Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Prehra ako príležitosť

.jaroslav Daniška .časopis .týždeň doma

Na politický pohreb Roberta Fica je priskoro. Pripomína mi to vyhlásenie istého poslanca počas rozpravy o odvolávaní Vladimíra Mečiara. Povedal mu vtedy, že to je jeho koniec v politike.

Pritom Mečiara si dodnes pamätáme najmä preto, čo spravil potom, a nie predtým. Podobné to môže byť s Robertom Ficom.
Na začiatok treba oddeliť fakty a interpretácie. Robert Fico prehral prezidentské voľby s prekvapivo výrazným rozdielom. Ak to má však nejaké dôsledky, tak skôr psychologické. Preferencie Smeru podľa posledného prieskumu agentúry Polis neklesajú, v parlamente aj v spoločnosti si Ficova strana naďalej udržuje väčšinu.
Dôležitejšia je otázka, čo to znamená pre stranu Smer, pre jej vnútorné fungovanie a mocenskú rovnováhu. Hovorí sa o rekonštrukcii vlády a Marek Maďarič údajne ponúkol svoju demisiu. Dôležitejšie je však niečo iné. Smer je od základu postavený na závislosti od Roberta Fica, je to jeho najväčšia sila aj slabosť. Potvrdili to aj samotné prezidentské voľby: Keď sa premiér rozhodol kandidovať, všetky prípadné pochybnosti o zvoliteľnosti išli bokom. Smer tým poprel jednu zo svojich základných zásad, a tou je mimoriadny dôraz na schopnosť vyhrať. Na prezidenta boli totiž v Smere a jeho nestraníckom okolí silnejší kandidáti, Ficovo rozhodnutie však akúkoľvek diskusiu o téme zastavilo. Tá istá závislosť od jeho osoby spôsobí, že strana voči nemu nevyvodí žiadne významnejšie konzekvencie ani teraz, po prehratých voľbách.
Čo sa teda zmení? Možnosti sú dve. Buď sa Robert Fico vráti k mentalite z roku 2006 alebo z roku 2012. V tom prvom prípade to bude znamenať väčšiu polarizáciu spoločnosti, viac nacionalizmu, ostrejší socialistický jazyk, hľadanie nepriateľov a otvorený konflikt s prezidentom Kiskom. Bude ho provokovať narážkami na úžeru a z času na čas mu pripomenie ďalšie evergreeny z volebnej kampane. Ak to Fico urobí, poprie tým svoj prezidentský imidž, že chce byť mužom, ktorý spája a reprezentuje viaceré segmenty spoločnosti odľava do stredu. Krátkodobo mu to môže preferenčne pomôcť, ale stratí tým aj zostávajúci koaličný potenciál.
Možný je však aj druhý variant, osobne by som povedal, že je racionálnejší, a teda pravdepodobnejší.  Fico sa bude správať zmierlivo a ústretovo. Prezidenta Kisku nebude nijako dráždiť, naopak, ocení jeho záujem o sociálne témy a rezervovanosť v zahraničnej politike. Zdôvodní si to tým, že miernosť môže spôsobiť, že Andrej Kiska bude prezidnetom na jedno volebné obdobie. Okrem novej rodinnej politiky sa jeho vláda zameria na ďalšie sociálne témy, nezamestnanosť, zlepšenie stavu v súdnictve (deharabinizácia najvyššieho súdu a rešpektované nominácie na ústavných sudcov) a čiastočne na problém Kotlebu. Inými slovami, Robert Fico vyhodnotí „volebnú lekciu“ tak, že sa posunie ešte viac do stredu spektra a reviduje niektoré svoje doterajšie chyby. Uvedomí si, že jeho vláde chýbajú významnejšie domáce úspechy, stanoví preto nové priority a bude sa správať tak, že po najbližších voľbách s ním budú ochotné vstúpiť do vlády dve či tri rôzne strany.
Nech už sa totiž v prezidentských voľbách stalo čokoľvek, platia dve veci. Po prvé, Kiskova koalícia je zatiaľ „iba“ mimoriadnou ad hoc koalíciou, ktorú vyvolala Ficova nevysvetlená ambícia stať sa prezidentom a nepotvrdili ju žiadne ďalšie voľby.  A po druhé, ak má niekto schopnosť meniť charakter krajiny, nie je to prezident, ale premiér. On má reálnu moc aj parlamentnú väčšinu, aby to dokázal. Jedinou otázkou zostáva motivácia. Politika je v rozhodujúcich chvíľach vždy o charaktere.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite