Keď nemecká kancelárka Angela Merkelová povedala, že ruský prezident Putin „žije v inom svete“ a v rozhovore s americkým prezidentom Obamom položila otázku, či ešte „má kontakt s realitou“, mnohí jej výroky začali posúvať a robiť z Putina blázna. Aj americká novinárka, expertka na ruské dejiny a tiež manželka poľského ministra zahraničných vecí Anne Applebaumová napísala, že Putin „zrejme dosiahol osudný moment, keď diktátori uveria svojej vlastnej propagande“. Presne opačný tón vniesli do diskusie o Putinovi dvaja bývalí nemeckí kancelári, Gerhard Schröder a najmä 95-ročný Helmut Schmidt, ktorý pre Die Zeit povedal, že postup Ruska voči Krymu je „úplne pochopiteľný“ a ak niečomu chýba logika, je to, naopak, postup Západu, najmä pozastavenie ruského členstva v G-8 a zavedenie sankcií proti Rusku. Tie dokonca stále mimoriadne re-
špektovaný Schmidt nazval „stupídnou myšlienkou“. Úplne inak sa pozerá na Putina aj profesor Scott Radnitz, expert na Rusko z Washingtonskej univerzity, ktorý pre magazín Slate argumentoval, že Putin, naopak, chce, aby sme si o ňom mysleli, že je blázon, tak je to v súlade so strategickým konceptom racionálnej iracionality, ako ho formuloval teoretik Thomas Schelling. Podľa tejto teórie získa Putin viac práve pre cielené vyvolanie pocitu, že je schopný všetkého vrátane vojny, hoci by k nej nesiahol.
.veľa otázok
Ako to teda je? Naozaj je Vladimír Putin všetkého schopný muž, je to blázon? Alebo je to celkom naopak a ruský prezident je chladný a racionálny stratég? A ako sa máme pozerať na obsadenie Krymu – je to len prvá etapa postupnej ruskej invázie do Ukrajiny a snahy obnoviť „sovietske“ hranice Ruska? Alebo sa to podobá na dobytie východného Jeruzalema, ktorý židovský štát anektoval po šesťdňovej vojne v roku 1967 rovnako v rozpore s medzinárodným právom, pretože ich považoval za „svoje“ historické územia? Hrozí Rusku premena na ešte väčšmi nacionalistický štát, ktorý chce rozširovať svoje územie, alebo si Rusi z nejakých vysvetliteľných dôvodov zobrali niečo, čo sa k Rusku samo hlási, a preto to k nemu aj patrí? A napokon, prečo Putin anektoval Krym vojensky s použitím neoznačených ruských vojakov a v rozpore s medzinárodným právom? Bol to prejav nekontrolovanej vášne, alebo premyslená stratégia chladného rozumu?
Rusko je autoritatívny štát a odpoveď na tieto otázky preto môže dať jediný muž – Vladimír Putin. Nikto dnes nemôže vedieť, čo tento politik spraví o týždeň alebo o rok, a nikto tomuto tajnostkárskemu mužovi nízkeho vzrastu a s neveľkou charizmou nevidí do hlavy. Možno sa však pozrieť na jeho životný príbeh, na pozadí ktorého sa odkrýva jeho myslenie a predstavy o svete. To všetko naznačuje, o čo mu v politike vlastne ide.
.rešpekt medzi chuligánmi
Dejiny Ruska sa odohrávajú v Petrohrade, čítame viackrát v knihe The Man Without a Face: The Unlikely Rise of Vladimir Putin (Muž bez tváre; Nepravdepodobný vzostup Vladimíra Putina). Knihu napísala Masha Gessenová, rodená Moskovčanka, novinárka, ktorá dôverne pozná ruskú politickú realitu, zároveň však už roky žije v USA. Jej kniha vyvolala veľkú pozornosť. Gessenovej sa podarilo vykresliť Putinov osobný príbeh a tiež to, ako týmto príbehom Putin manipuluje. Jej portrét prvého muža Ruska neobchádza temné kapitoly, no nevyznieva čierno-bielo. Zo stránok knihy vystupuje Putin živšie, než pôsobí pri oficiálnych príležitostiach.
Gessenová začína rozprávaním o Putinovom detstve. Vovka, ako ho volali, sa narodil v Leningrade – bývalom Sankt Petersburgu, teda tam, kde sa odohrávajú dejiny Ruska. Pre rodičov bol jeho príchod zázrak. Mali už totiž po štyridsiatke a za sebou roky utrpenia.
Maria a Vladimír Putinovci prežili hrôzy leningradskej blokády, ktorá zahubila až 800-tisíc civilistov. V tých strašných dňoch, keď Leningrad hladoval a mrzol v obkľúčení nemeckých vojsk, Putinovcom zomreli dvaja malí synovia. Aj oni sami takmer zahynuli.
Po vojne však obaja napriek vážne podlomenému zdraviu privítali synčeka. „Narodenie Vladimíra mladšieho bol taký málo pravdepodobný zázrak, až dal vzniknúť pretrvávajúcej klebete, že si ho Putinovci adoptovali,“ píše Masha Gessenová. „V predvečer jeho prvých prezidentských volieb sa v Gruzínsku, na Kaukaze, ozvala istá žena s tvrdením, že ho ako deväťročného dala na adopciu.“ Jej tvrdenia sa nepreukázali, no istý čas im verila aj dlhoročná zdatná reportérka Natalia Gevorkyanová, inak spoluautorka slávnej (auto)biografie Putina, ktorá vyšla v roku 2000 pod názvom V prvej osobe.
Vovka vyrastal v jednom z leningradských starých činžiakov, pôvodne luxusných, po vojne zničených. V každom byte bývalo niekoľko rodín a podmienky boli sparťanské. Žiadne ústredné kúrenie, len liatinové piecky. Žiadna teplá voda. Na dvoroch sa motali bandy detí, ktoré medzi sebou bojovali o rešpekt. Dvory, píše Gessenová boli ústredným prvkom povojnového sovietskeho života. „Dospelí šesť dní v týždni pracovali, štátna starostlivosť o deti prakticky neexistovala, a tak deti v Sovietskom zväze vyrastali v spoločných priestoroch vonku, pred preplnenými činžiakmi.“ Na miesto, kde rástol Vladimír Putin, spomína jeho priateľ z detstva Viktor Borisenko: „To bol teda dvor! Samí chuligáni. Neumytí, neoholení mládenci s cigaretami a fľašami lacného vína. Samá pijatika, nadávky a pästné súboje.“ Putin bol mladší ako väčšina chlapcov, nízky a útly, ale nikdy neustúpil z boja. „Ak ho niekto urazil,“ pokračuje v spomienkach starý kamarát, „Voloďa naňho skočil, driapal ho a hrýzol, vyšklbával mu celé chumáče vlasov. Spravil všetko, len aby ho už nikdy nikto neponížil.“
Na základnej škole Voloďu pre výtržnosti a bitky vylúčili z pionierskej organizácie. Tri roky bol medzi žiakmi jediný, ktorý nenosil pioniersku šatku. Dnes je na svoje detské výčiny hrdý. „Nebol som pionier, bol som chuligán,“ zdôraznil Putin v knihe V prvej osobe.
.raz budem špiónom
Nejeden z jeho kumpánov, čo brázdili leningradské dvory, sa dostal na dno spoločnosti, aj do väzenia. Ako to, že Voloďa dopadol inak?
Možno pomohlo, že rodičia ho predsa len nezanedbávali. Gessenová píše, že na miestne pomery boli Putinovci nadpriemerní. Mali najväčšiu izbu v spoločnom byte, vlastnili televízor a chatu. A o jediného syna sa starali. Otec kládol dôraz na disciplínu, matka na citovú výchovu. Maria brala podradné práce, napríklad miesto nočnej strážničky, aby aspoň občas mohla byť popoludní so synom. Rodičia radi zahŕňali syna darmi. Voloďa mal už ako prvák náramkové hodinky a medzi spolužiakmi tým dosť vyčnieval. Podľa Gessenovej mohla byť príčinou relatívneho blahobytu Putinovcov spolupráca Vladimíra staršieho so sovietskou tajnou službou NKVD.
V šiestej triede sa Voloďa rozhodol, že nezostane len chuligánom. Začal sa lepšie učiť, prihlásil sa na bojové umenie sambo, prijali ho k pionierom. A objavil svoj veľký sen – bude z neho špión.
Neskôr, ako šestnásťročný, sa šiel opýtať na veliteľstvo KGB v Leningrade, či ho prijmú. „Vyšiel odtiaľ jeden muž,“ cituje Gessenová dnešného ruského prezidenta. „Nevedel, kto som, a ja som ho už nikdy potom nevidel. Povedal som mu, že som školák a v budúcnosti chcem pracovať pre tajnú službu. Opýtal som sa, či je to možné a čo mám pre to urobiť. Muž odpovedal, že dobrovoľníkov obyčajne neberú, ale najlepšie bude, ak pôjdem na univerzitu.“
Nato Vladimír Putin všetkých prekvapil, keď sa prihlásil na Leningradskú univerzitu, jednu z najprestížnejších sovietskych vysokých škôl. Napodiv bol prijatý. Bolo to zvláštne, lebo jednotky mal len z nemčiny, dejepisu a telocviku, inak samé dvojky a trojky. A Leningradská univerzita mala na jedno miesto až 40 uchádzačov. „Je možné,“ píše Gessenová, „že sa čírym odhodlaním dobre pripravil na ťažké prijímacie skúšky... a tiež je možné, že prijatie mu vybavila KGB.“
.moskva mlčí
Vo štvrtom ročníku na univerzite ho kontaktoval človek z KGB a usúdil, že Vladimíra Putina tajná služba potrebuje. Nádejný špión musel ešte absolvovať rôzne kurzy KGB. Vtedy už jeho motiváciou nebolo iba vlastenectvo, ale aj túžba po lepšom živote. Medzitým sa oženil s Ľudmilou, narodila sa im prvá dcéra. Vladimír Putin chcel pre rodinu to, čo bolo na Západe dostupné, a veril, že pôsobenie v zahraničí mu pomôže. Preto bol sklamaný, keď ho ako 33-ročného poslali iba do východonemeckých Drážďan.
Navyše, práca pre Direktorát S, zameraná na zber informácií, pozostávala najmä z papierovania. Putinovým najväčším úspechom, píše Gessenová, bolo nájdenie istého kolumbijského študenta, ktorý bol ochotný nadviazať spoluprácu s KGB.
Mladí Putinovci bývali v činžiaku vyhradenom pre pracovníkov východonemeckej tajnej služby Stasi a sovietskej KGB. Vladimír mal nižší plat ako východonemeckí kolegovia. Časom si vybojoval stodolárový príplatok a prilepšoval si aj z darov, čo nosili členovia RAF. Táto teroristická organizácia, ktorá mal od roku 1970 do roku 1998 na svedomí viac než dvadsať atentátov, so Sovietmi ochotne spolupracovala. Gessenová získala svedectvo muža z RAF, ktorý tvrdí, že Putinovcom priniesol satelit, rádio a stereo do auta. Putin prijímal dary ako samozrejmosť a na rozdiel od ľudí zo Stasi sa nikdy neopýtal, čo je za tie veci dlžný.
Bolo to depresívne obdobie. Putin vnímal svoju prácu ako málo vzrušujúcu a finančne neuspokojivú. „Pil pivo a stučnel. Prestal trénovať, prestal cvičiť a pribral desať kíl... Vyzeralo to, že je vážne deprimovaný.“
Najväčšie sklamanie Putinovej špiónskej kariéry však ešte malo prísť. Michail Gorbačov uvoľnil režim v Sovietskom zväze a jeho perestrojka rozzúrila tvrdé jadro KGB. Aj Putin sa bál vývoja, ktorý popieral všetko, čomu veril. V roku 1989 po uvoľnení zákazu vycestovať prešlo veľa východných Nemcov do krajín sovietskeho bloku, kde na západonemeckých ambasádach žiadali o azyl. Dňa 9. novembra 1989 padol Berlínsky múr. Zjednotenie dvoch častí Nemecka vyzeralo čoraz pravdepodobnejšie.
V Drážďanoch sa pred budovou KGB zišiel dav, ktorý sa pokúsil vojsť do archívov. Putin spomína: „Zatelefonoval som našim vojenským predstaviteľom a povedal som im, čo sa deje. Povedali mi: „Nemôžeme konať, kým nedostaneme rozkazy z Moskvy. A Moskva mlčí.“ O pár hodín prišli naši vojaci a dav sa rozišiel. No ja som si zapamätal toto: „Moskva mlčí.“ Uvedomil som si, že Sovietsky zväz je chorý. Bola to smrteľná choroba, paralýza. Paralýza moci.“ Tie hodiny do príchodu vojakov vystrašený Putin v budove ničil dokumenty, hádzal ich do pece. Bolo tam všetko, čo zhromaždili: kontakty, osobné spisy, správy o sledovaní, výstrižky z tlače.
Putinovci po zmenách v Nemecku museli prísť späť do vlasti. Doniesli si starú práčku, ktorú im darovali bývalí nemeckí kolegovia, a ušetrené doláre, za ktoré plánovali kúpiť auto. Z pomerného dostatku vo východnom Nemecku sa vrátili k prázdnym obchodom, k radom na základné potraviny. Začala sa nová éra. Ukázalo sa však, že Vladimírovi Putinovi ponúkla aj celkom nové možnosti.
.rusko na dne
Putinova verejná kariéra sa začala v máji 1990, teda približne rok a pol pred rozpadom Sovietskeho zväzu. Putinov sused, Arkadij Kramarev, ktorý bol v rokoch 1991 až 1994 šéfom mestskej polície v Leningrade a neskoršom Sankt Peterburgu, ho pritiahol do služieb mesta. Kramarev na to spomína v knihe Bena Judaha Fragile Empire. How Russia Fell In and Out of Love with President Putin (Krehká ríša. Ako sa Rusko zamilovalo a vytriezvelo z Vladimíra Putina), ktorá vyšla v roku 2013 a je považovaná za jednu z najlepších kníh o súčasnom Rusku.
Rusko vtedy zasiahli dve katastrofy naraz. Prvou bola nevídaná erupcia násilia, Kramarev ju prirovnáva k hurikánu, keď po pokojných 80. rokoch 20. storočia vypuklo v ruských mestách nevídané vraždenie. Príčin bolo viacero, tie hlavné boli najmä dve: zatiaľ čo celý svet vrátane vtedajšieho Československa oslavoval odchod ruských vojsk zo svojich území, ich príchod do Ruska vyvolal vážne sociálne dôsledky. V krajine boli milióny dostupných kalašnikovov a sklamaní vojaci z východnej Európy aj Afganistanu. A tak sa na počiatku 90. rokov začali policajtom na stoloch hromadiť papiere o stovkách vrážd. V jedinom roku po páde ZSSR prišlo v ruských mestách o život 30-tisíc ľudí! A k tomu treba pripočítať najväčší zaznamenaný prepad HDP v dejinách industriálneho sveta – ruské HDP kleslo z roka na rok o 44 percent, viac než vo Weimarskej republike, kde kríza vyniesla k moci Adolfa Hitlera a nacizmus. Rusko bolo na kolenách, priemerná mesačná mzda bola šesť dolárov (!) a 85 percent populácie žilo pod hranicou chudoby. Štátne inštitúcie v podstate nefungovali a ten, kto dokázal viac ukradnúť, získal aj viac moci. Tak povstala éra prezidenta Borisa Jeľcina.
V dobe celkového rozkladu existovali iba dve organizácie, kde sa ako-tak udržiavala vzájomná lojalita. Prvou bola armáda, druhou tajná služba. Plynulou nemčinou hovoriaci Putin sa stal poradcom petrohradského starostu Anatolija Sobčaka práve preto, že ho považovali za lojálneho a tiež schopného. Nech už to znie akokoľvek prekvapivo, do rozpadajúceho sa Petrohradu vniesol morálku: ešte z Nemecka totiž poznal moc médií a vďaka vlastnej relácii sa stal hitom lokálnej televízie. Ako píše Ben Judah, nehovoril ani ako stará štruktúra, ani ako moralizujúci nový demokrat, ale ľudovo a zrozumiteľne – a najmä o problémoch, ktoré trápili ľudí. Putin tvrdil, že štát a polícia musia zastaviť násilie v uliciach a chrániť ľudí. Hovoril o zákone, ale aj potrebe potrestať každého nevinne zabitého policajta či civilného človeka. A jeho hviezda stúpala.
Putin využil náskok, ktorý oproti okoliu získal v Nemecku: rozumel dobe, ktorá prichádzala, moci médií, a ako bývalý agent vedel, ako si vytvárať a pestovať užitočné priateľské väzby. Ale najmä, ako to Judahovi potvrdilo viacero ľudí z okolia Borisa Jeľcina, vedel byť lojálny. Dôkazom bol rok 1996, keď sa Vladimír Vladimírovič ocitol v koncoch. Petrohradský primátor Anatolij Sobčak prehral voľby, Putin odmietol slúžiť jeho nástupcovi a odišiel na svoju daču venovať sa psom. Bol na dne. Rusko bolo na dne. Boris Jeľcin po piatich infarktoch často vystupoval opitý, do búriaceho sa Čečenska poslal 7 500 vojakov na istú smrť. Napriek tomu a najmä vďaka všetkým, ktorí v tomto chaose zarobili (a ukradli) najviac, vyhral Jeľcin v roku 1996 voľby. Bola to kombinácia profesionality amerických agentúr, televíznej manipulácie a vzniku riadenej demokracie, kde sa o výsledku volieb rozhoduje pred nimi. Hoci ľudia ako Berezovskij či Chodorkovskij si vtedy zachránili svoje majetky, úpadok Ruska pokračoval. Sedemnásteho augusta 1998 dosiahol svoje dno. Krajina bola pred bankrotom, šéf Medzinárodného menového fondu Michel Camdessus prirovnal v Davose Rusko k Burkine Faso a akademický svet diskutoval o teóriách Zbigniewa Brzezinského, na koľko častí sa asi Rusko rozdelí a čo to bude znamenať pre bezpečnosť sveta. Jeľcin stratil kontrolu nad štátom.
.ruský Pinochet
Práve vtedy vznikla v okolí prezidenta Jeľcina úvaha, že ruský štát treba založiť znovu. Ruskí liberáli ako Boris Nemcov alebo bývalí Jeľcinovi poradcovia a politizujúci intelektuáli ako Grigorij Satarov sa zhodli: Rusko potrebuje na čele silného muža, ruského Pinocheta. Tak prišla hodina Vladimíra Putina.
Pre Jeľcina začal pracovať ešte v roku 1996 vďaka svojim väzbám na spolupracovníkov z KGB, najmä Pavla Borodina, a po odporúčaní Sobčakových ľudí. Bol zodpovedný za ruský majetok v zahraničí a preukázal schopnosti aj lojalitu. Jeho hviezda stúpala ďalej. V roku 1997 sa stal zástupcom riaditeľa prezidentskej kancelárie, neskôr získal zodpovednosť za ruské regióny a v júli 1998 sa stal šéfom ruskej tajnej služby FSB. To je v Rusku mocnejšia funkcia, ako zastáva väčšina ministrov. Stal sa členom Bezpečnostnej rady štátu a už o rok, v auguste 1999, premiérom Ruska.
Hoci bolo Rusko na dne, v tomto čase sa na najvyšších postoch objavili dva najväčšie talenty ruskej politiky od konca komunizmu. Putin bol tým druhým, vtedy ešte neobjaveným. Prvým bol Jevgenij Primakov, o 23 rokov starší skúsený politik a diplomat, ktorý bol premiérom krátko pred Putinom. Primakov bol v krajine mimoriadne obľúbený, okrem iného aj preto, že bol zdatný ideológ, ktorý dokázal pomenovať víziu budúceho Ruska a jeho miesta vo svete. Ľudia ako Boris Berezovskij sa ho však obávali a vybrali si – ako verili – poslušnejšieho Putina, ktorý vyzeral a hovoril ako normálny Rus.
Berezovskij, ako povedal v interview Benovi Judahovi, robil všetko preto, aby sa Putin stal prezidentom. „Sedeli sme u neho v dači, presviedčal som ho a pýtal sa ho: Tak čo si o tom myslíš?“ – spomína Berezovskij – „Ja nechcem byť prezident. Chcem byť Berezovskij,“ povedal mu Putin. A táto priamosť sa mocnému oligarchovi, na počudovanie, zapáčila.
Keď sa stal Vladimír Putin premiérom, jeho popularita dosahovala jedno percento a v septembri 1999 iba päť percent Rusov tvrdilo, že chce Putina voliť v najbližších voľbách. Veci sa však dramaticky zmenili.
Medzi 6. a 14. septembrom roku 1999 vybuchli v troch ruských mestách série bômb, následkom čoho zahynulo 305 ľudí a vyše tisíc bolo zranených. Populárny Jeľcinov kritik, generál Alexander Lebeď, z útokov obvinil Kremeľ a takmer 40 percent Rusov verilo, že útoky spôsobili tajné služby. Vyšetrovanie bolo zmarené, keďže všetci kľúčoví svedkovia záhadne zahynuli. A Kremeľ hral na istotu: z útokov obvinil čečenských radikálov a znovu obsadil separatistickú provinciu. Tentoraz masovo a profesionálne. Na prelome roku sa zrodilo nové Rusko: Boris Jeľcin prekvapivo rezignoval na post prezidenta, jeho nástupcom sa stal Putin a ten nový rok oslávil v spoločnosti vojakov v Čečensku. Putinova popularita dosiahla 79 percent a v marci 2000 sa pohodlne stal novým prezidentom Ruskej federácie.
.putinove zásady
Kedysi frustrovaný ruský agent sa stal jedným z najmocnejších mužov planéty. Osvojil si Primakovovu ideológiu a začal vládnuť Rusku. Pomohli mu v zásade tri veci, televízne obrazovky, ruskí liberáli a najmä rastúce ceny ropy a plynu. Na to, aby získal kontrolu nad televíziou, podľa ktorej si robí názor 9 z 10 Rusov, hneď po voľbách zaútočil na televíznych oligarchov židovského pôvodu. Ostentatívne ich ignoroval a s pomocou štátnych orgánov napokon pripravil o televízie aj iný majetok. Tým si zvýšil rešpekt u ostatných oligarchov. Ruským liberálom umožnil robiť niektoré reformy, podporoval obchod a za to získal ich podporu. Rastúce príjmy štátneho rozpočtu z ropy a plynu to všetko zaplatili.
Z každého jedného kroku, ktorý Putin urobil, cítiť chladný, často cynický racionálny kalkul. Pre porozumenie ruskej realite sa treba na Putina pozrieť ruskými očami. Putin má väčšie sympatie medzi ženami ako medzi mužmi. Ženskú priazeň si udržiava propagáciou zdravého životného štýlu (nepije, športuje), v očiach mnohých mužov si získava rešpekt silou. Tam možno hľadať vysvetlenie jeho postupu na Kryme. Keď kyjevský Majdan zvrhol Janukovyčovu vládu, Rusi náhle „stratili“ Ukrajinu. Stalo sa to krátko po tom, ako ruské médiá oslavovali rodiaci sa rusko-ukrajinský pakt. Aby to Putin prekryl, musel demonštrovať silu. Nestačilo pričleniť Krym zdĺhavým a mierovým procesom k Rusku, to by bolo v očiach Ruska na východ od Moskvy málo. Aby Putin čelil domácim chuligánom, musí ukazovať svaly. Jeho osud však závisí od niečoho iného. Čím väčší bude rozdiel medzi skutočnými problémami Ruska a tým, čomu sa bude Putin venovať, tým slabšie bude jeho postavenie. Ruské dejiny poznajú osudy cárov, ktorých znenávidel ľud. Tam končí moc telepopulizmu aj takzvaná „diktatúra zákona“.
Otázka teda znie: môže Putin pokračovať ďalej a obsadiť, povedzme, východnú Ukrajinu s miliónmi tamojších Rusov? Na takto položenú otázku sa dnes nedá spoľahlivo odpovedať. Ak to bude jediným prostriedkom pre zachovanie Putina pri moci, tak to chladnokrvne urobí. Pokiaľ tomu však Západ rozumnou politikou voči Ukrajine aj Rusku predíde a samotná Ukrajina bude stabilná a prosperujúca, nikdy sa to nemusí stať. Najväčšie problémy, ktorým Rusko čelí, totiž neležia na západe, ale na východe krajiny. A Putin to dobre vie. Ako povedal jeden z jeho poradcov, Sergej Karaganov: „Ak budú súčasné trendy pokračovať, Rusko za Uralom sa stane apendixom Číny, najskôr ako zásobáreň zdrojov, potom ekonomicky aj politicky. A dôjde k tomu bez akejkoľvek agresie či nepriateľstva Číny.“
V Putinovom Rusku už o tom kolujú aj vtipy. Podľa jedného z nich znie dobrá správa z roku 2050 takto: ukrajinské euro a ruský jüan sa obchodujú jedna k jednej.
špektovaný Schmidt nazval „stupídnou myšlienkou“. Úplne inak sa pozerá na Putina aj profesor Scott Radnitz, expert na Rusko z Washingtonskej univerzity, ktorý pre magazín Slate argumentoval, že Putin, naopak, chce, aby sme si o ňom mysleli, že je blázon, tak je to v súlade so strategickým konceptom racionálnej iracionality, ako ho formuloval teoretik Thomas Schelling. Podľa tejto teórie získa Putin viac práve pre cielené vyvolanie pocitu, že je schopný všetkého vrátane vojny, hoci by k nej nesiahol.
.veľa otázok
Ako to teda je? Naozaj je Vladimír Putin všetkého schopný muž, je to blázon? Alebo je to celkom naopak a ruský prezident je chladný a racionálny stratég? A ako sa máme pozerať na obsadenie Krymu – je to len prvá etapa postupnej ruskej invázie do Ukrajiny a snahy obnoviť „sovietske“ hranice Ruska? Alebo sa to podobá na dobytie východného Jeruzalema, ktorý židovský štát anektoval po šesťdňovej vojne v roku 1967 rovnako v rozpore s medzinárodným právom, pretože ich považoval za „svoje“ historické územia? Hrozí Rusku premena na ešte väčšmi nacionalistický štát, ktorý chce rozširovať svoje územie, alebo si Rusi z nejakých vysvetliteľných dôvodov zobrali niečo, čo sa k Rusku samo hlási, a preto to k nemu aj patrí? A napokon, prečo Putin anektoval Krym vojensky s použitím neoznačených ruských vojakov a v rozpore s medzinárodným právom? Bol to prejav nekontrolovanej vášne, alebo premyslená stratégia chladného rozumu?
Rusko je autoritatívny štát a odpoveď na tieto otázky preto môže dať jediný muž – Vladimír Putin. Nikto dnes nemôže vedieť, čo tento politik spraví o týždeň alebo o rok, a nikto tomuto tajnostkárskemu mužovi nízkeho vzrastu a s neveľkou charizmou nevidí do hlavy. Možno sa však pozrieť na jeho životný príbeh, na pozadí ktorého sa odkrýva jeho myslenie a predstavy o svete. To všetko naznačuje, o čo mu v politike vlastne ide.
.rešpekt medzi chuligánmi
Dejiny Ruska sa odohrávajú v Petrohrade, čítame viackrát v knihe The Man Without a Face: The Unlikely Rise of Vladimir Putin (Muž bez tváre; Nepravdepodobný vzostup Vladimíra Putina). Knihu napísala Masha Gessenová, rodená Moskovčanka, novinárka, ktorá dôverne pozná ruskú politickú realitu, zároveň však už roky žije v USA. Jej kniha vyvolala veľkú pozornosť. Gessenovej sa podarilo vykresliť Putinov osobný príbeh a tiež to, ako týmto príbehom Putin manipuluje. Jej portrét prvého muža Ruska neobchádza temné kapitoly, no nevyznieva čierno-bielo. Zo stránok knihy vystupuje Putin živšie, než pôsobí pri oficiálnych príležitostiach.
Gessenová začína rozprávaním o Putinovom detstve. Vovka, ako ho volali, sa narodil v Leningrade – bývalom Sankt Petersburgu, teda tam, kde sa odohrávajú dejiny Ruska. Pre rodičov bol jeho príchod zázrak. Mali už totiž po štyridsiatke a za sebou roky utrpenia.
Maria a Vladimír Putinovci prežili hrôzy leningradskej blokády, ktorá zahubila až 800-tisíc civilistov. V tých strašných dňoch, keď Leningrad hladoval a mrzol v obkľúčení nemeckých vojsk, Putinovcom zomreli dvaja malí synovia. Aj oni sami takmer zahynuli.
Po vojne však obaja napriek vážne podlomenému zdraviu privítali synčeka. „Narodenie Vladimíra mladšieho bol taký málo pravdepodobný zázrak, až dal vzniknúť pretrvávajúcej klebete, že si ho Putinovci adoptovali,“ píše Masha Gessenová. „V predvečer jeho prvých prezidentských volieb sa v Gruzínsku, na Kaukaze, ozvala istá žena s tvrdením, že ho ako deväťročného dala na adopciu.“ Jej tvrdenia sa nepreukázali, no istý čas im verila aj dlhoročná zdatná reportérka Natalia Gevorkyanová, inak spoluautorka slávnej (auto)biografie Putina, ktorá vyšla v roku 2000 pod názvom V prvej osobe.
Vovka vyrastal v jednom z leningradských starých činžiakov, pôvodne luxusných, po vojne zničených. V každom byte bývalo niekoľko rodín a podmienky boli sparťanské. Žiadne ústredné kúrenie, len liatinové piecky. Žiadna teplá voda. Na dvoroch sa motali bandy detí, ktoré medzi sebou bojovali o rešpekt. Dvory, píše Gessenová boli ústredným prvkom povojnového sovietskeho života. „Dospelí šesť dní v týždni pracovali, štátna starostlivosť o deti prakticky neexistovala, a tak deti v Sovietskom zväze vyrastali v spoločných priestoroch vonku, pred preplnenými činžiakmi.“ Na miesto, kde rástol Vladimír Putin, spomína jeho priateľ z detstva Viktor Borisenko: „To bol teda dvor! Samí chuligáni. Neumytí, neoholení mládenci s cigaretami a fľašami lacného vína. Samá pijatika, nadávky a pästné súboje.“ Putin bol mladší ako väčšina chlapcov, nízky a útly, ale nikdy neustúpil z boja. „Ak ho niekto urazil,“ pokračuje v spomienkach starý kamarát, „Voloďa naňho skočil, driapal ho a hrýzol, vyšklbával mu celé chumáče vlasov. Spravil všetko, len aby ho už nikdy nikto neponížil.“
Na základnej škole Voloďu pre výtržnosti a bitky vylúčili z pionierskej organizácie. Tri roky bol medzi žiakmi jediný, ktorý nenosil pioniersku šatku. Dnes je na svoje detské výčiny hrdý. „Nebol som pionier, bol som chuligán,“ zdôraznil Putin v knihe V prvej osobe.
.raz budem špiónom
Nejeden z jeho kumpánov, čo brázdili leningradské dvory, sa dostal na dno spoločnosti, aj do väzenia. Ako to, že Voloďa dopadol inak?
Možno pomohlo, že rodičia ho predsa len nezanedbávali. Gessenová píše, že na miestne pomery boli Putinovci nadpriemerní. Mali najväčšiu izbu v spoločnom byte, vlastnili televízor a chatu. A o jediného syna sa starali. Otec kládol dôraz na disciplínu, matka na citovú výchovu. Maria brala podradné práce, napríklad miesto nočnej strážničky, aby aspoň občas mohla byť popoludní so synom. Rodičia radi zahŕňali syna darmi. Voloďa mal už ako prvák náramkové hodinky a medzi spolužiakmi tým dosť vyčnieval. Podľa Gessenovej mohla byť príčinou relatívneho blahobytu Putinovcov spolupráca Vladimíra staršieho so sovietskou tajnou službou NKVD.
V šiestej triede sa Voloďa rozhodol, že nezostane len chuligánom. Začal sa lepšie učiť, prihlásil sa na bojové umenie sambo, prijali ho k pionierom. A objavil svoj veľký sen – bude z neho špión.
Neskôr, ako šestnásťročný, sa šiel opýtať na veliteľstvo KGB v Leningrade, či ho prijmú. „Vyšiel odtiaľ jeden muž,“ cituje Gessenová dnešného ruského prezidenta. „Nevedel, kto som, a ja som ho už nikdy potom nevidel. Povedal som mu, že som školák a v budúcnosti chcem pracovať pre tajnú službu. Opýtal som sa, či je to možné a čo mám pre to urobiť. Muž odpovedal, že dobrovoľníkov obyčajne neberú, ale najlepšie bude, ak pôjdem na univerzitu.“
Nato Vladimír Putin všetkých prekvapil, keď sa prihlásil na Leningradskú univerzitu, jednu z najprestížnejších sovietskych vysokých škôl. Napodiv bol prijatý. Bolo to zvláštne, lebo jednotky mal len z nemčiny, dejepisu a telocviku, inak samé dvojky a trojky. A Leningradská univerzita mala na jedno miesto až 40 uchádzačov. „Je možné,“ píše Gessenová, „že sa čírym odhodlaním dobre pripravil na ťažké prijímacie skúšky... a tiež je možné, že prijatie mu vybavila KGB.“
.moskva mlčí
Vo štvrtom ročníku na univerzite ho kontaktoval človek z KGB a usúdil, že Vladimíra Putina tajná služba potrebuje. Nádejný špión musel ešte absolvovať rôzne kurzy KGB. Vtedy už jeho motiváciou nebolo iba vlastenectvo, ale aj túžba po lepšom živote. Medzitým sa oženil s Ľudmilou, narodila sa im prvá dcéra. Vladimír Putin chcel pre rodinu to, čo bolo na Západe dostupné, a veril, že pôsobenie v zahraničí mu pomôže. Preto bol sklamaný, keď ho ako 33-ročného poslali iba do východonemeckých Drážďan.
Navyše, práca pre Direktorát S, zameraná na zber informácií, pozostávala najmä z papierovania. Putinovým najväčším úspechom, píše Gessenová, bolo nájdenie istého kolumbijského študenta, ktorý bol ochotný nadviazať spoluprácu s KGB.
Mladí Putinovci bývali v činžiaku vyhradenom pre pracovníkov východonemeckej tajnej služby Stasi a sovietskej KGB. Vladimír mal nižší plat ako východonemeckí kolegovia. Časom si vybojoval stodolárový príplatok a prilepšoval si aj z darov, čo nosili členovia RAF. Táto teroristická organizácia, ktorá mal od roku 1970 do roku 1998 na svedomí viac než dvadsať atentátov, so Sovietmi ochotne spolupracovala. Gessenová získala svedectvo muža z RAF, ktorý tvrdí, že Putinovcom priniesol satelit, rádio a stereo do auta. Putin prijímal dary ako samozrejmosť a na rozdiel od ľudí zo Stasi sa nikdy neopýtal, čo je za tie veci dlžný.
Bolo to depresívne obdobie. Putin vnímal svoju prácu ako málo vzrušujúcu a finančne neuspokojivú. „Pil pivo a stučnel. Prestal trénovať, prestal cvičiť a pribral desať kíl... Vyzeralo to, že je vážne deprimovaný.“
Najväčšie sklamanie Putinovej špiónskej kariéry však ešte malo prísť. Michail Gorbačov uvoľnil režim v Sovietskom zväze a jeho perestrojka rozzúrila tvrdé jadro KGB. Aj Putin sa bál vývoja, ktorý popieral všetko, čomu veril. V roku 1989 po uvoľnení zákazu vycestovať prešlo veľa východných Nemcov do krajín sovietskeho bloku, kde na západonemeckých ambasádach žiadali o azyl. Dňa 9. novembra 1989 padol Berlínsky múr. Zjednotenie dvoch častí Nemecka vyzeralo čoraz pravdepodobnejšie.
V Drážďanoch sa pred budovou KGB zišiel dav, ktorý sa pokúsil vojsť do archívov. Putin spomína: „Zatelefonoval som našim vojenským predstaviteľom a povedal som im, čo sa deje. Povedali mi: „Nemôžeme konať, kým nedostaneme rozkazy z Moskvy. A Moskva mlčí.“ O pár hodín prišli naši vojaci a dav sa rozišiel. No ja som si zapamätal toto: „Moskva mlčí.“ Uvedomil som si, že Sovietsky zväz je chorý. Bola to smrteľná choroba, paralýza. Paralýza moci.“ Tie hodiny do príchodu vojakov vystrašený Putin v budove ničil dokumenty, hádzal ich do pece. Bolo tam všetko, čo zhromaždili: kontakty, osobné spisy, správy o sledovaní, výstrižky z tlače.
Putinovci po zmenách v Nemecku museli prísť späť do vlasti. Doniesli si starú práčku, ktorú im darovali bývalí nemeckí kolegovia, a ušetrené doláre, za ktoré plánovali kúpiť auto. Z pomerného dostatku vo východnom Nemecku sa vrátili k prázdnym obchodom, k radom na základné potraviny. Začala sa nová éra. Ukázalo sa však, že Vladimírovi Putinovi ponúkla aj celkom nové možnosti.
.rusko na dne
Putinova verejná kariéra sa začala v máji 1990, teda približne rok a pol pred rozpadom Sovietskeho zväzu. Putinov sused, Arkadij Kramarev, ktorý bol v rokoch 1991 až 1994 šéfom mestskej polície v Leningrade a neskoršom Sankt Peterburgu, ho pritiahol do služieb mesta. Kramarev na to spomína v knihe Bena Judaha Fragile Empire. How Russia Fell In and Out of Love with President Putin (Krehká ríša. Ako sa Rusko zamilovalo a vytriezvelo z Vladimíra Putina), ktorá vyšla v roku 2013 a je považovaná za jednu z najlepších kníh o súčasnom Rusku.
Rusko vtedy zasiahli dve katastrofy naraz. Prvou bola nevídaná erupcia násilia, Kramarev ju prirovnáva k hurikánu, keď po pokojných 80. rokoch 20. storočia vypuklo v ruských mestách nevídané vraždenie. Príčin bolo viacero, tie hlavné boli najmä dve: zatiaľ čo celý svet vrátane vtedajšieho Československa oslavoval odchod ruských vojsk zo svojich území, ich príchod do Ruska vyvolal vážne sociálne dôsledky. V krajine boli milióny dostupných kalašnikovov a sklamaní vojaci z východnej Európy aj Afganistanu. A tak sa na počiatku 90. rokov začali policajtom na stoloch hromadiť papiere o stovkách vrážd. V jedinom roku po páde ZSSR prišlo v ruských mestách o život 30-tisíc ľudí! A k tomu treba pripočítať najväčší zaznamenaný prepad HDP v dejinách industriálneho sveta – ruské HDP kleslo z roka na rok o 44 percent, viac než vo Weimarskej republike, kde kríza vyniesla k moci Adolfa Hitlera a nacizmus. Rusko bolo na kolenách, priemerná mesačná mzda bola šesť dolárov (!) a 85 percent populácie žilo pod hranicou chudoby. Štátne inštitúcie v podstate nefungovali a ten, kto dokázal viac ukradnúť, získal aj viac moci. Tak povstala éra prezidenta Borisa Jeľcina.
V dobe celkového rozkladu existovali iba dve organizácie, kde sa ako-tak udržiavala vzájomná lojalita. Prvou bola armáda, druhou tajná služba. Plynulou nemčinou hovoriaci Putin sa stal poradcom petrohradského starostu Anatolija Sobčaka práve preto, že ho považovali za lojálneho a tiež schopného. Nech už to znie akokoľvek prekvapivo, do rozpadajúceho sa Petrohradu vniesol morálku: ešte z Nemecka totiž poznal moc médií a vďaka vlastnej relácii sa stal hitom lokálnej televízie. Ako píše Ben Judah, nehovoril ani ako stará štruktúra, ani ako moralizujúci nový demokrat, ale ľudovo a zrozumiteľne – a najmä o problémoch, ktoré trápili ľudí. Putin tvrdil, že štát a polícia musia zastaviť násilie v uliciach a chrániť ľudí. Hovoril o zákone, ale aj potrebe potrestať každého nevinne zabitého policajta či civilného človeka. A jeho hviezda stúpala.
Putin využil náskok, ktorý oproti okoliu získal v Nemecku: rozumel dobe, ktorá prichádzala, moci médií, a ako bývalý agent vedel, ako si vytvárať a pestovať užitočné priateľské väzby. Ale najmä, ako to Judahovi potvrdilo viacero ľudí z okolia Borisa Jeľcina, vedel byť lojálny. Dôkazom bol rok 1996, keď sa Vladimír Vladimírovič ocitol v koncoch. Petrohradský primátor Anatolij Sobčak prehral voľby, Putin odmietol slúžiť jeho nástupcovi a odišiel na svoju daču venovať sa psom. Bol na dne. Rusko bolo na dne. Boris Jeľcin po piatich infarktoch často vystupoval opitý, do búriaceho sa Čečenska poslal 7 500 vojakov na istú smrť. Napriek tomu a najmä vďaka všetkým, ktorí v tomto chaose zarobili (a ukradli) najviac, vyhral Jeľcin v roku 1996 voľby. Bola to kombinácia profesionality amerických agentúr, televíznej manipulácie a vzniku riadenej demokracie, kde sa o výsledku volieb rozhoduje pred nimi. Hoci ľudia ako Berezovskij či Chodorkovskij si vtedy zachránili svoje majetky, úpadok Ruska pokračoval. Sedemnásteho augusta 1998 dosiahol svoje dno. Krajina bola pred bankrotom, šéf Medzinárodného menového fondu Michel Camdessus prirovnal v Davose Rusko k Burkine Faso a akademický svet diskutoval o teóriách Zbigniewa Brzezinského, na koľko častí sa asi Rusko rozdelí a čo to bude znamenať pre bezpečnosť sveta. Jeľcin stratil kontrolu nad štátom.
.ruský Pinochet
Práve vtedy vznikla v okolí prezidenta Jeľcina úvaha, že ruský štát treba založiť znovu. Ruskí liberáli ako Boris Nemcov alebo bývalí Jeľcinovi poradcovia a politizujúci intelektuáli ako Grigorij Satarov sa zhodli: Rusko potrebuje na čele silného muža, ruského Pinocheta. Tak prišla hodina Vladimíra Putina.
Pre Jeľcina začal pracovať ešte v roku 1996 vďaka svojim väzbám na spolupracovníkov z KGB, najmä Pavla Borodina, a po odporúčaní Sobčakových ľudí. Bol zodpovedný za ruský majetok v zahraničí a preukázal schopnosti aj lojalitu. Jeho hviezda stúpala ďalej. V roku 1997 sa stal zástupcom riaditeľa prezidentskej kancelárie, neskôr získal zodpovednosť za ruské regióny a v júli 1998 sa stal šéfom ruskej tajnej služby FSB. To je v Rusku mocnejšia funkcia, ako zastáva väčšina ministrov. Stal sa členom Bezpečnostnej rady štátu a už o rok, v auguste 1999, premiérom Ruska.
Hoci bolo Rusko na dne, v tomto čase sa na najvyšších postoch objavili dva najväčšie talenty ruskej politiky od konca komunizmu. Putin bol tým druhým, vtedy ešte neobjaveným. Prvým bol Jevgenij Primakov, o 23 rokov starší skúsený politik a diplomat, ktorý bol premiérom krátko pred Putinom. Primakov bol v krajine mimoriadne obľúbený, okrem iného aj preto, že bol zdatný ideológ, ktorý dokázal pomenovať víziu budúceho Ruska a jeho miesta vo svete. Ľudia ako Boris Berezovskij sa ho však obávali a vybrali si – ako verili – poslušnejšieho Putina, ktorý vyzeral a hovoril ako normálny Rus.
Berezovskij, ako povedal v interview Benovi Judahovi, robil všetko preto, aby sa Putin stal prezidentom. „Sedeli sme u neho v dači, presviedčal som ho a pýtal sa ho: Tak čo si o tom myslíš?“ – spomína Berezovskij – „Ja nechcem byť prezident. Chcem byť Berezovskij,“ povedal mu Putin. A táto priamosť sa mocnému oligarchovi, na počudovanie, zapáčila.
Keď sa stal Vladimír Putin premiérom, jeho popularita dosahovala jedno percento a v septembri 1999 iba päť percent Rusov tvrdilo, že chce Putina voliť v najbližších voľbách. Veci sa však dramaticky zmenili.
Medzi 6. a 14. septembrom roku 1999 vybuchli v troch ruských mestách série bômb, následkom čoho zahynulo 305 ľudí a vyše tisíc bolo zranených. Populárny Jeľcinov kritik, generál Alexander Lebeď, z útokov obvinil Kremeľ a takmer 40 percent Rusov verilo, že útoky spôsobili tajné služby. Vyšetrovanie bolo zmarené, keďže všetci kľúčoví svedkovia záhadne zahynuli. A Kremeľ hral na istotu: z útokov obvinil čečenských radikálov a znovu obsadil separatistickú provinciu. Tentoraz masovo a profesionálne. Na prelome roku sa zrodilo nové Rusko: Boris Jeľcin prekvapivo rezignoval na post prezidenta, jeho nástupcom sa stal Putin a ten nový rok oslávil v spoločnosti vojakov v Čečensku. Putinova popularita dosiahla 79 percent a v marci 2000 sa pohodlne stal novým prezidentom Ruskej federácie.
.putinove zásady
Kedysi frustrovaný ruský agent sa stal jedným z najmocnejších mužov planéty. Osvojil si Primakovovu ideológiu a začal vládnuť Rusku. Pomohli mu v zásade tri veci, televízne obrazovky, ruskí liberáli a najmä rastúce ceny ropy a plynu. Na to, aby získal kontrolu nad televíziou, podľa ktorej si robí názor 9 z 10 Rusov, hneď po voľbách zaútočil na televíznych oligarchov židovského pôvodu. Ostentatívne ich ignoroval a s pomocou štátnych orgánov napokon pripravil o televízie aj iný majetok. Tým si zvýšil rešpekt u ostatných oligarchov. Ruským liberálom umožnil robiť niektoré reformy, podporoval obchod a za to získal ich podporu. Rastúce príjmy štátneho rozpočtu z ropy a plynu to všetko zaplatili.
Z každého jedného kroku, ktorý Putin urobil, cítiť chladný, často cynický racionálny kalkul. Pre porozumenie ruskej realite sa treba na Putina pozrieť ruskými očami. Putin má väčšie sympatie medzi ženami ako medzi mužmi. Ženskú priazeň si udržiava propagáciou zdravého životného štýlu (nepije, športuje), v očiach mnohých mužov si získava rešpekt silou. Tam možno hľadať vysvetlenie jeho postupu na Kryme. Keď kyjevský Majdan zvrhol Janukovyčovu vládu, Rusi náhle „stratili“ Ukrajinu. Stalo sa to krátko po tom, ako ruské médiá oslavovali rodiaci sa rusko-ukrajinský pakt. Aby to Putin prekryl, musel demonštrovať silu. Nestačilo pričleniť Krym zdĺhavým a mierovým procesom k Rusku, to by bolo v očiach Ruska na východ od Moskvy málo. Aby Putin čelil domácim chuligánom, musí ukazovať svaly. Jeho osud však závisí od niečoho iného. Čím väčší bude rozdiel medzi skutočnými problémami Ruska a tým, čomu sa bude Putin venovať, tým slabšie bude jeho postavenie. Ruské dejiny poznajú osudy cárov, ktorých znenávidel ľud. Tam končí moc telepopulizmu aj takzvaná „diktatúra zákona“.
Otázka teda znie: môže Putin pokračovať ďalej a obsadiť, povedzme, východnú Ukrajinu s miliónmi tamojších Rusov? Na takto položenú otázku sa dnes nedá spoľahlivo odpovedať. Ak to bude jediným prostriedkom pre zachovanie Putina pri moci, tak to chladnokrvne urobí. Pokiaľ tomu však Západ rozumnou politikou voči Ukrajine aj Rusku predíde a samotná Ukrajina bude stabilná a prosperujúca, nikdy sa to nemusí stať. Najväčšie problémy, ktorým Rusko čelí, totiž neležia na západe, ale na východe krajiny. A Putin to dobre vie. Ako povedal jeden z jeho poradcov, Sergej Karaganov: „Ak budú súčasné trendy pokračovať, Rusko za Uralom sa stane apendixom Číny, najskôr ako zásobáreň zdrojov, potom ekonomicky aj politicky. A dôjde k tomu bez akejkoľvek agresie či nepriateľstva Číny.“
V Putinovom Rusku už o tom kolujú aj vtipy. Podľa jedného z nich znie dobrá správa z roku 2050 takto: ukrajinské euro a ruský jüan sa obchodujú jedna k jednej.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.