárodné ekonomické obmedzenia, ochromujúce rast priemyslu a služieb, pomohli v skutočnosti konzervovať mocenskú pozíciu bielych búrskych farmárov, ktorým vyhovovalo mať k dispozícii masu nízko kvalifikovanej čiernej pracovnej sily. Voľnejšie medzinárodné ekonomické prostredie by zrejme viedlo k dynamickejším zmenám štruktúry juhoafrického hospodárstva, v rámci ktorých by sa apartheid skončil oveľa skôr.
Plošné ekonomické sankcie majú vysoké humanitárne náklady v podobe utrpenia širokých vrstiev obyvateľstva, navyše na diktátorov v ich pompéznych palácoch nerobia dojem. A tak sa už roky hovorí skôr o „bystrých sankciách“. Tie majú byť zacielené s chirurgickou presnosťou skalpela na mocenské štruktúry režimu tak, aby obyčajní ľudia nemuseli trpieť. Napríklad v čase, keď ešte Viktor Janukovyč neodstúpil z funkcie ukrajinského prezidenta a na kyjevskom Majdane zomierali demonštranti, sa Európska únia snažila vytypovať v jeho okolí oligarchov, ktorých by zmrazenie majetku v členských štátoch EÚ mohlo bolieť. Rátalo sa s tým, že takto zasiahnuté vplyvné osoby by mohli vyvíjať tlak na prezidenta, aby zmenil svoju politiku alebo odstúpil. Dnes sa Západ snaží o čosi podobné vo vzťahu k Rusku.
Logika bystrých sankcií ráta s tým, že moc autoritatívnych vládcov stojí na neformálnych osobných vzťahoch. Diktátor rozdáva kľúčové pozície v štáte a ekonomické zdroje ako léna, čím si zaväzuje svojich vazalov k vernosti. Keď však západné štáty začnú zmrazovať oligarchovi účty tam, kde má uložené svoje bohatstvo a kam chodieva na dovolenky a kde má svoje nehnuteľnosti, je to nepríjemné.
Ďalšie obmedzenia sa môžu týkať slobody pohybu alebo obchodovania s niektorými tovarmi. V teórii to znie dobre, no v praxi môže byť vynucovanie takýchto bystrých sankcií problematické. Niekedy totiž nemusí byť zjavné, aký majetok v skutočnosti nejakému ruskému oligarchovi patrí. Môže ho vlastniť cez nastrčené osoby alebo domáce firmy.

.únik kapitálu
Aj keď v súčasnej kríze okolo Krymu bráni Európskej únii v prijatí rozsiahlejších ekonomických sankcií závislosť mnohých členských štátov od Ruska v oblasti energetiky, Moskva už teraz má hospodárske problémy. Podľa odhadov viac ako 50 miliárd eur kapitálu odtieklo z Ruskej federácie počas prvých troch mesiacov tohto roku. Investorov, prirodzene, desí perspektíva ekonomickej vojny medzi Západom a Ruskom. V žargóne ratingových agentúr, ktoré zhoršili hospodárske vyhliadky Ruska, sa tomu hovorí „geopolitické riziká“. Ruský rast HDP tento rok bude len okolo jedného percenta a môže sa ocitnúť aj v mínuse. Naťahovačky so Západom zhoršujú dlhodobé štrukturálne problémy ruského hospodárstva.   
Nemecký denník Die Welt cituje bývalého ministra financií Alexeja Kudrina, podľa ktorého môže do konca roka z Ruska odtiecť okolo 115 miliárd eur. Menší dopyt po ruskej mene oslabil kurz rubľa proti západným menám. Rovnako utrpeli aj kurzy akcií, z ktorých viac ako dve tretiny sú vlastnené zahraničnými investormi. Putinov režim sa snaží tieto trendy kompenzovať. Rusom, ktorí majú peniaze v daňových rajoch a rozhodnú sa ich vrátiť do vlasti, sľubuje „kapitálovú amnestiu“.
Kremeľ chce tiež vytvoriť ruský systém platobných kariet, pretože americké spoločnosti Visa a Mastercard prestali poskytovať svoje služby klientom banky Rossija. Rusi vraj nechcú byť závislí od západných systémov. Toto je vlastne rovnaká pesnička, ktorú počuť v Spojených štátoch, Rusku i v Európskej únii. Nikto nechce byť od toho druhého závislý. Lenže táto vzájomná závislosť nie je iba akýmsi bezpečnostným rizikom v čase krízy. Je tiež dôsledkom vzájomnej previazanosti v rámci svetového obchodu. A to je samo osebe dobrá vec, pretože ide o určitú poistku, aby sa politická kríza nezmenila časom na vojenský konflikt.
Nemecký minister financií Wolfgang Schäuble pred týždňom prirovnal postup Vladimíra Putina na Kryme k Hitlerovmu pripojeniu oblastí Československa, ktoré obývali sudetskí Nemci. Nahnevaní Rusi si hneď predvolali nemeckého veľvyslanca v Moskve. Situácia vyzerá vážne, keď si už aj ministri financií osvojujú militantnú rétoriku.   

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite